12. září 2013 v 16:51 | Keiko
|
Dnes mám dobrú náladu, tak sa to odzrkadľuje aj na mojich dielach. Pridávam sem poslednú časť 1.kapitoly Raz už mŕtva. Už sa pracuje na 2.kapitole :) Dúfam, že sa vám bude páčiť :)
"No, proste čo poviem v tom mi pomôžeš a tak. Nedokážem ti to nejako bližšie popísať, kým to neuvidíš," ospravedlňujúco sa na mňa usmial. Ja som len mykla plecom.
"Pre mňa je hlavné, aby som sa dostala preč z tohto pekla," šepnem potichu. Boh sa len zasmeje.
"To chápem, preto je čas ísť, duša moja," povedal hebkým hlasom a podal mi ruku, aby som sa ho chytila. Pozrela som na ruku, potom na jeho tvár a bez váhania sa ho chytila. Usmial sa na mňa a zrazu ma zaplavilo oslepujúce biele svetlo. Zatvorila som oči len na maličký okamih, lenže keď som ich otvorila, už som nebola na streche paneláku, ale v nejakej veľkej priestrannej miestnosti. Ako som sa obzerala, tak som sa obzerala nevidela som nikde nič. Žiadny nábytok, žiadne veci... proste nič. Prázdnota.
"Kde to sme?" otočím sa na Boha. Ten sa len usmieva.
"Kde? Toto by sa mohlo nazvať aj nebom, lenže práve táto miestnosť je moje všetko. Moja pracovňa, izba, jedáleň, kuchyňa, obývačka. Všetko, čo si len zmyslím," zasmeje sa a zrazu sa objaví kreslo, do ktorého si sadne. Vyjavene na neho hľadím, že ako to dokázal.
"Predstav si niečo. Pocíť to. Potom sa ti to tu objaví," radí mi Boh. Našťastie ako duch som sa naučila používať silu myšlienok, tak som toho využila. Vytvorila som si pohodlné kreslo a sadla si do neho.
"Zdá sa, že to už nejako ovládaš," Boh uznanlivo pokýval hlavou. Slabo som sa pousmiala.
"Proste pocit, keď chce duch na seba upozorniť alebo zažiť niečo ako obyčajný človek," vysvetlila som potichu. Boh chápavo kývol hlavou. Zrazu vstal a kreslo, ktoré si vytvoril zmizlo.
"Cíť sa tu pravdaže ako doma. Tvoja starosť bude spisovať modlitby, sny a túžby, ale oddelene. Pravdaže budeš to počúvať a budeš to zapisovať do zošitov, ktoré mi potom odovzdáš, lenže sny budú mať jeden spis, túžby iný a tak ďalej," začal mi vysvetľovať moju prácu a ja som prikyvovala. "Väčšina tvojej práce bude zameraná najmä na to písania spisov, ale niekedy proste mi navaríš alebo tak. Nech sa obidvaja cítime dobre. K inej práci ťa zatiaľ nebudem ťahať, kým neuvidím, že v poriadku stíhaš novú prácu. Len niekedy ťa k niečomu zavolám, aby si vybavila nejaký list, zaniesla odkaz do sna a tak. Dokonca aj aby si našla iného ducha."
Pousmial sa na mňa a ja som znova prikývla. Nevyzerá to náročne, pomyslela som si, ale zrazu som sa zarazila. On to počuje. Boh sa zasmial.
"Pravdaže počujem tvoje myšlienky. No, tvoja práca ako hovoríš, je zatiaľ nenáročná, ale postupom času ti toho bude pribúdať, kým nenájdem pre teba nové telo, schránku," usmeje sa na mňa a ja znova prikývnem.
"Je mi jedno ako budeš načúvať ostatným ľuďom, aj keby som ti mal pustiť nahrávku a budeš to počúvať v slúchatkách ako je to pre týchto novodobých ľudí normálne," smeje sa ďalej. Ja len s úsmevom pokrútim hlavou.
"V poriadku, žiadny problém," poviem. Boh spľasne rukami a usmieva sa.
"Tak dobre, môžeme sa spustiť do práce," hneď ako to dopovedal, predo mnou sa objavil stôl s troma hrubými zošitmi, ktoré mali rôzne názvy a farby. Pri nich pokojne ležala mp4 so slúchadlami. Prekvapene som na to pozerala.
"To sú spisy, do ktorých budeš zapisovať to, čo som ti prikázal. Mp4, ako to vy ľudia nazývate, nemá žiadnu hudbu, ale budeš "naživo" počúvať hlasy ľudí. Máš tri kanály. Jeden sú sny, druhý túžby a posledný modlitby. Ostatné už zisti sama," žmurkne na mňa a zrazu zmizne mi z očí. Potriasla som neveriacky hlavou. Všimla som si, že pero chýba. Tak som si ho pomocou myšlienok vytvorila. Otvorila som si na stole všetky tri zošity dala si do uší štuple. Zapla som mp4 a naslúchala. Nejakým spôsobom som hneď vedela, čo počujem, tak som začala písať. Písala som správne a to som ja vedela. Takto začala moja služba u Boha.
Krásný blog