24. září 2013 v 18:18 | Keiko
|
Vyzerá to tak, že to sem budem pridávať každý druhý deň. Niekedy sa mi nezadarí a nič nenapíšem. No, dnes som vám priniesla pokračovanie 11. kapitoly a pozor! Toto stále nie je koniec tejto kapitolky. Bude ešte pokračovať :) Prajem príjemné čítanie :)
"Koho?" vypadla z nej otázka, ktorú som očakávala.
"Za jedným priateľom," poviem nepriamo a poupravím si kapucňu na hlave.
"Aha," Ushio chápavo pokýve hlavou. Trochu si nadhodím puzdro basgitary a odkašlem si, keď začujem divný zvuk. Všimnem si, že Ushio sa červená a skloní hlavu tak, že jej vlasy zakryjú tvár.
"To si bola ty?" prekvapene na ňu hľadím. Pozrela na mňa a pomaly prikývla.
"Pár dní som vôbec nejedla," priznala sa mi potichu. Povzdychla som si.
"Pozývam ťa na obed, keďže je už čas," poviem a vytiahnem mobil z vrecka, aby som sa uistila, koľko je hodín. Bolo dvanásť. Ushio hľadela na mňa s rozšírenými očami.
"Tak?" spýtam sa jej znova a mobil odložím do vrecka nohavíc.
"To myslíš vážne?" spýta sa ma dychtivo.
"Áno. Aj tak mám na teba pár otázok," poviem mierne unudene a vyčkávam, ako sa Ushio rozhodne. Postavila sa.
"Dobre. Idem s tebou," usmiala sa na mňa, ale ja som jej úsmev nevnímala a pohla sa preč. Počula som jej kroky a letmo som ju zazrela.
"Aké otázky?" zvedavo sa ma spýtala. Zamračila som sa.
"Ty si ma sledovala?" povedala som potichu a ruky si strčila do vreciek. Začula som len preglgnutie, pretože som sa hľadela na cestu, nemala som čas pozerať sa aj na ňu.
"No.. tak trochu. Každý deň," šepla a ja som ďakovala svojmu pôvodu, pretože som mala dobrý sluch. Hovorila hrozne ticho.
"Mala si k tomu nejaký dôvod, či som sa len zrazu objavila a ty si ma proste len pozorovala," vypytovala som sa ďalej, ale odpovede som sa nedočkala, len počúvala mumlanie zo smeru Ushio. Povzdychla som si a po zvyšok cesty mlčala a počúvala jej brblanie. To ale ustalo, keď sme došli ku internátu. Odomkla som vchodové dvere a vyšli sme po schodoch, kde som zase odomkla aj byt a pokojne vošla do chodby. Nechala som otvorené dvere, aby Ushio vošla dnu. Vyzula som sa a pozrela na prestupujúce dievča vo dverách.
"Naozaj môžem vojsť dnu? Nemáš tam niekoho?" pýtala sa ma nervózne. Už trochu podráždenejšie som si povzdychla.
"Pravdaže, len vojdi. Bývam tu sama," poviem jej netrpezlivo. Prikývla, vošla a vyzula sa. Zatvorila som za ňou dvere a puzdro basgitary si oprela o stenu. Vošla som do kuchyne, stiahla si kapucňu a nazrela do chladničky, aby som zistila, čo môžem navariť.
"Kari ti nebude prekážať?" spýtala som sa s hlavou zastrčenou v chladničke.
"Nie, nebude. Teraz zjem všetko, čo sa nájde," ozve sa hlas celkom blízko. Pousmiala som sa.
"Tak fajn. Bude na obed kari," oznámila som a potrebné suroviny som zobrala do náruče. Bokom som zatvorila dvere chladničky a podišla ku kredencu, kde som suroviny rozložila.
"Nemám ti pomôcť?" spýta sa ma a prestupuje pri mne. Mňa to znervózňovalo. Povzdychla som si a pozrela jej pevne do očí.
"Nie, nemusíš. Proste si sadni a nehopkaj mi tu, znervózňuje ma to," poviem jej na rovinu a ona prestane s prestupovaním z nohy na nohu. Hanblivo sklonila hlavu a prikývne.
"Prepáč," ospravedlní sa mi a zasadne na jedno miesto za jedálenským stolom. Konečne si vydýchnem a uvoľním sa. Nikto mi nestojí za chrbtom, ani nehopká, tak som sa upokojila a začala variť. Nakrájala som mäso, zeleninu a uvarila to. Ešte som urobila pár príprav a nakoniec som začala naberať na taniere. Položila som tanier pred hladnú Ushio, ktorá na to len prekvapene vyvaľovala oči. Ja som sa uškrnula a posunula pred ňu príbor.
"Dobrú chuť!" povie a s chuťou sa do toho pustí. Položím svoj tanier s príborom oproti nej, a tak si aj sadnem. Ja začnem pomaly jesť a očkom hodím po Ushiinom tanieri. Vyjavene jej hľadím do taniera, v ktorom sa už polovica jedla stratila. Nechápavo pokrútim hlavou a ďalej jem. Ushio už mala zjedené a pozerala na mňa kedy dojem. Povzdychla som si a polozjedenú porciu som jej posunula. Oči jej zažiarili a do minúty nebolo na tanieri nič. Vytreštila som oči od prekvapenia a nechápala to.
"Ďakujem za jedlo," povedala natešene Ushio. Ja som len s poloúsmevom pokrútila hlavou a pozerala na ňu.
"Kde to všetko zmizlo?" zasmiala som sa a čakala na odpoveď. Ushio na mňa pozrela s úškrnom.
"Kde? V mojom žalúdku," zasmiala sa tiež. Potom nastalo medzi nami ticho a pohrúžili sme sa do vlastných myšlienok.
"Povieš mi niečo o sebe?" narušila som mierne trápne ticho. Ushio mi pozrela do očí a vyzeralo to tak, že premýšľa.