close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Yokai academy- 10. kapitola/ 1.časť

18. září 2013 v 12:00 | Keiko |  Yokai academy- poviedky
Takže dnes je väčšia časť 10.kapitoly ^w^. V noci som to napísala na papier a potom prepísala, hoci som mala hroznú chuť si zahrať hru, ale prekonala som sa :D Takže môžte sa tešiť na ďalšie čítanie Yokai academy :)


Bočnými uličkami som si razila cestu. Bolo to pre mňa prirodzené. Zašla som do svojho bytu. Schmatla som basgitaru a vydala sa ku jazeru, ktoré nebolo ďaleko od internátu, kde som bývala. Všimla som si tam síce pár ľudí, ale nenechala som sa zastrašiť. Vyhliadla som si jeden z tých stromov, ktorých konáre sa skláňajú nad modrou hladinou jazera. Ako polodémon som mala silné nohy, tak som si bez problémov vyskočila na nižšie konáre. Tam som sa pohodlne usadila a chrbtom sa oprela o kmeň stromu. Vytiahla som basgitaru a skontrolovala si prsty. Už dlhšie boli zahojené, bez akejkoľvek jazvičky. Naladila som si niektoré struny na basgitare a začala brnkať. Snažila som sa vytvoriť nejaký iný rytmus, ako ten, čo som už poznala. Moc mi to nešlo, tak som potichu zanadávala. Povzdychla som si a hrala tie pesničky, ktorých som už hru na basgitaru zvládala ľavou- zadnou. Zdalo sa, že som svojou hudbou prilákala nežiaduce pohľady. Ale inak to asi ani nešlo. Nikoho neprilákať. Bola som skrytá medzi listami, tak ma bolo dosť ťažké zbadať. Očami som prečesala okolie a vnímala, kto by sa mohol pozerať mojím smerom. Uvidela som len dvoch ľudí ako plávajú v jazere, ale jeden z nich práve vychádzal na breh. Bol to chalan asi môjho veku a cítila som z neho niečo iné. Patrí k nám, prebehlo mi mysľou bez toho, aby som to vôbec zaznamenala. Rozhodla som sa, že zahrám ešte raz, aby som sa uistila, či sa to jeden z nich nepozerá. Už len po zahratí pár tónov mi bolo jasné, kto sa na mňa pozerá. Bol to ten chlapec. Ľahol si a tváril sa ako spokojný pes, tak mi už došlo, čo je zač. Vlkodlak. Je to viac- menej prvýkrát, čo vidím vlkodlaka. V mojej blízkosti sa nikto taký nikdy nepohyboval. A možno, ozval sa mi hlas v mojej hlave, je to preto lebo si nechodila medzi ľudí. To som musela tomu hlasu v mojej hlave uznať. Mal pravdu. Nechodila som moc do spoločnosti. Nestála som o to. Lenže nastúpila som na Yokai academy, takže si budem musieť zvyknúť. Zasunula som basgitaru do puzdra, ktoré som si prehodila cez plece. Nebadane som zoskočila zo stromu a preplížila sa za toho chalana- vlkodlaka.
"Ahoj. Môžem si prisadnúť?" tá otázka na konci bola len rečnícka, pretože som nečakala na odpoveď, ale rovno si sadla vedľa neho. Chlapec sa prudko posadil, akoby ho vystrelili. Na tvári sa mi usadil úškrn.
"Ahoj. No, áno môžeš, hoci neviem na čo sa pýtaš, keď si si už sadla," povedal a pozeral sa na mňa neistým pohľadom. Asi nevie, či ma má brať ako priateľa alebo, ako hrozbu, pomyslela som si zadumane a skúmala jeho reakcie. Zrazu jeho pohľad padol na moje plece a všimol si puzdra. Potom pozrel na mňa.
"To si hrala ty?" spýtal sa ma. Ja som len s úsmevom prikývla.
"Presne tak. Počúval si?" tentoraz som sa opýtala ja. Váhavo prikývol. Znova som vytiahla basgitaru a brnkla na všetky struny.
"Hráš dobre," povedal po chvíli ticha. Letmo som mu pozrela do tváre. Oči mu mierne žiarili a na tvári mal uvoľnený výraz. Zdá sa, že už prekonal prvotné pochybnosti. Usmiala som sa.
"Ďakujem. Nehrám, ale moc dlho a stále sa mám, čo učiť," zasmiala som sa potichu. Chlapec sa pousmial.
"Som Angel a ty?" podal mi ruku a mierne sa na mňa usmieval.
"Yasuhino," stisla som mu nachvíľu ruku a pustila ho.
"Troch dlhé meno, nie?" zasmial sa Angel. Uškrnula som sa.
"U mňa je asi aj niečo dlhé okrem môjho mena, ako napríklad život," úsmev na tvári mu zamrzol a pozrel na mňa. V očiach sa mu mihol strach, ako si zovrel retiazku na krku, ktorú skrýval pod oblečeným tričkom.
"Čo máš na mysli?" spýtal sa ma mierne vyľakaným hlasom. Potichu som sa zasmiala a naklonila som sa k nemu, čím som si vyslúžila od neho spýtavý pohľad.
"Si vlkodlak, že je to tak?" šepla som mu a na tvári vyčarovala nevinný úsmev. Zreničky sa mu zúžili a na tvári mal neveriacky výraz. Uškrnula som sa a on sa zamračil.
"Ako si môžeš byť taká istá, že som vlkodlak?" opýtal sa ma chladne. Zatvárila som sa tajomne ( asi som to už začínala chytať od Kura)
"Len vlkodlak sa dokážeš tváriť ako roztomilý psíček," zachichotala som sa. Angel sa zatváril mierne urazene.
"Nie sme maznáčikovia ako youko. My sme deti noci a luny," zavrčal nepríjemne a ja som sa len usmievala.
"Teraz si sa mi sám odhalil," upozorním ho a on zamrzne a chytí sa za hlavu. Začula som od neho povzdych, keď som si prezerala basgitaru.
"Tak si ma naozaj odhalila. Lenže ani ty nie si obyčajný človek, keď si dokázala povedať, čo som zač. Ešte k tomu necítiš úplne ako človek, ale len z časti," ako to hovoril, naklonil sa ku mne a oňuchával ma. Potom sa odtiahol a pozrel mi do očí.
"Uhádol si. Nie som tak úplný človek, len z časti, to ma robí bastardom démonej rasy. Som polodémon," uškrnula som sa a čakala na reakciu.
"Že to takto verejne priznáš. Keby tu bol nejaký človek, tak by ťa mohol zabiť," zasmial sa neveselo Angel. Ja som sa tiež krátko zasmiala.
"Kto vie, či by mi vôbec uverili, pretože zo všetkých temných bytostí, polodémoni sa najviac podobajú na ľudí. Máme najlepšie krytie," uškrnula som sa. Angel na to kývol.
"Je to dosť pravdepodobné. Totiž každá démonia rasa má istú vlastnosť, ktorá sa dá rozoznať aj v ľudskej podobe. Je pravda, že väčšine vlkodlakov to proste nedá a zatvária sa ako psy. Sú to proste naše gény," mykol plecom. S tým sa nedalo nesúhlasiť. Bola to pravda. Nás, temné bytosti, bolo v istých prípadoch fakt ľahké spoznať. Najväčšie krytie mali polodémoni, hoci záležalo aj od toho, či sa vedeli ovládať. Mali sme dve pravé podoby. Ľudskú a démoniu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama