7. září 2013 v 18:52 | Keiko
|
Tak, očakávaný príbeh je tu! Je zaujímavé, čo človek vymyslí, keď premýšľa nad úplne niečím iným (nechcite vedieť nad čím som vtedy ja premýšľala, ale to ste už asi zistili) Tak asi hlavnú pointu sa dozviete hneď na začiatku, ak nie, tak neskôr :) Tak teraz vás nechám, aby ste si prečítali. Prajem príjemné čítanie :)
Zo začiatku som neverila, žeby na Zemi existovali nejaké zázraky alebo Boh. Nemala som tomu prečo veriť. Nikdy som nijaký zázrak nevidela, hoci o nich každý deň dávali v televíznych novinách. O Bohovi existovalo len obyčajné náboženstvo a aj to malo každé iného Boha. Takže, ktorí z nich je ten pravý? Alebo je to len jeden a ten istý v rôznych formách? To som chvíľu ani ja sama nevedela a dokonca som sa o to ani nezaujímala, až do svojej smrti...
.........
Jeden obyčajný deň. A práve ten jeden obyčajný deň v mojom živote všetko zmenil. Nastala moja smrť. S kamarátom sme to prehnali a obidvaja prepadli nervom. Zlomil mi väzy. Mŕtva som ležala na zemi a nedokázala som tomu uveriť. Videla som vlastné telo a uvedomeného kamaráta. Ten len nemo, s otvorenými ústami, hľadel na moje telo a po lícach mu tiekli slzy. Druhý kamarát tiež len pozeral na moje telo. Hoci ja som stála vedľa seba. Áno znie to divne. Stáť vedľa seba. Potom mi asi už doplo. Som duša. Tieto slová mi preleteli hlavou. Som už len duša, telo je mŕtve. Obzerala som sa a potom som uvidela aj iných ľudí ako sa sem hrnú, aby sa pozreli, čo sa stalo. Rýchlo som odskočila a zistila som ,že som omnoho ľahšia ako normálne. Vyskočila som na múr, ktorý bol za nami a z tadiaľ som sa pozerala. O pár minút prihúkala sanitka a aj polícia. Kamarátov odviedli a moje telo naložili na sanitku. Ja som sa rozhodla, že pôjdem s mojím telom. V sanitke to vyzeralo tesne, lenže ako duch som bola neviditeľná a prechádzali cezo mňa. Potom odviezli ma do nemocnice, kde až tam zistili, čo sa stalo. Ani nie o hodinu na to, prišla mama s nevlastným otcom. Mama celý čas plakala a nevlastný otec ju utešoval. Ja sama som nevedela, ako mám reagovať na vlastnú smrť. Len som ležala na lôžko, ktoré bolo zakryté čiernou látkou a pozorovala ich. Bez emócii. S ničím v hrsti. Nemám už srdce, som len myseľ. Som len duch. Potom to všetko ubehlo rýchlo. Pohreb. Veľmi veľa smútiacich ľudí. Niekedy som pri našich pozerala televízor a tam o mne dávali.
"Kamarát zabil vlastnú kamarátku, tým, že jej zlomil väzy," hovorila redaktorka. Keď ma to fakt nezaujímalo išla som sa prejsť. Veď predsa ma nikto nevidí. Som neviditeľná. Doma ma nedokážu vnímať. Lenže niekedy som si pomyslela: Prečo som sa ešte nestratila z tohto sveta? Neexistuje niečo ako nebo? Síce takéto myslenie bolo na mňa zvláštne, pretože som nikdy neverila na zázraky a Boha, tak tobôž nie na nejaké nebo. Na raj, kde budem mať konečne ticho. Nie, to len ja sa dokážem tárať po špinavých, tmavých uličkách nášho mesta. Zavše som chcela kopnúť do nejakého kameňa, ale vždy to mnou prešlo, čo ma štvalo ešte viac. Takto blúdiť celé dni. Zavše som išla do triedy, aby som zistila ako sa im darí. Zdalo sa, že bezo mňa sa bavia omnoho viac ako so mnou. To ma ranilo. Odvtedy som nemala chuť nikam ísť. Len niekde sedieť a rozplynúť sa do zabudnutia. Naozaj som toho schopná? Rozplynúť sa? Preblyslo mi hlavou. Nevedela som to. Celé dni som v jednej uličke sedela, kým som sa znova nerozhodla ísť medzi ľudí. I keď. Problém bol v tom, že nikto ma nevidel. Začala som sa modliť, aby ma niekto dostal z tohto pekla. Modlenie bolo pre mňa ďalšia divná záležitosť, ale nič iné ma nenapadalo. Vtedy som, ale taktiež nevedela, že moju modlitbu niekto naozaj začul. V jeden chladný večer som sedela na streche paneláku, kde som bývala keď moje telo žilo. Obzerala som sa po nočnom meste, ktoré bolo horšie ako to denné. V tom som začula kroky, ale neotáčala som sa. Nemala som prečo. Nikto zo živých ľudí ma nevidel. Lenže nerátala som s niečím. Že to bude ďalší duch. No, síce, Boha sa nedá nazvať duchom. A práve tento "duch" ma oslovil.
"Ty si tá, ktorá sa modlila, aby odišla z tohto pekla?" ozval sa mierne hrubší, mužský hlas. Prekvapene som roztvorila oči a obrátila sa. Vtedy som ho uvidela. Vyzeral na obyčajného štyridsiatnika bielej pleti. Na tvári mal pár- dňové strnisko a milé oči na mňa hľadeli. Boli hrejivé a rovnako hrejivá bola aj jeho aura okolo, ktorá pulzovala, akoby bola niečím živým. Pozeral sa mi do očí a ja jemu tiež. Potom som pomaly, váhavo prikývla.
"Presne, tak. Bola som to ja," priznám sa a obzriem sa znovu po meste. Chlapík si sadne ku mne.
"Počul som ťa. Tvoja modlitba bola silnejšia ako ostatné, kto vie prečo," zatvári sa zamyslene.
"Možno to bolo mojimi pocitmi," myknem plecom a hľadím na mesto.
"Nie, bolo to preto, lebo si pochopila, čo je peklo. Reálny život je peklom a neexistuje nič horšie," pokrútil hlavou chlapík. V tom mi napadla jedna otázka.
"Kto vlastne si? Ako to, že ma vidíš?" spýtam sa ho a pozorne na neho pozriem.
"Kto som? Myslím, že ľudia ma prezývajú všemohúcim Bohom, ale stačí ak ma budeš volať iba Boh. Ako to, že ťa vidím? No jednoduché nie? Som Boh, takže vidím každú dušu, každého človeka, na celom svete. Ak mi neveríš, tak ťa presvedčím," usmeje sa na mňa. Ja som len s otvorenými ústami na neho zízala.