13. srpna 2013 v 11:04 | Keiko
|
Po dlhšom čase som sem niečo zase napísala
"Klamár," zasyčím mu do tváre.
"Som človek, prečo to neuveríš?" spýtal sa neveriacky. Zamračila som sa.
"Baví ťa ma škádliť?" zavrčím a založím si ruky na hrudi. Pobavene zdvihne obočie.
"Baví," prikývne. Len zavrčím a objavím sa v ľudskej podobe. Zazriem po ňom a zabalím si kopiju.
"Tak povieš mi čo si zač?!" zavrčím už fakt podráždene a kopiju si prehodím cez chrbát. On vtedy vytiahne meč a ukáže mi ho.
"Čo myslíš?" spýta sa ma. Pozriem na neho a trochu si ho premeriam.
"Polovičný démon alebo anjel," poviem potichu. Pozrie na mňa s bolestným pohľadom.
"Anjel, ten z najhorších," šepne. Prekvapene som na neho pozerala. Podišla som blízko ku nemu.
"Padlí anjel," povedala som šepotom. On len zronene prikývol a sklonil hlavu. Vlasy mu padli do tváre.
"Odstúp trochu," šepol mi a ja som ho poslúchla. Objavil sa vo svojej anjelskej podobe. Prekvapene a zároveň dychtivo som po ňom pozerala. Na hlave mal kapucňu, z ktorej vykúkali dlhé biele vlasy. Zazerala som kúsok jeho tváre. Tváril sa akoby sa mu to hnusilo.
"Nenávidím anjelov," šepol nenávistne. Zaťal dlane v päste. Podišla som ku nemu, zohla sa a pozrela mu do tváre. Slabo som sa pousmiala.
"No tak, úsmev, úsmev," poviem mu. Pozrie mi do očí.
"Prečo by som sa mal usmievať? Toto tu nestojí za úsmev," povie depresívnym hlasom. Naštvem sa a založím si ruky vbok.
"A čo máme robiť? Plakať teraz kvôli tomu?" zavrčím podráždene. Pousmial sa na mojej reakcii a ja som sa uvoľnila a pousmiala sa.
"Tak vidíš, že to ide," poviem mu milo. Pokrúti len hlavou a premení sa na človeka. Znova si ľahne a dá ruky za chrbát. Chvíľu som tam, len tak stála, potom som vyskočila hore na konár, kde predtým. Opriem sa chrbtom o kmeň stromu, hoci ma trochu tlačí kopija, ktorú mám prehodenú cez chrbát. Pozriem dole na Hiroshiho.
"Nechceš ísť sem?" spýtam sa ho náhodne a s úškrnom. Nevedela som, čo spraví, ale zarazilo ma to ohromne. Pozrel na mňa a uškrnul sa tiež. Vstal a skočil ku mne. Najprv som si nevšímala, ako blízko je, až potom keď mal tvár pár centimetrov od mojej zľakla som sa. Nevedela som, čo chce spraviť, len som sa začervenala z tej blízkosti. Zoširoka sa na mňa usmial.
"Čo si čakala, že spravím?" spýta sa ma a odtiahne sa. Prekvapene na neho pozriem.
"Ani neviem," pokrčím plecami a odvrátim tvár. Zrazu zacítim jeho prsty na mojej brade. Natočí mi jemne hlavu, tak aby som na neho videla. Len vyľakane mu pozerám do očí a rozmýšľam, čo chce zase spraviť. Zrazu sa to stalo. Pobozkal ma jemne. Chcela som sa odtiahnuť, ale nemala som kde. Lenže akoby zacítil, čo som chcela urobiť, tak prestal. Pozrel na mňa ospravedlňujúco.
"Prepáč," šepol. Len som pokrútila hlavou, hoci mala som chuť utiecť. Zrazu som zacítila pohľad. Pozrela som na to miesto. Hiroshi si toho nevšímal. Zrazu ma len objal.
"Naozaj som nechcel, ale nedalo mi to," šepne mi do ucha. Teraz som započula šušťanie listov. Pozrela som dole a uvidela Kura, ako pomalým krokom si to mieri k čistinke. Potom pozrel mojím smerom. Videl ako ma objíma Hiroshi. Jeho pohľad stemnel. Zacítila som tú nevraživosť, ktorá visela vo vzduchu, z jeho strany. Prešiel popri nás. V očiach sa mi objavil smútok, lenže som sa znova sústredila na toho, kto nás špehoval.
"Vieš, že nás niekto sleduje?" šepnem Hiroshimu, ktorý sa aj tak zaujímal niečím iným. Svoju tvár mal zaborenú v mojom pleci. Len prikývol.
"Viem o ňom," povedal, ale jeho slová tlmilo moje plece. Pokývala som hlavou že fajn. Odtisla som od seba Hiroshiho a zmizla. Zrazu som sa objavila za neznámym s kopijou v ruke. Ten rýchlo odskočil z môjho dohľadu. Zavrčala som.
"Kto si? Prečo nás špehuješ?!" zavrčala som nahlas a obzrela sa okolo seba. Neodpovedal. Zatiaľ som to nechala tak a podišla ku Hiroshimu. Ten zoskočil ku mne.
"Nepôjdeme niekam inam?" spýtal sa ma a objal ma. Ja som sa nechala objať. Začula som zvuky z tadiaľ kam išiel Kuro.