21. srpna 2013 v 15:32 | Keiko
|
Takže je tu ďalšie pokračovanie príbehu Yokai academy. Dúfam že vás poteší :)
"Ja neviem. Môžeme," poviem potichu. Poobzerám sa a môj pohľad zastaví na mieste, kde zmizol Kuro. Povzdychnem si.
"Deje sa niečo?" spýtal sa ma Hiroshi. Len som pokrútila hlavou a vydala sa von z lesa. Hiroshi išiel potichu za mnou. Začuli sme, že nás niekto ďalej prenasleduje, ale snažili sme si toho nevšímať. Prešli sme ku jazeru, kde sme zastali. Zrazu ma Hiroshi chytil za rameno a otočil si ma k sebe. Ja som na neho len prekvapene pozerala. Najprv ma pobozkal, potom ma začal bozkávať na krku. Síce mi to mohlo byť príjemné, ale išiel na mňa rýchlo. Snažila som sa ho odtlačiť, ale on ma pevne objal.
"Hiroshi, to stačí," zasyčím nepríjemne, ale nedával na môj hlas, len pokračoval.
"Hiroshi!" poviem už viac- menej naštvane. On na mňa pozrel ako zranené šteňa. Mračila som sa naňho, keď tu zrazu vyskočil medzi nás niekto neznámy. Odtrhol ma z Hiroshiho náru a zastal si medzi nás. Ja som len vyjavene pozerala a nič nevnímala. Tí dvaja sa tam hádali. Zrazu som zavrčala a vytiahla kopiju.
"Kto si a čo si myslíš, že robíš?!" namierila som mu kopiju na krk. Neznámy na mňa pozrel.
"Nemám dôvod, aby som sa ti predstavil, ale nedokázal som sa držať v ústraní, keď som to videl. Keď dáma povie nie, tak treba ju rešpektovať," poslednou vetou mieril na Hiroshiho, ktorý sa tváril, žeby bol rád, kebyže pohnem kopijou a odseknem mu hlavu. Ja som mu nechcela spraviť tú radosť. Odložila som kopiju a zazrela po nich.
"Riešte si to ako chcete. Ja odchádzam!" zavrčím nepriateľsky na nich a rozbehnem sa do mesta, do ulíc. Nevidela som Hiroshiho naštvaný pohľad, ktorým obdaroval neznámeho. Ani neznámeho ako pomaly nasleduje Hiroshiho, ktorý beží za mnou. V uliciach som zastavila, nie preto aby som chytila dych, ale už ma nebavilo bežať ďalej. Počula som za sebou kroky, takže som si domyslela, že za mnou beží Hiroshi. Išla som pomalým krokom, keď ma niekto poklepal po pleci. Otočila som sa a mala som pravdu. Predo mnou stál zadychčaný Hiroshi.
"Prepáč mi to," povedal mi zadychčane. Len som sa zamračila a povzdychla som.
"Nie to je v poriadku. Ja som utiekla," poviem mu potichu a odvrátim hlavu. Podišiel ku mne a zozadu ma objal.
"Môžem ťa odprevadiť domov?" spýtal sa ma pošepky. Nemo som prikývla a vybrala sa ku internátu, kde som bývala. Hiroshi išiel popri mne. Celý čas sme mlčali a cítili nevítaného hosťa. Došli sme pred internát, kde som vytiahla kľúče a otvorila vchod. Vyšli sme len na druhé poschodie, kde som otvorila dvere do bytu. Keď vošiel aj Hiroshi zatvorila som za sebou dvere.
"Máš to tu celkom pekne," poznamenal Hiroshi. Ja som si oprela kopiju v chodbe o stenu a vošla za ním. Pozrel na mňa.
"To by som dokázal urobiť neporiadok aj z tohto," zasmial sa. Pozriem na neho, nech si zo mňa nerobí srandu.
"Pochybujem. Je tu veľmi málo vecí, takže z toho by si nedokázal vytvoriť poriadny chaos," poviem pochybovačným tónom. Podíde ku mne a chytí ma za boky.
"Nepochybuj," šepne a pobozká ma. Bozk mu síce oplatím, ale po rozume mi behá niekto iný. Zrazu zacítim na sebe hroznú únavu. Odtiahnem sa od neho a on na mňa pozrie so zdvihnutým obočím. Ja som len pokrútila hlavou a zvalila sa na svoju posteľ. O pár minút som mumlavo zaspala, a ani som nevedela, že tým urobím aj menšiu chybu.