2. července 2013 v 15:30 | Alex
|
Do nášho baru prišiel chlapec asi v rokoch ako ja. Tvár mu zakrývali slnečné okuliare a kapucňa. Sadol si ku baru, kde som ja utierala poháre. Pozrela som na hodinky. Bolo pol siedmej. O pol hodinu sme mali zatvárať. Povzdychla som si a obrátila sa k nemu.
,,Želáte si niečo?" spýtala som sa.
,,Môžem vás poprosiť o kolu?" odvetil potichu. Záporne som pokrútila hlavou.
,,Kolu nemáme," veď je to bar, nie?!
,,Máte aspoň citrónovú limonádu?" zavrčal potichu chlapec. Prikývla som a otočila sa chrbtom. V tom zozadu prišla Renji.
,,Riley? Môžeš na chvíľku za šéfom?" opýtala sa. Pozrela som na ňu.
,,Nie, teraz mám prácu. Povedz mu prosím ťa, že po uzávierke za ním prídem," povedala som a podala chlapcovi pohár. Renji len prikývla a odišla. Znovu som začala čistiť bar.
,,Kto je ten šéf?" ozval sa zrazu chlapec. Letmo som sa na neho pozrela.
,,Proste ten, kto ma zamestnal. Nemá iné meno, aspoň čo viem," odvetila som ľahostajne.
,,A čo všetko vieš?" pozrel na mňa, teda aspoň to tak vyzeralo.
,,Načo to chceš vedieť?!" zavrčala som.
,,Pretože chcem vytvoriť revolúciu Kontraktorov," zaškeril sa. Zatrela som naňho.
,,Si Kontraktor?" spýtala som sa obozretne. Prikývol. Zostala som stáť na mieste.
,,Ty si tiež," ozval sa akoby koverzácia pokračovala ďalej.
,,Ako si to zistil?"
,,Pretože také napätie svalov dokáže len Kontraktor. Ty by si dokázala zostať celý čas bez pohybu, ani by si nežmurkla," zasmial sa.
,,V tom máš pravdu. A teraz ja. Kto si?!" zavrčala som výhražne.
,,Volám sa Keyle a ty si Riley, ak som dobre počul."
,,Dobre si počul," potvrdila som. Odsunul prázdny pohár. Zobrala som ho a pozrela na hodiny. Tri štvrte na sedem. Prečo ide čas tak pomaly? pomyslela som si. Zatiaľ, čo som bola zahĺbená Keyle prešiel sa bar a chytil ma za rameno. Rýchlo som sa otočila. Mala som smolu, ani takto blízko som mu nevidela do očí, cez tieň kapucne, ale vedela som, že on pozerá na mňa.
,,Nechceš sa k nám pridať, Riley? Založíme nový svet, kde sa obyčajný ľudia nemusia báť Kontraktorov," povie mi a zdalo sa mi, že som uvidela lesk v jeho očiach. Prebehli mi zimomriavky po chrbte. To nebol obyčajný záblesk v očiach, to bol odlesk šialenca, ktorý je niečím posadnutý. Tento chlapec bol posadnutý, tým, že pre nás Kontraktorov vytvorí lepšie miesto, čo je nemožné. Nás sa ľudia boja a vždy to tak bolo, ten chlapec to nezmení. Vytrhla som sa mu a zamračila sa na neho.
,,Pre nás Kontraktorov lepšie miesto? To si fakt myslíš, že ti uverím?! To si strč vieš kam!" zavrčím mu do tváre. Vedela som, že my Kontraktori nemáme budúcnosť medzi obyčajnými ľuďmi. Ešte predtým, ako stihol ten chalan zareagovať na moje odmietnutie, niekto vošiel do baru.
,,Čo sa to tu deje?!" zaburáca mohutný hlas šéfa. Rýchlo sa otočím a mierne sa pokloním.
,,Len menšie problémy so zákazníkom. Nič, čo by vás muselo súrne zaujímať," poviem narýchlo. Nechcela som síce nový svet pre Konkraktorov, ale zároveň som sa aj bála o toho chlapca, aby ho šéf nezabil. Šéf po mne len fľochol pohľadom a odišiel. Zdalo sa mi divné, že sa nezmienil o uzávierke, ani o tom, že mám potom prísť za ním. Zamračila som sa a vystrela. Chlapec tam stál ako zamrznutý. To bolo presne to, o čom predtým hovoril. My Konkraktori sme ako zšelmy, ktoré dokážu bez pohnutia číhať celé dni. Povzdychnem si a založím si ruky vbok.
,,Môžeš mi ďakovať, že ťa nezabil hneď na mieste," zavrčím na odpor a začnem tam utierať poháre. Ani si nevšimnem, ako ten chalan ku mne zozadu podišiel a objal ma. Prekvapene na neho pozriem. Kapucňu si dal dole. Pod ňou sa skrývala úžasná tvár. Nádherné tmavo modré oči, farby rozbúreného mora a tmavo-hnedé vlasy, ktoré mu trčali všade. Slabo som sa začervenala a dobre, že sa mi nepodlomili kolená, keď som ho uvidela. Bol nádherný, čo sa aspoň na môj vkus týkalo. Pozeral na mňa svojimi modrými očami.
,,Ďakujem," šepol, čím ma vyviedol z rovnováhy. Nechápala som zrazu jeho konanie. Vedela som, že sme Kontraktori, lenže jeho správanie bolo divné aj na Kontraktora.
,,Ech.. nemáš za čo," poviem bez dychu a neviem, čo mám robiť. Naklonil sa ku mojim perám. Vedela som, čo chce spraviť. Rýchlo som ho odstrčila.
,,Vypadni!" zavrčala som zadýchane. Ten len na mňa vyľakane pozeral. Pozrela som sa okolo seba. Niečo som zavrčala. Okolo mňa začala stúpať ohnivá aura, ktorá nešla len tak ľahko zastaviť. Keyle sa rýchlo otočil a zmizol von. Kým se ešte zatvorili dvere, začula som klopkanie dažďa o chodník. Povzdychla som si. Zase pôjdem mokrá domov, pomyslela som si unavene a len zatvorila bar.