1. července 2013 v 18:37 | Keiko
|
Takže 2. časť prvej kapitoly. Rozhodla som sa to takto ráno napísať, kým mám nápady. Je tu pravdepodobnosť, že poobede napíšem aj 2. kapitolu, len tak zo srandy a budem pokračovať aj v Pierkach osudu. Ako som už raz napísala, budú sem pribúdať hlavne príbehy. Čo sa týka Zarthosy, trochu skúsim niečo s tým urobiť.
-----------------------------------------------------------------------------------------
Prekvapene po ňom pozerám. Nechápem ten jeho dychtivý výraz. Pozrela som na hladinu jazera, aby som sa upokojila.
,,Čo myslíš, čo sme vlastne zač?" ozvem sa zrazu. Letmo som pozrela na jeho výraz. Mračil sa. Vyzeral, že nad niečím rozmýšľa.
,,Ja si myslím, že sme netvory," odvetím len tak do vzduchu. Kuro si ma len pozorne prezrel. Potom pokrútil hlavou.
,,Ja si nemyslím, že sme netvory. Netvory sú ľudia, ktorí zabíjajú, bez toho aby nás spoznali. My zabíjame len v prípade ohrozenia. Podľa mňa sme démonmi, ako netvormi," povedal odmietavo. Pokývala som len hlavou.
,,Aj tak si myslím, že sme netvory," šepnem, tak aby to nepočul. Kuro sa náhle postaví.
,,Nepôjdeme niekam?" navrhne. Zamyslela som sa a prikývla. Postavila som sa tiež.
,,A kam by sme išli?" opýtam sa ho, zatiaľ čo si oprašujem nohavice. Vyzeral, že sa zamyslel. Potom na mňa pozrel a usmial sa.
,,Čo tak do reštaurácie? Vyhladlo mi," navrhne s úsmevom. Zaškvŕka mi v bruchu, tak musím súhlasiť.
Vošli sme do peknej reštaurácie. Vyzerala tak staroveko. Odhalené kamenné steny a oblúky, obyčajné masívne stoly, na ktorých je len štvorček obrusu v strede, obyčajné drevené stoličky. Mala som pocit, že som sa ocitla v stredoveku. Sadli sme si ku stolu, kde bolo aj okno. Kuro sa po celý čas na mňa usmieval. Ja som sa len sem-tam pousmiala, aby som nebola nezdvorilá. Mávnutím ruky zavolal čašníka, ktorý nám podal menu. Kuro sa stále po celý čas na mňa pozeral a na tvári sa mu pohrával jemný úsmev. Ja som len hľadela do menu a uvažovala, čo si vyberiem, pretože mne bolo jedno, čo chcem, zjem všetko.
,,Už si si niečo vybrala?" spýtal sa ma zrazu. Pozriem na neho ponad menu. Len pokrútim hlavou a znova zapichnem oči do menu. Po chvíli si povzdychnem, zatvorím menu a položím ho na stôl. Kuro sa celý čas na mňa pozerá svojím prenikavým pohľadom.
,,Vyber niečo ty obidvom. Ja si neviem vybrať, pretože zjem všetko," uškrniem sa. Kurov úsmev sa roztiahol ešte väčšmi a posunul mi menu.
,,Však si vyber," nabádal ma. Ja som len pokrútila hlavou.
,,Vyber ty," povzdychnem si. Vyzeral, že sa zamyslel, tak som čakala čo povie.
,,Ja si dám málo prepečený steak. Chceš aj ty?" pozrel na mňa spýtavo. Mierne som zaváhala.
,,Mne objednaj viacej prepečený steak. Veľa krvi moc nemusím," zasmejem sa. Kuro sa len uškŕňa a prikývne. Znova zavolá čašníka a objedná nám jedlo. Zrazu sa obráti na mňa.
,,Na pitie?" povie.
,,Minerálku," odvetím bez zaváhania. Síce väčšinou si objednávam kolu, lenže už bol večer a ja som nemala záujem zostávať dlho do noci hore. Čašník odišiel a Kuro zase upriamil svoju pozornosť na mňa.
,,Povieš mi niečo o sebe viac? Si z akadémie?" vychrlil na mňa otázky. Chvíľu som len vykoľajene hľadela a nevedela ako reagovať, ale rýchlo som sa zozbierala. Oprela som si bradu o ruku, ktorú som položila na stôl.
,,Nastupujem teraz na akadémiu," odpoviem len na poslednú otázku. Kuro len prikývne.
,,Som v školskej rade, keby dačo, obráť sa na mňa," povie milo. Ja len pokývem hlavou, že fajn.
,,Takže," povedal a založil si ruky na hrudi, ,,povieš mi niečo viac o sebe?"
Prižmúrila som oči. Zozačiatku som chcela nesúhlasiť, lenže doniesli nám jedlo, a ako som dostala chuť to zjesť, tak sa mi vrátila aj chuť do rozprávania. Popri jedení som mu hovorila o tom, kto som a z kadiaľ pochádzam, hoci som toho veľa nevedela. Rozpovedala som mu ako sa ma všetci v detskom domove báli a ja som ich nenávidela. Potom príhodu s démonom, ktorému som odtrhla ruku, pretože sa vo mne prebudila démonia polovička. Dokonca som mu rozpovedala niečo aj o padlom anjelovi, ktorý sa ma ujal a vychovával ma. A napokon ako som sa dostala do akadémie. Kuro celý čas dychtivo naslúchal, akoby ho to veľmi zaujímalo. Keď som dojedla, tak som po ňom pozerala. On to už tiež dojedal.
,,Povieš mi aj ty niečo o sebe?" spýtam sa ho. Pozrie na mňa a usmeje sa. Pokýve hlavou, akoby hovoril, tak fajn.
,,Teraz či? Lebo je už noc," poviem a vyzriem von oknom. Vonku bola naprostá tma, až na lampy, ktoré boli na ulici. Niežeby som sa bála tmy alebo niečo také, mala som len pocit, že je veľa hodín.
,,Nie.. možno, keď sa stretneme. Teraz mám ešte niečo na práci," usmial sa. Pousmiala som sa tiež a rozmýšľala, čo by on mohol mať na práci. Je predsa ghoul, mŕtvy upírí sluha. Tí by nemuseli mať nič na práci, ak nie sú nablízko ich páni. Len prikývnem na jeho odpoveď a postavím sa. Mala som už hrozné nutkanie ísť domov. Kuro vstal tiež. Mlčky sme spoločne odišli z reštaurácia. Zaželali sme si dobrú noc. Ešte kým zmizol v tme mi povedal: ,,Dúfam, že sa ešte stretneme, Yasuhino."
Ten jeho úškrn bol tajomný a mne z toho naskočili zimomriavky. Len som sa usmiala nervózne, lenže on už zmizol v tmavých uličkách. Ja som si to už len rýchlym krokom mierila domov.