22. srpna 2013 v 19:28 | Keiko
|
Takže takto večerom vám prinášam pokračovanie Bez názvu. Človek ak sa raz nudí :D tak napíše všetko. Dúfam, že sa bude páčiť.
"Čo ešte nie si v triede?" ozvalo sa za mnou. Nadskočila som prekvapene. Udivene som pozrela na triednu učiteľku. Je divné, že som ju nepočula prichádzať, pomyslela som si zachmúrene.
"No, haló! Vojdeš do tej triedy a necháš aj mňa prejsť alebo tu plánuješ zostať celý čas?" učka si založila ruky vbok. Len som sa na ňu mračila, zatiaľ, čo sa sebou som počula smiech. Trieda sa smiala na tom, ako ma učka ponížila.
"Predstavte si, že áno. Plánujem tu zostať celú hodinu, aby ste nemohli učiť," odvrknem namosúrene a učka na mňa prekvapene pozerala. Za mnou zavládlo napäté ticho. Nikto si nikdy takto nedovolil do triednej. Lenže dnes som už mala pokazenú náladu. Michal ma zmlátil, hoci to nevidno a teraz aj triedna ma bude dráždiť? No, na to pekne zabudnite! Pozerala chvíľu vyjavene na mňa, potom sa jej na tvári usadil samoľúbi úsmev.
"Toto bude poznámka ako hrom.. Wolfgangová," uškierala sa triedna. Ja som sa zase zamračila, pretože presne tie jej úsmevy som nenávidela a mala som chuť jej roztrhať hrdlo. Zabiť ju rovno na mieste a je jedno, či pôjdem do väzenia, hlavne, že uľahčím svet o ňu. V očiach sa jej mierne vyľakane zablyslo. Asi si všimla môj úmysel, pomyslela som si samoľúbo a vošla do triedy. Všetci sa obzerali za mnou, ako som kráčala ku svojej lavici vzadu v rohu. Nikto sa moc so mnou nebavil. Asi preto, lebo ja som o to nežiadala. Nemala som záujem o kontakt s niekým, kto mi nedokáže rozumieť. Sadla som si do zadnej lavice a svoj chladný pohľad som upierala na tabuľu. Spolužiak, ktorý mal lavicu vedľa tej mojej ma potichu pozoroval. Na rozdiel od mojich očí, jeho oči boli príjemne hrejivé. Tmavé, orieškovo-hnedé upieral na mňa. Pohľad som mu opätovala svojimi sivo-modrými. Keďže môj pohľad bol zvyčajne apatický, hovorilo sa o ňom ako o chladnom pohľade. Celá škola ma poznala, vďaka mojim výtržníctvam. Rozbila som okno, vytrhla dvere z pántov, dokonca som raz od zlosti vyhodila učiteľke stôl von oknom. Neskôr aj riaditeľke. Síce sa na tom zabávali, ale ja som mala z toho pekelne zle. Rodičia mi síce nič nevyčítali, ale pre istotu sa so mnou ani nerozprávali. Z toho som asi urobila zvyk. Nerozprávala som sa s ostatnými a skoro doslova ich nenávidela. Triedna začala rozprávať o učive. Nudná škola začala, povzdychnem si v duchu.