close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Yokai academy- 2

7. července 2013 v 11:09 | Keiko |  Yokai academy- poviedky
Nemohla som si pomôcť. Musela som niekam zájsť a zatrénovať si, bez toho, aby som niekoho stretla. Zašla som do tieňov lesa. Snažila som sa zájsť, čo najhlbšie aby som si mohla byť istá, že nikto sem nezablúdi. Zastala som a obzerala sa okolo seba. Keď som nikoho nenašla, rozbalila som kopiju a látku z kopije som si obviazala okolo pásu. Začala som s ňou trénovať. Švihy, bodnutia a vyhýbanie sa pomocou rukoväte kopije. Zrazu som začula zašušťanie listov niekde za mnou.


Rýchlo som vyskočila na najbližší konár stromu a zabalila kopiju do látky. Nepohnuto som čakala, kto vyjde z krovia, ktoré akoby ohraničovalo miesto, kde som trénovala. Vyšiel z tadiaľ chalan asi v mojom veku. Tmavé vlasy, tmavé oči a divný postoj tela. V ruke mal nejaký zápisník a prechádzal sa tam. Dych som mala tak spomalený, akoby som ani nedýchala. Pozorovala som ho len očami, telo sa ani nepohlo. Lenže si ma aj tak všimol. Otočil sa na mňa a prezeral si ma skúmavým pohľadom. Mierne som sa zamračila a ja pozerala na neho spoza kapucne. Chalan podišiel bližšie. Ja som sa nahla ešte viac do tieňa koruny stromu. Nič nehovoril, nič sa ma nepýtal, tak som sa rozhodla, že prehovorím ako prvá.
"Kto si?!" zavrčím. Načo byť milá na niekoho, kto vás vyrušil pri tréningu?! Chvíľu na mňa ešte pozeral, kým prehovoril.
"Shigeki Reizei, ty?" povedal. Prižmúrila som oči. Jeho meno som nechcela. Vedela som, že aj on nie je človek. Však, čoby tu robil osamotený človek a hlavne v tmavom lese, kdeby mohli ho napadnúť démoni?
"Yasuhino Kuroine. Ale na to som sa ťa nepýtala. Pýtala som sa, čo si zač?!" zdôrazním otázku, na ktorú mi mal odpovedať. Všimla som si len jeho úsmev. Zodvihol ruku, ktorá sa mu premenila akoby v ľad. Prekvapene som na neho pozrela.
"Yuki ningen?" poviem viac-menej ako skonštatovanie, ako otázku. Prikývne. Potom ukázal na mňa.
"Keďže si vedela, kto som, predpokladám, že ani ty nie si človek," povie. Prikývnem.
"Teraz hádaj ty," uškrniem sa a jedným ťahom rozbalím kopiju. Látku si obviažem okolo pásu a s kopijou zoskočím na zem. Tam ju roztočím ponad hlavu, potom ju pokojne vedľa seba spustím. Kývnem hlavou nech povie, čo si myslí. Na tvári sa mu objavil zamyslený výraz.
"Padlý anjel alebo polodémon," povie svoj názor. Pokývam hlavou, že možno.
"Polodémon," odvetím. Shigeki sa len usmeje.
"Nie je to trochu na nič bojovať s kopijou?" spýta sa ma. Prekvapene na neho pozriem. Pozriem do korún stromov a zamyslím sa. Napokon pokrútim hlavou.
"Pre mňa ani nie. Zvykla som si na ten štýl boja," poviem nakoniec a chystám sa znova zabaliť kopiju.
"Čo keby si mi ukázala ako s tým bojuješ?" povedal zrazu. Pobavene som nadvihla obočie. Mykla som plecom, že prečo nie? Látku, na zabalenie kopije, som si nechala priviazanú okolo pásu a kopiju dala pred seba do bojového postoja. Shigekimu sa zjavili ľadové meče. Sprvu ma to prekvapilo, ale potom som si povedala, však Yuki ningen používajú ľad, tak prečo nie ľadové meče? Čakal na môj prvý pohyb. Rozhodla som sa pre prekvapivý útok. Pomocou rukoväte kopije som sa odrazila za Shigekiho a sekla čepeľou. Ten sa rýchlo vyhol a pomocou ľadového meča mi odrazil kopiju z dráhy a chcel bodnúť do odkrytého boku. Slabulinko som zavrčala a otočila kopiju. Tupým koncom som vyblokovala čepeľ a odskočila. Shigeki zostal na mieste. Roztočila som kopiju a vrhla sa na neho. Sekla som zospodu nahor. Urobil salto vzad a rozhodol sa tiež zaútočiť. Mečom odrazil rukoväť kopije, tak, že sa vyklonila zo svojej dráhy. Potom druhým sekol na nechránený bok. Telom som sa vyhla a znovu otočila kopiju, tak, aby čepeľou presne mierila na jeho hruď. Nastavil pred seba jeden z mečov a moja čepeľ vrazila do tej jeho. Všimla som si, že ľadový meč praskol a kopija začala trochu primŕzať. Roztočila som kopiju, rozhodnutá to znovu do neho zapichnúť. Shigeki sa vyhol, chytil rukoväť kopije, pritiahol si ma pomocou nej a sekol mi smerom na môj bok. Slabulinko som zavrčala a chytila čepeľ ľadového meča holou rukou. Silno som stisla meč, až kým sa nezlomil. Vytrhla som kopiju zo Shigekiovho zovretia a tresla ňou o najbližší strom, aby som sa zbavila ľadu, ktorý primŕzal na kopije. Shigeki sa na mňa skúmavo pozrel.
"Si dobrá v šermovaní s kopijou," poznamená. Nepozriem na neho, len zabalím kopiju do látky. Potom na neho pozriem.
"Ani ty nie si zlý," pochválim ho. Pozrel na mňa divným pohľadom. Ako bol mrzutý.
"Vďaka. Len som nemohol blokovať poriadne, kebyže mám normálne meče," povie. Zdvihnem obočie.
"Čo tým myslíš?" spýtam sa ho a sadnem si pod strom. Oprie sa o strom oproti mne.
"Nejdem "meč na meč"," povie. Zamyslím sa. Naozaj sa snažil vyhýbať mojim úderom ocele na jeho ľadové meče. Pokývam pre seba hlavou.
"A to som rada. Nemám rada ľudí, ktorý svojím mečom sekajú hlava- nehlava," poznamenám a slabo sa usmejem.
"Ani ja. A ja hlavne preto tak nesekám, pretože pri priamom náraze s oceľou sa moje meče rozpadnú," vysvetlí a začne sa obzerať. Pozorujem ho.
"Nevidela si môj zápisník?" spýta sa. Rozhliadnem sa po zemi a uvidím, taký čierny zošit. Vstanem a zoberiem ho zo zeme. Podídem ku Shigekimu a podám mu ho.
"Je to on?" overím si. Otvorí zošit a prikývne.
"Áno.. vďaka," poďakuje a začne si niečo zapisovať. Zrazu začujem šuchot lístia, ale nechám to zatiaľ tak.
"Čo to robíš?" spýtam sa ho a podídem ešte bližšie.
"Nejaké poznámky," povie nezaujato. Potom na mňa šibne pohľadom.
"Môžem niečo vedieť?" povie a ja nadvihnem zvedavo obočie.
"Čo také?"
"Povedala si, že si polodémon, lenže ja som ťa nevidel, žeby si použila svoju vlastnú podobu," poznamenal. Skloním hlavu a zistím, že mi počas súboja spadla kapucňa. Rýchlo si ju nasadím a otočím sa mu chrbtom.
"Moja pravá podoba sa mi hnusí, hoci ju nepoznám, je to predsa len ten démon vo mne. Nič viac," zavrčím. Nepáčila sa mi táto téma.
"Takže aj preto nosíš kapucňu?" povedal. Nemo som prikývla. Obzrela som sa po lese. Cítila som, že nás niekto sleduje. Shigeki mi poklepal po pleci.
"Aj ty cítiš, že nás niekto sleduje?" spýta sa ma nahlas. Prikývnem. "No, keďže postávaním tu nič neurobíme, čo keby sme sa rozdelili a prehľadali okolie?" navrhol.
Zamračila som sa a prikývla.
"Ja pôjdem týmto smerom," povie a ukáže na opačný smer, ako bol neznámy, ktorý nás pozoroval. Znovu som len prikývla a ukázala smerom, kde sa mohol nachádzať sledovateľ.
"Ja zase týmto," povedala som a on pokýval hlavou. Premenil sa vo vlastnú podobu a rozbehol sa tým smerom.
Ja som vyskočila o korún stromov a skákala po stromoch a obzerala sa po zemi. Potom som akoby vycítila, že kde je. Uvidela som tieň a zastala na konári. Rozbalila som kopiju a látku si obviazala okolo pásu. Zoskočila som dole a namierila kopiju na tieň.
"Tak do toho. Prepichni ma, aj tak som už mŕtvy," ozve sa známy hlas. Bola som veľmi prekvapená, keď som zistila, že ten kto nás sledoval bol Kuro. Zamračila som sa.
"Ty si nás sledoval?" spýtam sa ho chladným hlasom.
"Prečo by som mal? Ja tu len ležím," pokrúti hlavou. Udivene som sa na neho pozerala. Napokon som si vzdychla a sadla si vedľa neho. Kopiju som si oprela o plece.
"Naozaj si nás nesledoval?" spýtam sa ho pre istotu, ešte raz. Znova pokrúti hlavou. Prezrie si ma.
"S niekým si tam bola?" spýta sa. Myknem plecom a prikývnem.
"Hej. So Shigekim. Mali sme cvičný súboj," odvetím.
"Tak súboj," pokýva chápavo hlavou.
"V najbližšej dobe v mojich bojoch, často umierajú protivníci," poznamená akoby len tak náhodou. Pozriem na neho.
"Toto bol len cvičný súboj," ozvem sa.
"Cvičný, necvičný, to je jedno. Súboj ako súboj," stojí si za svojím. Mierne podráždene zavrčím.
"Možno," odvrknem a pozriem sa hlboko do lesa.
"Ukážeš mi, čo s tým dokážeš?" spýta sa ma.
"Ako v súboji?" spýtam sa ho.
"Ako v súboji," potvrdí mi. Povzdychnem si a vstanem. Zamyslím sa a zrazu zmiznem vo víri lístia. Objavím sa nad ním vo svojej pravej podobe a zaútočím čepeľou na neho.
"Teraz to začína byť zaujímavé," ozve sa a uhne mi. V rukách sa mu objavia meče. Doskočím na zem. Jedno mám šťastie, že v mojej pravej podobe sa oblečenie mení na bojové. Krátke japonské kimono, dlhé pančuchy, drevené sandále (hoci to vyznie blbo, ale dobre sa v nich behá), dlhý šál obviazaný okolo krku a démoniu masku pripnutú ku pásu. Kopiju dám pred seba a postavím sa do bojového postoja. Kuro na mňa vybehne. Sekne najprv na jednu stranu, ktorú vyblokujem ostrím kopije a potom na druhú, ktorú stihnem vykryť rukoväťou kopije. Rýchlo sa vymaním spod čepelí a odskočím. Potom sa odrazím a vybehnem na Kura. Roztočím kopiju a striedavo do neho bodám. Niečo vyblokuje a zrazu urobí divnú vec, ktorú by nikto na svete neurobil, okrem neho. Keď bola čepeľ tesne pri ňom, tak chytil rukoväť a ostrie kopije si zabodol hlboko do brucha, až tak, že na druhej strane vyšlo celé ostrie. Prekvapene som na neho pozrela a zacítila som na chrbte čepeľ jeho meča. Usmial sa na mňa. Mala som chuť ho zavraždiť pohľadom, hoci už bol mŕtvy.
"Myslím, že toto je koniec," ozvem sa. Prikývne a teraz na mňa zmätene pozrie.
"Vyberieš tú kopiju zo mňa alebo ju pretlačíš?" spýta sa. Zamyslím sa.
"Asi ju pretlačím, inak by som ti spôsobila, ešte horšie zranenie," poviem a ukážem na rozšírenú čepeľ kopije. Kuro len prikývne.
"Aj keď viem, že necítiš bolesť, ale aj tak sa priprav," poviem mu a zatlačím na rukoväť. Kopija z neho vyšla ako po masle. Pozrel si na svoje bruchu a vytiahol kúsok čreva.
"Tak takto vyzerá moje črevo," povie zaujato. Mne príde zle a rýchlo zmiznem. Potom sa objavím vo svojej ľudskej podobe a som mu otočená chrbtom. Na hlavu si dám kapucňu.
"Nevedela som, že niektorý ľudia sú takí nechutní," poznamenám sarkasticky a začnem si zabaľovať kopiju. Začujem len ako povie prepáč a potom ticho. Otočím sa a vidím ako divne pozerá na svoju bielu košeľu. Nadvihnem obočie.
"Hádam si si nemyslel, že tá košeľa zostane čisto biela, keď si celý od krvi," poznamenám a ruky si založím na hrudi, zatiaľ, čo na chrbte mi tróni už zabalená kopija.
"To som si ani nemyslel, lenže budem musieť domov zájsť sa prezliecť," zasmeje sa. Ja sa len uškrniem.
"Tak fajn," prikývnem.
"Chceš ísť so mnou alebo tu na mňa počkáš?" spýta sa. Zamyslela som sa a povedala, že pôjdem s ním.
"A čo tu budem robiť? Nudiť sa?" poviem a úškrnom. Zasmial sa.
"Ja by som ťa tu rozhodne nenechal samotnú. Čo keby náhodou ťa vystrašila nejaká mátoha a ty by si ju nabodla?" smeje sa ďalej. Zasmejem sa s ním.
"Ále, nebodaj sa o mňa bojíš. Alebo sa bojíš o tú mátohu?" uškrniem sa. Pozrie na mňa s úsmevom.
"Nie, bojím sa o tvoju kopiju aby nebola celá od krvi," zasmeje sa znova. Štuchnem ho do pleca.
"Hej, som si myslela, že so o mňa bojíš," zasmejem sa. Ten sa len uškrnie.
"Tak čo, ideš so mnou domov?" spýta sa znova. S úsmevom prikývnem.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama