30. září 2013 v 17:04 | Keiko
|
Takže tak ako začína aj nový pracovný týždeň, tak aj ja začínam s novou kapitolou v poradí už 12.. Som rada, že som dokázala takto dlho písať, a že som sa dostala viac- menej najďalej s týmto dielom a ešte iným, ale to mám niekde inde napísané. Povedela som si síce, že Yokai do Vianoc dopíšem, lenže sa mi pomaly hlavné body strácajú, teda ubúdajú, keď ich už napíšem a to by znamenalo asi predčasný koniec, čo asi ani ja, ani vy nechcete. Tak sa to budem snažiť aj trochu predlžovať, aby to aj nejak vydržalo a potom nastúpi voľné pokračovanie Yokai academy. Takže Hurá do čítania prvej časti 12. kapitoly! :D
Pár dní po tom, som zostala doma a ani nevychádzala z domu. Len keď som išla nakúpiť zásoby alebo nové struny na basgitaru. Sedela som na posteli a ladila si basgitaru, pretože som práve vymenila struny. Premýšľala som, čo budem robiť, keď som si spomenula na to, že som už dlho nevidela Kura ani Hiroshiho. Na Hiroshiho som číslo nemala, ale Kuro mu nedávno svoje číslo dal. Nechcela som sa nudiť, tak som vytiahla mobil a vyhľadala Kurove číslo. Stlačila som tlačidlo volať a váhavo som si priložila mobil k uchu. Počula som, ako mu mobil zvoní, keď zrazu zdvihol.
"Haló," ozvalo sa z druhej strany. Potichu som preglgla.
"Ahoj Kro. Tu je Yasuhino. Máš čas?" odvetila som do telefónu. Nastalo sekundové ticho.
"Áno, mám čas. Čo by si potrebovala?" spýta sa ma cez mobil mierne skresleným hlasom.
"Nevyšli by sme si niekam do mesta? Ja s basgitarou a ty s gitarou?" opýtam sa ho a dúfam, že povie áno. Zase bolo chvíľkové ticho v mobile.
"Dobre. Môžeme. A kde?" pri tejto otázke som sa zamyslela. Napadalo ma len jedno miesto, kam by sme mohli zájsť.
"Čo tak Terasa, v centre mesta?" navrhla som.
"Dobre a kedy?" nejakým spôsobom som zacítila v jeho hlase úškrn. Pousmiala som sa.
"Môžeš tam dôjsť za takých desať minút?" pozrela som na hodiny.
"Nie je problém," ozval sa Kurov hlas. Môj úsmev sa rozšíril.
"Tak o desať minút na Terase a nezabudni si svoju gitaru," odvetila som natešene a zložila mu. Vyskočila som z postele, normálne sa obliekla, prečesala si vlasy a schmatla puzdro na basgitaru. Prehodila som si plné puzdro cez plece, obula sa a skoro doslova vyrazila dvere. Zamkla som byt a zbehla po schodoch. Mala som chuť skákať aj tri metre, ale musela som si pohnúť, aby som to stihla. Cestu ku Terase som si skrátila cez tmavé uličky, ktoré mnohé boli vedľajšie a dosť krát aj plné smradľavých odpadkov. Toho som si však nevšímala a len to preskočila. Keď som vychádzala z poslednej uličky, uvidela som Kura, tak som k nemu bežala.
"Ku...!" chcela som zakričať jeho meno, ale zrazu som zakopla. V posledných chvíľach som si všimla, len Kurov rýchly pohyb, ako položil puzdro gitary na zem a bežal ku mne. Zatvorila som oči. Už som nedokázala pádu zabrániť, keď som však dopadla, ale nie tvrdo, ako by som mala dopadnúť na betón, ale mäkko. Prekvapene som otvorila oči a uvidela Kurovu tvár celkom blízko. Začervenala som sa a zistila, že na ňom ležím. Rýchlo som vyskočila a posadila sa vedľa neho.
"Čo taká rýchlosť?" uškrnul sa na mňa a ďalej ležal. Neodpovedala som, len vstala a priniesla puzdro jeho gitary.
"Nepostavíš sa radšej?" opýtala som sa ho, keď som podišla k nemu aj s puzdrom.
"Nechce sa mi," odvetí ľahostajne a ja sa zamračím.
"Kuro. Ľudia sa po nás obzerajú," zasyčím naňho, ale on ma ignoroval a pozeral sa na oblohu. Niečo som zavrčala a čupla si k nemu.
"To ťa mám donútiť, aby si sa postavil?" šepnem mu s nepríjemným sykotom. Oči mu zažiarili, ale toho som si nevšimla.
"Ak to dokážeš," povedal vyzývavým tónom a uškrnul sa. Prepichla som ho pohľadom a premýšľala. Čo by ho mohlo dostať na nohy? V hlave som si stále opakovala túto otázku. Pozrela som na neho a zistila, že ma stále pozoruje. Môj pohľad pritiahli jeho pery a preglgla som. Prvýkrát ma pobozkal on, tak prečo by som mu to nemohla vrátiť? Napadlo mi, ale už len pri tej myšlienke som sa červenala.
"Deje sa niečo, že sa len- tak červenáš?" zasmiala sa na mne Kuro, ale smiech ho rýchlo prešiel, keď zacítil moje pery na tých jeho. Dalo by sa to nazvať prvým bozkom z mojej strany, pretože aj môj úplne prvý bozk bol s Kurom. Prekvapujúco ironické.
"To bolo zaujímavé, ale stále ma to nedonútilo vstať, ako vidíš," uškŕňal sa na mňa. Odfrkla som a odvážila sa ho pobozkať na krku. Keď som sa odtiahla, mal rozšírené zreničky a zreteľne sa chvel.
"Stále nič," mykol plecom sa smial sa. Uškrnula som sa. Chcela som mu ukázať, kto sa bude smiať naposledy. Naklonila som sa k nemu a nežne ho bozkávala na krku. Snažila som sa nevšímať si ostatných ľudí. Pri každom bozku som zacítila ako sa Kurove telo zachvelo.
"Ak budeš v tom pokračovať, unesiem ťa a znásilním niekde hlboko v lese," povedal mi šepotom Kuro. Usmiala som sa, hoci som nevedela či to myslel vážne alebo zo srandy. Teraz som pokúšala šelmu. Pobozkala som ho znova na krk, keď ma pevne, ale nie bolestivo, zdrapil za plecia.
"Teraz príde tvoj trest," šepol mi do ucha sladulinkým hláskom, ale jeho úsmev bol diabolský. Hneď som vedela, že to myslel vážne. V mojich očiach mohol badať vyľakanie, ba až strach. Aj s takou záťažou, ako som bola ja a dve plné puzdrá, sa dokázal ladne a rýchlo rozbehnúť. Mal namierené do lesa.