1. září 2013 v 10:02 | Keiko
|
Po jednodňovej prestávke, znovu pridávam jednu z dvoch poviedok. Bez názvu stále pokračuje a ja len môžem dúfať, že pokračovanie sa vám bude páčiť :)
Hodina za hodinou sa tiahla veľmi nekonečne. Skoro sa mi zdalo, že to bude ako každý nudný deň, lenže stalo sa niečo, čoby som nikdy nečakala. Prisadol si cez obedovú prestávku spolužiak z vedľajšej lavice. Prekvapene som na neho pozerala.
"Ahoj," pozdravil sa mi s úsmevom. Zamračila som sa a premýšľala nad jeho menom, ale nedokázala som si spomenúť. Predsa len kvôli tomu, že som nikoho nepoznala, ani nechcela poznať.
"Ech.. kto si?" spýtam sa ho a prižmúrim oči. Prekvapene na mňa zažmurká.
"Ty si nepamätáš, kto som?" odpovie mi otázkou. Niečo zašomrem.
"Presne tak. Ja si nepamätám meno nikoho z triedy," priznám sa a pozriem na tabuľu dopredu. Začula som ako sa zasmial. Udivene na neho hodím pohľadom.
"No, ani sa moc nedivím, keďže sa tu s nikým nebavíš," usmieva sa. Prišiel mi trochu roztomilý. Pri tej myšlienke som sa v duchu začervenala. Prečo myslím práve na toto? pomyslím si mrzuto.
"Volám sa Darien," povie mi svoje meno. Prezriem si jeho tvár.
"Trochu nezvyčajné meno," poznamenám nahlas. Darien mi s úsmevom prikývne.
"Rovnako aj tvoje, Lesia," tajomne sa usmial a ja som sa mala chuť červenať, ale nedala som nič najavo.
"Odkiaľ ho vieš?" spýtam sa ho potichu. V tejto dobe som si už pomaly myslela, že nikto nebude vedieť moje krstné meno.
"Už od prvé ročníku, keď sme sa predstavovali. Tvoje meno mi zostalo v hlave po celý čas," pousmeje sa nad mojimi rozpakmi. Zase len niečo zašomrem a neodpovedám.
"Máš niečo na desiatu?" spýta sa ma zvedavo. Zarazila som sa. Táto otázka by sa dala nazvať najčastejšou otázkou v našej triede.
"Ani nie. Nejedávam v škole," poviem potichu a položím si hlavu na lavicu. Darien si jemne plesol dlaňou po čele. Nechápavo som na neho pozerala.
"Úplne som zabudol," zasmial sa. Môj pohľad sa zmenil na mrzutý. Nie len, že si stále pamätá moje krstné meno, ale dokonca ma aj sleduje? pomyslím si viac- menej podráždene. Usmieval sa na mňa.
"A to nie si hladná? Po celý čas?" spýta sa ma a pozrie mi do chladných očí. Zachvela som sa. Z jeho očí bolo cítiť veľa tepla, ktoré akoby bojovalo s mojím chladom.
"Nie," odvrknem rýchlo, ale vlastné telo ma zradilo. Hneď po odpovedi mi zaškvŕkalo v bruchu. Začervenala som sa a chytila sa za brucho. Zasmial sa ešte hlasnejšie.
"Klamárka," odvetil s milým hlasom, ale nevyzeralo, žeby ma nejakým spôsobom odsudzoval.
"Dáš z mojej desiaty?" ukáže na sáčok, v ktorom sú dva rožky. Pozrela som na tie rožky a zamračila som sa. V ústach sa mi zbiehali slinky a žalúdok sa dožadoval jedla.
"Tak dobre," povolím s povzdychom. Neviem prečo, ale zazdalo sa mi, že jeho oči sa natešene zaleskli. Nechápala som jeho reakcie, ani to, prečo si ku mne prisadol. Posunul mi jeden z rožkov a do toho, čo mal s chuťou zahryzol. Chvíľu som neprívetivo pozorovala rožok.
"Neboj. Neublíži ti," zasmeje sa na mojom pohľade. Hodím po ňom podráždeným pohľadom, zoberiem si rožok a zahryznem. Na to, že konečne od rána mám niečo na jedenie, to nechutilo zle. Zrazu som začula niekoho šepkať. Očami som prebehla po triede a uvidela skupinky ako si potichu niečo hovoria. Ku mne sa dostával len akoby šum, ale predsa som niektoré slová rozoznala. Prečo?, čo s ňou má?, blázon, výtržníčka. Práve tieto slová teraz kolovali pomedzi skupinky. Začala som po nich nepríjemne zazerať. Vtedy si uvedomili, že som ich asi začula, preto po nich priamo pozerám. Darien pozrie na mňa a pousmeje sa. Nakloní sa ku mne.
"Ich si nevšímaj. Nech len majú zbytočné reči. Je mi jedno, kto si. Si proste zaujímavá osôbka," šepne mi so zvodným úsmevom. Potichu zavrčím ako zviera a jeho úsmev sa ešte viac roztiahne.
"Presne o tomto hovorím, vlčica," zasmeje sa potichu a znova sa pustí do jedenia. Vtedy prestávka skončila.