14. srpna 2013 v 20:09 | Keiko
|
Rozhodla som sa sem hodiť ešte jednu dlhšiu poviedku. Trochu večerom ale to nevadí. Je to trochu divná poviedka, pretože sa to prelína so skutočnosťou a tým čo vymyslím. Však rozhodnite sami. Je to len proste príbeh na odpočinok, pri ktorom sa odreaguvávam.
Vlčie tesáky. V pozadí sa ozývali trúchlivé vlčie hlasy. Temné vrčanie sa mi ozývalo pri uchu. Vtedy som sa prebudila.
Mali ste niekedy pocit, že nepatríte medzi ľudí? Ja áno. Hoci sa správam ako väčšina ľudí, ale mám pocit, že v niečom vybočujem z miery spoločnosti. Dokážem isté veci a som trochu silnejšia akoby sa zdalo. Tými istými vecami myslím vrčanie, vytie a štekanie. Keď som bola menšia, stále som sa hrávala na zviera. Väčšinou vlka.
Kráčam po ulici smerom ku škole. Cesta do školy mi netrvá dlho. Maximálne takých pätnásť minút. Do školy sa mi ísť nechce. Vždy sa tam nudím, hoci sa zabávam na divných nápadoch svojich spolužiakov. Každým krokom som čoraz bližšie ku škole. V niektorých prípadoch mám chuť sa obrátiť a utiecť preč. Ucítila som náhly poryv vetra. Zachvela som sa a pritiahla si mikinu bližšie ku krku. Moja nevýhoda? Nenávidím extrémne výkyvy počasia. Nenávidím úplné horúčavy a taktiež tak aj úplné zimy. Mám rada niečo medzi. Lenže v tejto dobe je to čoraz zriedkavejšie. Už niekedy nemám pocit, žeby bola jeseň alebo jar, len zima a leto. Dokázala som prežiť slabé teplo aj menšie zimy. Ale extrémy nech idú pomimo mňa. Bezmyšlienkovito som kráčala ku škole a pozerala sa do zeme. Zrazu ma prepadla spolužiačka.
"Čau!" vynorila sa spomedzi áut pri mne. Mnou ani nehlo.
"Ahoj," poviem viac- menej skleslo. Pozrie na mňa s nadvihnutým obočím.
"Zase depka?" spýta sa ma mierne pobavene. Kopnem do kameňa, ktorý som mala pri nohe.
"Len premýšľam," odpoviem.
"O čom?" vyzvedala, ale zamrazila som ju pohľadom. Veľmi dobre vedela o čom rozprávam. Všetci v triede vedeli, že som niečím iná ako oni. Potom už bola ticho. Mlčky sme kráčali do školy.
"Aj dnes ako vždy zájdeš do lesa?" ozve sa ako prvá. Chvíľu ju ignorujem. Potom len prikývnem. Nemám dôvod to hovoriť nahlas, keď odpoveď aj tak vie. Začujem ako si povzdychne. Potom zrazu zastaví a ja zastavím tiež. S nadvihnutým obočím na ňu pozriem. Hlavou kývne pred nás. Pozrela som tým smerom a strnula som. Išli k nám dvaja chalani, ktorí ma šikanovali, kvôli tomu, že som iná. Keď ma zbadal ten vyšší z nich, tak sa uškrnul.
"Aha. Kohože to tu máme?" povedal falošne milým hlasom. Ja som mlčala a vzdorovito som mu hľadela do očí. Jeho tmavohnedé oči naháňali strach nejednému žiakovi našej základnej školy.
"Nie je náhodou slušné odpovedať na otázky, hm?" ozval sa druhý z nich. Jeho pätolizač. Tých som najviac nenávidela. Ich mená? Nie sú ani hodný toho, aby som ich mená, čo i len vypľula na zem. Michal a Ľudo. Ten menší bol Ľudo.
Znova som len mlčala a zazerala po nich. Spolužiačka sa vedľa mňa triasla od strachu. Cítila som, že chce utiecť. Lenže ja som nebola ten typ, ktorý utečie pri najbližšom nebezpečenstve.
"Tak mi ani nehodláš nič povedať?!" zavrčal Michal a podišiel ku mne so zdvihnutou päsťou. Čakala som, čo spraví a mlčala.