close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Bez názvu 1/ 5.časť

1. září 2013 v 17:04 | Keiko |  Bez názvu
Ako som sľúbila, teraz pridám Bez názvu nasledujúcu časť a večerom Yokai academy, ktorej začína 5. kapitola. Užite si čítanie Mrkající


Vyhodila som si tašku na chrbát a hneď ako zazvonila som štartovala zo školy. Dokonca ani učiteľka, ktorá nás učila poslednú hodinu (nemčinu), ma nedokázala zastaviť a ja som sa behom ponáhľala domov, aby som sa prezliekla a zaliezla do lesov. Keď som otvárala dvere obzrela som sa okolo. Doma bola len mama, otec bol v práci ako vždy. Pozrela som do kuchyne, pretože som sa riadila čuchom. Mama niečo vyvárala. Len som pokrčila plecami, ani sa nepozdravila a zapadla do izby. Tam som na seba rýchlo navliekla tepláky a tričko, ktoré som nosievala von. Zobrala som si starú šedú mikinu. V rýchlosti som sa na chodbe obula a už otvárala dvere.
"Kam ideš?" ozvalo sa z kuchyne. Zarazene som zastala. Mama sa mi prihovorila? Ani vo vlastnej hlave som si to nedokázala predstaviť. Keď zistili, že nemusím moc ľudí a som nejakým spôsobom iná, odvtedy sme sa ani nepozdravili. Nijak extrémne sa o mňa nezaujímali.
"Von," odpoviem jednoducho a otvorím dvere, s tým, že okamžite sa vyparím.
"Do lesa?" spýta sa ma, ale nevyzeralo, žeby chcela aby som odpovedala, tak som mlčala.
"Dávaj si pozor," povie potichu, ale to už možno nezačujem, keďže veľmi rýchlym pohybom som zabuchla dvere a zletela po schodoch ako víchor. Potom som už len bežala do lesa. Nikdy som nechápala ako to, že vydržím tak dlho bežať, ale teraz som sa tým nezaujímala. V hlave som si preberala mamino prehovorenie na mňa, rovnako tak aj Darienove. Predtým som bola skoro šťastná, keď sa so mnou nikto nebavil, okrem tej kamarátky. Tá aj keď zistila, čo som zač, tak ma nenechala na pokoji a stále sa so mnou rozprávala. Nechápala som ich jednanie. Nikdy som nebola zvyknutá na spoločnosť, len na samotu. Prudko som bežala ďalej, kým som nepocítila únavu v nohách, nezvládala s dychom a pichalo ma v boku. Vtedy som zastala na otvorenom priestranstve. Bola to lúka, na ktorej som nikdy predtým nebola, ale to ma netrápilo. Sťažka som sa posadila a napokon aj vyvalila na chrbát. Pozorovala som zamračenú oblohu.
"Vyzerá to na dážď," začula som povedomý hlas. Otočila som sa za ním. Nado mnou stál Darien a tiež pozeral na oblohu. Potom pozrel na mňa a usmial sa.
"Aj ty sem chodíš premýšľať nad životom?" povie rečnícku otázku, ale ja som na ňu odpovedala. Pokrútila som hlavou.
"Nie práve sem. Tu som prvýkrát. Nechala som sa viesť nohami," odpoviem ešte stále zadychčane. Podíde ku mne a sadne si vedľa mňa. V ruke drží papierový sáčok.
"Ja sem chodím rád. Nikto iný sem nechodí a dá sa tu dobre premýšľať," povie mi. Pozorne som si ho poobzerala. Mal uvoľnené črty tváre a s podlhšími tmavými vlasmi sa mu hral vánok.
"Ja radšej niekde v lesoch, kde ma naozaj nikto neuvidí. Radšej niekde na strome," poviem a posadím sa. Darien sa potichu zachichoce.
"Vlk a na strome? Znie to nemožne a predsa," pozrie s úsmevom na mňa. Pozriem mu do jeho očí.
"Si divný. Vieš o tom?" poviem mu na rovinu. Pozrie na mňa udiveným pohľadom.
"Áno? Tak potom si divná aj ty, keďže sme na tom rovnako," povie pobaveným tónom. Nasrdene som už zavrčala ako vlk.
"Ak si si nevšimol, tak ja si to uvedomujem, že som divná a s nikým sa nebavím," odvrknem podráždene. Zasmial sa. Zazerala som po ňom. Zrazu mi položil ruku na hlavu. Zavrčala som, čím som ho ešte viac rozosmiala.
"Ja viem, že si to uvedomuješ. Je fajn, že mi to povieš na rovinu. Lebo nikto mi to nedokáže povedať do očí," uškrnul sa na mňa, "Ty si asi jediná úprimná osoba z našej triedy."
Odfrknem a slabo sa začervenám.

"Možno je to tým, že prečo budem niečo skrývať, keď radšej povedať hneď pravdu," odvetím potichu, tak aby ma nepočul. Hoci som mala pocit, že ma počuje tak, či tak, pretože sa pousmial na mojou odpoveďou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama