28. září 2013 v 14:50 | Keiko
|
Áno ja viem. Meškám s týmto. Škola čoraz viac zaneprázdňuje a ja mám čoraz väčšie bremeno, ale snažím sa písať. Poviem asi dobrú, či zlú správu? Neviem, označte si ju ako chcete, ale rozhodla som sa Yokai academy dopísať do Vianoc a potom by začalo voľné pokračovanie :) Neviem, ale asi budú pribúdať aj ostatné príbehy, teda dúfam :D No, tak prajem príjemné čitanie, poslednej časti 11.kapitoly :)
"Pochádzam z chudobnej rodiny, ktorá kradla a brala, len aby sme my mali," hovorila potichu. Ale aspoň bola s rodinou, pomyslela som si.
"Raz ma chytili, ako som kradla, ale nedostala som žiadny tvrdý trest," mykla ľahostajne plecom.
"Čo ty?" kývne na mňa hlavou. Premeriam si ju pohľadom.
"Žila som v detskom domove. Keď ma pri niečom pristihli, vyhodili ma. Potom som žila na ulici, hoci by sa to nedalo nazvať ani žitím. Napokon ma zobral do opatery jeden muž, kým som nenastúpila na školu. Vtedy sa záhadne stratil," povedala som v skratke o svojom doterajšom živote.
"To nebolo moc šťastné detstvo," poznamenala Ushio. Slabo som sa uškrnula.
"Rovnako ani tvoje. A rodina? Ako je na tom?" spýtam sa jej. Tvár jej zahalí zlovestný tieň.
"Sú mŕtvi. Všetci do jedného. Ľudia ich zabili," zasyčala nenávistne. Mala som približnú predstavu o tom aké strašné to mohlo byť, ale nedokázala som sa do toho vžiť. Nikdy som nemala rodinu, ktorá by ma mala rada. Vždy som bola sama.
"To je mi ľúto," síce poviem túto vetu, ale môj hlas bol viacej ľahostajný ako ľútostivý. Ushio sa na mňa pousmeje.
"Nemusí. Je to už predsa dávno," povedala takým nadľahčeným tónom. Pokývem hlavou a vstanem.
"Niekam ideš?" spýta sa ma zmätene, až sa nad tým musím pousmiať. Pokrútim hlavou.
"Nie. Len ten riad sa sám neumyje," zasmejem sa a zoberiem taniere zo stola a položím ich do dresu, k ostatným hrncom. Aj Ushio sa postavila.
"Pomôžem ti," povedala odhodlane. Povzdychla som si.
"Nemusíš. Len pekne seď," poviem jej unavene.
"Dvom to pôjde lepšie," namietla a ja som vydala ďalší povzdych.
"Tak dobre," napokon som privolila a pustila sa do umývania riadu. Ushio sa spokojne usmievala a utierala riad, ktorý následne ukladala do poličiek, kde som jej ukázala. Takto to trvalo ešte chvíľku. Potom som si utrela ruky a sadla na stoličku.
"Čo budeme robiť teraz?" spýta sa ma Ushio, ktorá sa oprela o kuchynskú linku.
"Nemám potuchy," pokrútim hlavou a obzerala sa po kuchyni. Ushio podišla bližšie a oprela sa o stôl vedľa mňa. Pozrela som na ňu a stále mala chuť nadávať na jej krásu. Cítila som, že je démonom, tak som sa nedivila. Démonky bývajú krajšie ako ľudské ženy, lenže ja som vyzerala obyčajne. Jediné, čo na mne bolo výnimočné, že som vytvárala dojem chladna. Bledšia tvár než by mala byť, rovné podlhšie čierne vlasy a tmavo- modré oči rozbúreného oceánu, ako to nazval môj opatrovník. Tie oči som vždy uvidela v zrkadle a vždy ma z nich striaslo. Ja som oproti Ushio vyzerala ako kus ľadu, zatiaľ, čo ona mi pripomínala teplú jeseň, vďaka hnedým farbám. Ako som nad týmto premýšľala, nezaznamenala som pohyb vedľa seba. Zrazu som žmurkla a Ushio mi bola tesne pred tvárou.
"Yasu," šepla tesne predtým ako to robila. Naše pery sa spojili a pobozkala ma. Nechápavo a zarazene som na ňu pozerala. Potom sa odtiahla a začervenala.
"Kto si?" vyrazilo zo mňa. Ushio sa pozerala do strany a neodpovedala.
"Ty si..?" to slovo sa mi zaseklo v hrdle. Nedokázala som to vysloviť. Ushio prikývla.
"Lesba," dokončila namiesto mňa.
"A-a-a-ale prečo?" začala som koktať a nevedela som, čo mám robiť.
"Zapáčila si sa mi. Zamilovala som sa do teba," šepla mi a ja som na ňu vytreštila oči a hľadela prekvapene. Takéto niečo som nečakala. Nieto od niekoho takého ako je ona. Všimla si mojej zmätenosti, tak zaspätkovala.
"Prepáč. Nemala som to hneď tak vybaliť," povedala a pošúchala sa vzadu na hlave. Ja som len ďalej mlčala a čakala, čo povie. Potom som si všimla, že začala potichu panikáriť. Vytiahla papierik a niečo naň naškriabala.
"Moje číslo," povie a posunie mi papierik po stole, ale tak, aby sa dotkla mojej ruky. Potom prejde popri mne a ja len začujem ako sa zabuchnú dvere. Pozriem na papierik a na číslo. To odložím niekam do poličky a potom premýšľam za jedálenským stolom. Čo ďalej? Mihá sa mi hlavou.