3. září 2013 v 20:14 | Keiko
|
No.. buď zmena plánu alebo asi nikdy nedorobím Lycanthropa, akoby to tak vyzeralo, ale budem sa snažiť to napísať.. Zatiaľ vám sem pridám Yokai academy v poradí už 6. kapitolu :) Zajtra sa pokúsim sem dohodiť aj Bez názvu, pre záujemcov :) Tak želám príjemné čítanie :)
Prebudím sa po dlhom spánku, hoci som nevedela, prečo som tak dlho spala. Posadila som sa a chvíľu pozerala do blba. Potom som sa obzrela okolo seba a povzdychla si.
"Asi poupratujem," pousmejem sa trápne a vstanem. Rovno v pyžame začnem upratovať rozhádzané veci. Potom sa prezlečiem, zoberiem si kopiju a odchádzam z bytu. Prejdem si po obľúbených tmavých uličkách. Vychutnávala som si raňajší vzduch, ten bol pre mňa najlepší, hoci nedokázal prekonať práve ten nočný, kedy sa vo mne prebúdzala tá "démonia" polka. Pobehla som si ten kúsok ku Kurovmu domu. Zhlboka som sa nadýchla a zazvonila. Kuro mi hneď otvoril a privítal ma s úsmevom. Ja som sa len pousmiala.
"Bré ránko," pozdravil sa mi a pozval ma dnu. Ja som vošla a hneď som zacítila, že sa niečo zmenilo. Vzduch bol ľahší a bolo tam trochu viac svetla.
"Naozaj si upratal," poviem vyjavene. Kuro sa vedľa mňa zasmial.
"Pravdaže. Hádam si nemyslíš, že som až tak lenivý," smial sa. Pozrela som na neho a uškrnula sa.
"Dobre, to som si práve nemyslela," poviem pobavene. Kuro sa len uškrnie a vojde do obývačky. Ja si opriem kopiju v chodbe a idem za ním. Uvidím ho ako sedí na gauči, tak si k nemu prisadnem. Zrazu znenazdajky ma objíme.
"Keď si tu nebola. Chýbala si mi," šepne mi, keď ma objíma. Ja som len zarazene sedela a nevedela vydať ani hláska. Potom som ho opatrne objala a zatvorila oči. Ale povedať som nemohla, vysloviť nič. Nedokázala som mu povedať, že pri Hiroshim som na neho skoro úplne zabudla a som tu len preto, aby som ho naposledy uvidela.
"Ja..," odmlčím sa a neviem ako pokračovať. Hľadala som tie správne slová.
"Ty?" opýtal sa ma a pozrel mi do očí. Vtedy som ešte viac zazmätkovala. V jeho tmavých očiach som sa doslova strácala. Rýchlo som sklopila pohľad.
"Ja.. som zmätená.. čo sa týka citov," poviem potichu. Nevidela som jeho výraz, keďže som mala sklopený zrak. A ani som ho nechcela vidieť, pretože som pravdepodobne vedela, čo ma čaká.