close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Yokai academy- 6.kapitola/ 3.časť

5. září 2013 v 20:49 | Keiko |  Yokai academy- poviedky
Ako som sľúbila tak som napísala konečne niečo dlhšie. I keď nie možno tak dlhé akoby človek chcel, ale predsa niečo. Ja už chápem, že je štvrtok a nič som nenapísala od utorka, ale spamätala som sa a k niečomu sa donútila. Takže aby som vás zbytočne neuberala o čas, ktorý môžte stráviť čítaním Yokai academy, tak to sem už hodím :) Prajem príjemné čítanie.


Všimla som si jeho úsmevu a pozrel na mňa.
"Už je to hotové," povie mi a na stôl položí rozvoniavajúci tanier. Myslím, že som vtedy asi ďakovala svojmu sebaovládaniu, pretože by mi tie sliny tiekli až na zem, z toho ako to voňalo. Pomalým krokom som podišla ku stolu a usadila sa. Kuro si sadol oproti mne a pousmial sa.
"Dobrú chuť," poprial mu s úsmevom.
"Ďakujem," mierne zapýrene som mu odpovedala. Zrazu ma to proste premohlo a začala som hltať. Bola som hrozne hladná. Možno to bolo z toho, že som posledné dva dni skoro nejedla. Ako polodémon vydržím toho viacej ako obyčajný človek, ale predsa aj ja mám svoje limity, čo sa mi moc niekedy nepáči. Jedlo bolo chutné a ja som rýchlo hltala, skoro som ani nežula. Kuro sa na mne potichu smial. Potom som po ňom zazrela tak zdvihol ruky, že on nič, on muzikant. Pousmiala som sa a pokračovala v jedle. Keď som mala zjedené, som si uľavene vydýchla. Bolo príjemné mať znovu plný žalúdok. Kuro sa usmieval nad mojím blaženým úsmevom. On je ghoul, takže moc nerozumie pojmu plný žalúdok. A možno aj áno, ale len plný žalúdok krvi, pomyslela som si a v duchu sa na tom zasmiala. Kuro vstal a umyl tanier po mne.
"Ďakujem za jedlo," povedala som s úsmevom. Kuro len na to kývol hlavou.
"Nie je problém. Aj nabudúce," uškrnie sa a otočí sa na mňa.
"Čo budeme teraz robiť?" spýta sa ma s úsmevom. Ja som sa zamyslela.
"Fakt ma nič nenapadá," poviem celkom milo. Kuro podíde z kuchyne do obývačky a ja za ním. Potom zoberie do ruky gitaru.
"Naučíš ma hrať?" opýta sa a uškrnie sa. Povzdychnem si, ale usmievam sa.
"Prečo nie?" myknem plecom a podídem bližšie k nemu. Sadneme si na gauč a on chytí do ruky gitaru. Ja som mu radila iba niektoré akordy, a ktoré melódie by mohol skúsiť zahrať. Išlo mu to dobre, to som mu musela uznať. Niekedy mi strčil gitaru do ruky s tým nech niečo zahrám. Tak som sa len tajomne uškrnula a zahrala pár melódii, ktoré som poznala od svojho opatrovníka. Iróniou bolo, že to všetko boli anjelské pesničky, ktoré si spievajú normálni anjeli v nebi a nie tí padlí. Ešte väčšou iróniou bolo, že som ju spievala ja, polodémon, nečistý tvor, ktorý má zmiešanú krv. Kuro sa párkrát len nadul, pretože som hrala stále o trochu lepšie ako on. Ja som sa na ňom len potichu smiala, a tak ma vždy umlčal tým, že ma pobozkal. Takto išiel celý deň. Ani som sa nenazdala a bol večer. Lenže nejak sme tomu nevenovali pozornosť. Predsa len sme boli démonmi, ktorí žili v nočné hodiny. Zrazu na mňa padla únava. Tieto stavy som nenávidela. Pri polodémonovi ste nikdy nevedeli, kedy na nich padne únava a spia ako zabitý aj niekoľko dní, a to dokonca nemuseli ani robiť nejakú extrémne veľkú námahu. Kuro si to všimol, keď som padala z gauča na zem. Rýchlo ma zachytil a pritúlil k sebe. Ja som už skoro nič nevnímala z vyčerpania. Všimla som si len jeho ustarostený pohľad a to bolo všetko.. lenže zrazu ma niečo prebudilo. Posadila som sa a pošúchala si oči. Zrazu som mala nejaký divný pocit. Pozrela som na hodiny, bolo sotva 20:30. Povedala som Kurovi, že odchádzam. Videla som v jeho očiach ustarostený pohľad, ale pustil ma. Pomaly som sa odmotala ku Hiroshimu, pretože som ho chcela vidieť. Všimla som si, že ešte trénuje na záhrade. Tak som vyskočila na strechu a nachvíľu potlačila divný pocit. Premenila som sa do naozajstnej podoby, vytiahla kopiju a zaútočila na neho. Všimol si ma a vykryl ma. Doskočila som na zem a zakliesnili sme do seba zbrane. Usmiali sme sa na seba, lenže zase na mňa prišiel ten pocit. Podoba sa rozplynula a ja som bezvládne padala. Hiroshi ma tiež rýchlo zachytil a pustil katanu. Zobral ma do náručia a vyniesol do izby. To bolo jediné, čo som si v tú chvíľu ešte pamätala. V ostatnom som už mala okno.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama