30. června 2013 v 21:03 | Keiko
|
Svet. Svet plný nadprirodzených javov. Lenže dajú sa ako nadprirodzené javy brať démoni, padlí anjeli, upíri a iné? Možno áno možno nie. Teraz svet čelí vojne, medzi ľuďmi a démonmi. Démoni sú viac vyvinutejší ako ľudia a majú iné zmýšľanie. Nepremýšľajú o sebe ako o netvoroch, ale premýšľajú tak o ľuďoch. O ľuďoch, pretože tí zabíjajú viac ako oni samotný. Táto vojna trvá už stáročia.. lenže démoni sa rozhodli, že sa pokúsia zapadnúť medzi ľudí. Preto vytvorili po svete akadémie, kde starší démoni učia tých mladších, ako zapadnúť do davu. Tu začína príbeh jedného dievčaťa. Polodémona menom Yasuhino.
Prechádzala som sa ulicami. Cez chrbát som mala prehodenú kopiju, ktorá bola zabalená zelenou látkou. Kráčam si pomaly. Všímam si ľudí, kým oni si nevšímajú mňa. Tvár mám zahalenú v tieni, ktorý vytvára kapucňa. Po uliciach ma to prestane baviť, tak sa otočím a idem s meru ku jazeru. Keď som tam prišla uvidela som tam najprv len dvoch ľudí. Jedného chlapca s čiernymi vlasmi a dievča, ktoré pláva v jazere. Sadla som si obďaleč a pozorovala ich. Stále som sa skrývala v tieňoch. Rozmýšľala som, čo budem po celý ten čas robiť, keďže školský rok začínal až o mesiac. Mala som nastúpiť do akadémie ako prváčka. Tento rok. Zamyslene ich pozorujem, keď zrazu zacítim na sebe pohľad. Letmo sa obzriem tým smerom. Vidím chlapca asi o rok staršieho ako si to ku mne mieri. Má tmavé vlasy, ktoré mu jemne padajú do tváre a na tvári rúško, na ktorom sú nakreslené ostré zúbky, vyškerené do úsmevu. Pozorne na neho hľadím, až kým nepríde ku mne. Zastane a celý čas na mňa pozerá.
,,Môžem si prisadnúť?" zrazu sa ma spýta. Vyvedená z miery len prikývnem. Zatiaľ sa mi nikto nikdy neprihovoril. Pozriem na jazero, hoci si ho letmo prezerám.
,,Môžem sa ťa spýtať, kto si?" poviem potichu. Nikdy som nehovorila príliš nahlas, vždy len potichu. Pozrel na mňa.
,,Som Kuro, ty?" spýtal sa ma. Mala som pocit, že pod tou rúškou sa usmieva. Nevedela som, aká je jeho nálada. Pozrela som mu do očí, ktoré mal červené. Dúhovky mal červené! Mala som pocit, že nie je človek. Už odvtedy ako ku mne kráčal, som vedela, že nie je človek. Ten by sa mi neprihovoril.
,,Yasuhino" predstavím sa. Prižmúrim oči a pozerám na neho. Prekvapene na mňa pozrie.
,,Nie je niečo v poriadku?" spýta sa ma. Stále na neho zazerám.
,,Ty nie si človek, že?" poviem to skorej ako skonštatovanie ako otázku. Vyzeral, že sa uškrnul. Dal si dole rúšku a ukázal mi ostré očné zuby. Prikývla som sama pre seba.
,,Upír alebo?" spýtam sa len tak do vzduchu. Kuro sa len usmeje.
,,Ghoul. Ale zdá sa, že ani ty nie si tak človek, keď dokážeš rozoznať človeka od démona," povie s úškrnom. Váhavo pokývem hlavou na súhlas. Rozhodne ani ja nie som človek, ale zase ani čistokrvný démon.
,,Som polodémon," šepnem v rozpakoch. Nikdy som nikomu nehovorila, čo som zač, odvtedy ako mi to povedal môj opatrovník, ktorý bol padlým anjelom. Kuro si niečo zahmká. Celý čas ma pozorne pozoruje.
,,Takže polodémon hovoríš? Nosíš zbraň ako ostatní polodémoni?" začne vyzvedať. Udivene na neho pozriem a len prstom ukážem za seba. Na pleci mi vysela zabalená kopija. Ten len na mňa spýtavo pozrie. Povzdychnem si.
,,Kopija," jedno slovo, ktoré poviem. Ten len pokýva hlavou na to, že už rozumel. Prižmúrim oči a len pokrútim hlavou nad tým.
,,Takže ghoul hovoríš? Čo sa ti stalo, že ním si?" spýtam sa ho zvedavo. Nevedela som veľa o iných rasách, len o polodémonoch a niečo o padlých anjeloch.
,,Ale.. vtrhol som na upírsku svatbu svojej kamarátky. Hoci som bol Youko, ktorý do toho nemal čo hovoriť, predsa som chcel vtrhnúť tam a povedať, že nesúhlasím s vynútenou svatbou," vysvetlil mi Kuro. Pozorne ho počúvam.
,,Na tej svatbe ťa zabili?" vyzvedám ďalej. Len prikývol.
,,Nevedel som, že ako som oknom prišiel, tak že aj oknom odídem preč," zasmeje sa a ukáže mi pár obväzov. Mierne sa pousmejem.
,,Tak aspoň viem, ako sa cítil, ten démon, ktorému som odtrhla ruku," zasmejem sa neveselo aj ja. Kuro na mňa len spýtavo pozerá.
,,Povieš mi o tom viac?" v jeho očiach svietila čistá zvedavosť. Vyľakane som na neho pozrela. Zamyslela som sa a napokon prikývla.
,,Môžem ti niečo povedať. No tak raz som išla zo školy. Bola tma a ja som bývala v detskom domove. Nechcelo sa mi ísť tam. Tak som sa prechádzala po temných uličkách, kde ako každý človek vedel, že tam číhajú démoni, ktorý ich zabíjajú. Lenže mňa tie temné uličky lákali, tak som tam išla. No a stalo sa to, že na mňa vyskočil démon. Najprv v ľudskej podobe, potom keď ma nevedel nalákať, tak ma chcel zabiť rovno na mieste vo svojej démonej podobe, lenže vtedy sa prebudila tá moja zlá polovička. Predsa len som polodémon. V jeden okamih som mu odtrhla ruku a zlizovala si krv z mojich prstov. Démon sa vyľakal a utiekol. Kto vie, čo by sa stalo, kebyže on neutečie a ja neodpadnem," s týmito slovami zakončím svoje ropzávanie. Kuro na mňa dychtivo hľadel.
-----------------------------------------------
2. časť napíšem zajtra.. dnes je už neskoro..