close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Yokai academy- 11.kapitola/ 1.časť

22. září 2013 v 18:30 | Keiko |  Yokai academy- poviedky
Ja viem, ja viem.. pridávam sem pokračovanie celkom neskoro. Áno.. teraz začnem s výhovorkami.. Proste nešiel pc, tak som to sem nemohla hodiť. Potom som nevedela čo písať. Dnes som pri prepisovaní zistila, že som toho náhodou napísala viac ako dosť, čo je zaujímavé :D no ale nejdem moc zdržovať. Prajem príjemné čítanie :)


Ráno ako každé iné. Deň ako každý iný. Tak prečo mám taký divný pocit? Sama som nevedela. Do úst som si zobrala kúsok hrianky, vyložila basgitaru na chrbát a vyšla von. Pred vchodom som sa vystrel a ako každý deň, vykročila smerom k jazeru. Popri chôdzi som pomaly prežúvala hrianku a niečo si hmkala. Ani neviem ako, ráno som zrazu zahmkala nejakú melódiu a išlo to! Rozhodla som sa, že dnes to skúsim vyladiť na basgitare a zahrať. Keď som prišla ku jazeru, sprvu som tam nikoho nezbadala a začudovala sa. Plesla som si dlaňou po čele. Ja sprostá! Však, kto by chodil hneď z rána k jazeru? Pomyslela som si, hoci som sa mierne mýlila. Niekto tu bol, lenže ja som ho nezazrela. Lenže on mňa áno. Podišla som ku svojmu obľúbenému stromu, kde som už skoro každý deň sedávala. Najprv som chcela vyskočiť na konár, lenže sa mi nechcelo, tak som si sadla medzi korene, ktoré vyčnievali zo zeme. Vytiahla som basgitaru, naladila struny a popri tom si hmkala neznámu melódiu. Keď už struny boli naladené, skúsila som tú melódiu zahrať. Niekedy som narazila na výškový preskok, inokedy to proste nesedelo. Tak som sa rozhodla to hrať po úsekoch a pomaly ich spojovať, až úplne prepojiť. Bola som zahĺbená do tej melódie, až som si nevšimla žiadny pohyb. Pomaly sa park prepĺňal ako ľuďmi, tak aj démonmi v ľudskej podobe. Niekedy sa pristavili a vypočuli si ma, inokedy si proste sadli na lavičky a tam zostali sedieť. Sem- tam som započula hudbu z druhej strany jazera alebo tu, neďaleko. Na chvíľu som si dala prestávku a obzrela sa po parku. Až vtedy som zbadala, že niekto pri mne sedí. Nadskočila som a prekvapene hľadela na to dievča. Asi si všimla, že nehrám, ale neobrátila sa na mňa. Dlhé zlato- hnedé vlasy jej splývali na chrbte a svetlo- hnedý pohľad upierala na hladinu jazera. Asi premýšľa, tak ma moc nevníma, pomyslela som si, ale moja domnienka bola zlá. To dievča si ma uvedomovalo až príliš, len to nedávalo najavo.
"Pekne hráš," ozvalo sa zrazu a ja som sa mykla. Prekvapilo ma, že mala taký jemný hlas, hoci jej tvár bola celkom prísna. Dokázala by som jej vek odhadnúť, tak na vek Kura, keďže ten je odo mňa starší.
"Ech, vďaka. Nevšimla som si ťa. Odkedy si tu?" spýtam sa jej a ruky si opriem o basgitaru.
"Už dlho. Odkedy si sem prišla. O chvíľu na to som si sem prisadla a počúvala ťa," odpovedala a pozrela mi do očí. Ohromila ma jej krása. Ako sa môžem páčiť Kurovi, keď sú tu omnoho krajšie dievčatá ako ja? pomyslela som si mierne mrzuto.
"Ech.. aha," na jej odpoveď som zareagovala neuveriteľne inteligentne. Usmiala sa na mňa. Rýchlo som odtrhla zrak od jej tváre. Mala som hroznú chuť nadávať, hoci som vôbec nevedela prečo. Zahľadela som sa na hladinu jazera a mlčala.
"Kde si sa naučila hrať?" preťala trápne ticho. Trochu som sa pomrvila a pohľad neodtŕhala od jazera.
"Sama. Som samouk a predtým som sa učila hrať na gitaru," poviem a myknem plecom.
"To je pekné. Takže teba nikto neučil?" začula som v jej hlase začudovanie.
"Presne tak. Však som spomenula, že som samouk," odvetím mierne podráždeným hlasom.
"Naučila by si ma niekedy hrať?" táto otázka ma zaskočila a prinútila ma pozrieť sa na ňu. Oči jej žiarili a na tvári mala skoro anjelsky úsmev. Kebyže som pes, niečo ma prinúti stiahnuť chvost medzi nohy. Bolo v nej niečo nádherné, ale aj hrozivé zároveň.
"Kto si?" vychrlila som otázku, bez to, aby som sa namáhala odpovedať na tú je.
"Som Ushio Nageboroshi," predstavila sa mi. Mala som jej chuť odvrknúť, že som sa nepýtala na jej meno, ale rasu. Lenže nechala som to tak. Nemusím každého podrobne poznať a počula som, že na akadémii si to ani nehovoria svoj pôvod medzi sebou. Jedine, tak najlepší priatelia, aj to je ojedinelé.
"A ty?" z mojich úvah ma vytrhla Ushiina otázka. Potriasla som hlavou ako pes, aby som zahnala myšlienky.
"Ja som Yasuhino Kuroine," odpovedala som strojene. Ani som nevedela z kadiaľ sa tá strojenosť vzala.
"Takže Yasu? Môžem ťa tak volať?" spýtala sa ma s milým úsmevom. Znova som potriasla hlavou, aby som vytiesnila ten pocit dezorientovanosti.
"Čo? Aha. Ak chceš" mykla som plecom a ani som nevedela, na čo som to prikývla.
"Tak dobre," prikývla Ushio, hoci som nevedela prečo. Povzdychla som si a začala odkladať basgitaru.
"Na dnes končíš?" spýtala sa ma prekvapene. Začudovane som na ňu pozrela. Ako mohla vedieť, že zvyčajne tu sedávam až do zotmenia.
"Asi áno. Dnes je tu viacej ľudí ako zvyčajne. Aj tak asi pôjdem niekoho navštíviť," povzdychnem si. Ushio na mňa hľadela zvedavými očami.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama