close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Útok a útek

13. srpna 2013 v 15:30 | Alex |  Krátke poviedky
Jedna z prvých krátkych poviedok. Budem sem dávať staré diela alebo krátke poviedky, ktoré nedokážu mť pokračovanie.


Bežím. Zastanem. Uskočím.
,,Nič lepšie nevieš?" zakričí na mňa Adam. Odfrknem.
,,A čo som ja?! Buldozér?!" urazila som sa. Adam sa zasmial a zastavil.
,,Buldozér? Čo ťa to preboha napadlo?" smial sa ďalej. Povzdychla som si.
,,Nedáme si prestávku?" spýtala som sa a rovno si sadla na zem. Adam sa ešte chichotal, keď si sadal ku mne. Zazrela som naňho a strelila mu pohlavok.
,,To bolo za čo?" zakňučal.
,,Neuťahuj si zo mňa," zavrčala som.
Prikývol a stále si šúchal miesto, kde som ho trafila. Sedeli sme na poli a obklopoval nás lesík. Zavial jarný vánok. Adam sa zrazu postavil.
,,Čo sa deje?" opýtala som sa ho.
,,Koľko je hodín?" otočil sa na mňa. Úplne odignoroval moju otázku. Niečo som zašomrala a vytiahla mobil z vrecka. Letmo som pozrela na obrazovku.
,,Pol štvrtej," odvetila som ľahostajne. Zamračil sa a poškriabal sa na hlave.
,,Už budem musieť ísť," povedal a otočil sa mi chrbtom. Pokrčila som plecami, vstala a oprášila si zadok.
,,Asi pôjdem domov, keď už pôjdeš ty," odvetila som a prešla popri ňom. Adam potom už len potichu kráčal za mnou. Je nejaký zamĺknutý, pomyslela som si. Rozlúčili sme sa a ja som sa vydala ku svojmu vchodu. Potom som sa zarazila. Očami som pozorovala Adama, kadiaľ išiel. Napokon som sa ho rozhodla prenasledovať. Asi si ma ešte nevšimol, pomyslela som si. Išiel smerom ku školskému ihrisku. Potom som ho nachvíľu stratil z očí. Zamračila som sa a podišla povyššie ihriska, k panelákom. Vtedy som ho zazrela. Prikradla som sa bližšie, aby som aj lepšie videla a aj aby som počula, čo sa tam deje. Prikrčila som sa za múrom a nenápadne vykúkala, tak aby ma nevideli. Zrazu ma niekto poklepal po pleci, až ma myklo. Otočila som hlavu, aby som zistila, kto to bol. Boli to Beňo a Paťo.
,,Čo sa ty tu schovávaš?" spýtal sa Beňo s úsmevom. Naznačila som im, aby boli ticho a ukázala som na Adama. Paťovi sa po tvári roztiahol úsmev.
,,Čo nedokážeš bez neho vydržať ani minútu?" šepol posmešne Paťo. Niečo som odfrkla a zavrčala. Zazrel po mne, ale mlčal. Beňo s Paťom sa tiež prisunuli k múru.
,,Prečo si ho špehovala?" spýtal sa šepotom Beňo.
,,Niečo sa mi nezdalo," odvetím potichu. Beňo s Paťom na seba pozreali a zamračili sa. Tentoraz sa pýtal Paťo: ,,Čo sa ti nezdalo? Nechápem ťa."
Pokrčila som plecami.
,,Proste, keď som mu oznámila koľko je hodín, tak bol proste taký divný," šepla som a pozorovala okolie. Potom som uvidela nejakú skupinku chalanov. Boli z mojej školy. Beňo s Paťom spozorneli a ešte viac sa prikrčili.
,,Deje sa niečo?" spýtala som sa ich šepotom. Paťo ukázal prstom do stredu skupiny, ktorá prišla. Pozrela som tam.
,,Je tam Dušan," povie mi potichu Beňo. Prikývla som.
,,Takže vydieranie," poznamenala som potichu pre seba. Obaja prikývli. Keď sa skupina chalanoc priblížila, prikrčila som sa a trochu slabo zavrčala. Tí dvaja sa mykli a vyľakane na mňa pozreli.
,,Beňo?" šepla som.
,,No?" ozval sa.
,,Zabehol by si po naše papeky do úkrytu?" požiadala som ho. Beňo len prikývol a nenápadne vybehol preč z nášho "úkrytu". Zatiaľ sme s Paťom mlčali a pozorovali, načúvali. Zrazu atmosféra zhustla, až to vyzeralo na blížiacu sa bitku. Beňo pribehol práve včas. Už sa skoro pustili do boja. Zobrala som svoju "zbraň" do ruky a vyskočila z úkrytu. Skočila som pred Adama a pripravila sa na útok. Na hlave som mala šiltovku a kapucňu, takže nebolo mi veľmi vidieť do tváre. Tí, ktorí chceli zaútočiť, sa zarazili. Zostali primrznutí na miestach a šepkali si medzi sebou. Najčajstejšie sa ozavala otázka "Kto to je?". Uškrnula som sa. Mávla som palicou, tak, že bol počuť švih. Chalani zo skupiny o krok ustúpili.
,,Vyzerá to tu na menšiu zábavku, čo poviete chalani?" povedala som zmeneným hlasom, aby ma nespoznali. Pozrela som na to miesto, kde sme sa ukrývali. Paťo zoskočil ku tej skupinke z druhej strany. Beňo váhavo stál na múriku. Paťo si zaclonil tvár šiltovkou a Beňo mal na hlave kapucňu. Všetci traja sme mali v rukách palice. Paťo mi hodil ďalšiu palicu, ktorú som hodila Adamovi a kývli sme si hlavami. Adam zobral palicu a tiež kývol hlavou. Priblížila som sa ku skupinke. Beňo zoskočil z ďalšej strany, bližšie ku Paťovi, Adam sa postavil neďaleko mňa. Hoci sme nemali prevahu, ale mali sme "zbrane", ktoré vedeli ublížiť viac, ako päste.
,,Vydajte nám Dušana," zavrčal Adam. Ja som sa zlomyseľne uškrnula a nečakane vnikla do skupinky. Chalani si to všimli až neskôr. Bola som rýchla a prefíkaná. Sem- tam som niekomu podrazila nohy alebo ho udrela palicou do brucha. Došla som ku Dušanovi a jeho "väzniteľa" som zrazila k zemi.
,,Dušan, utekajte. Okamžite!" skríkla som po nich. Beňo s Paťom neváhali, zvrtli sa a utiekli. Adam schmatol Dušana a utekali opačným smerom. Ja som zostala uprostred skupinky a uškŕňala sa. Všetci pozreli na mňa.
,,Takže čo by ste radi?" povedala som falošným prívetivým hlasom. Potom zrazu uvideli jedného z nich na zemi, trochu domláteného. Príjemne som sa usmiala a nečakane a prekvapivo vyštartovala. Nejakým zázrakom sa mi podarilo vyskočiť späť na múrik a utiecť im. Potom som niekde na poli zastala. Zrazu som uvidela aj tých štyroch. S úľavou som si vydýchla a bežala k nim. Tí sa tam vydýchavali po rýchlo a dlhom behu.
,,Ste v poriadku?" pribehla som k nim a vydýchavala sa. Zborovo prikývli. Ľahla som si na zem. Ostatní tiež.
,,Toto bola samovražda," ozval sa Beňo so smiechom. Zasmiali sme sa.
,,To teda bola. Čo ťa to napadlo Alex?" pozrel na mňa Adam. Mykla som plecom a tajomne sa uškrnula.
,,Kto vie?" zasmiala som sa. ,,Priatelia si musia pomáhať nie?" pokračovala som so smiechom. Ostatní sa uškrnuli. Posadali sme si. Vtedy mi napadlo, žeby som sa mala pozrieť na mobil, pretože začínalo zapadať slnko. Však ešte bola jar. Bolo skoro pol šiestej. Plesla som sa po čele.
,,Mama ma zabije. Mala som prísť o piatej domov. Najneskoršie," povedala som zhrozene. Zasmiali sme sa a povstávali.
,,Tak niekedy inokedy!" zakričala som im a bežala späť domov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama