7. září 2013 v 17:21 | Keiko
|
Takže aj dnes vám prinášam ďalšiu kapitolu z Yokai academy. Tentoraz je to trochu dlhšie ako obvykle pridávam :) A taktiež tu bude oznam na niečo nové, čo sem pribudne. Áno, uhádli ste. Bude to nový príbeh, takže skúste si ho potom pozrieť. Tak nejdem dlšie zdržovať. Prajem príjemné čítanie :)
Keď som konečne nadobudla vedomie, prvé, čo ma napadlo bola bolesť hlavy. Z niečoho ma hrozne bolela hlava. Ledva som roztvorila oči, nedokázala som poriadne zaostriť. Telo som mala ako v ohni a ja som nevedela prečo. Vtedy som zazrela tieň nado mnou, ale nedokázala som ho rozoznať.
"Yasu?" ten hlas sa ozýval akoby z diaľky. V tom som konečne rozoznala Hiroshiho.
"Hiroshi?" môj vlastný hlas mi znel cudzo. Bol chrapľavý a hlboký. Zacítila som studený dotyk na čele a potom asi bozk na líci.
"Máš horúčku. Odpočívaj," začujem pri šepkanie pri uchu. Len s ťažkosťami prikývnem a plytko dýcham. Bolesti v tele sa nedali ignorovať. Zasyčala som. Zase som zacítila jemný dotyk na mojom líci.
"Pokojne. Len lež," šepne mi Hiroshi. Slabo som prikývla. Ešte niečo takéto som nemala. Ako polodémon by som mala byť odolná, ale predsa sa stane a ešte k tomu ak ja ochoriem, tak je to silné. Počas rozmýšľania som upadla do nepokojného spánku. Ani neviem kedy som sa zobudila. Už mi bolo lepšie ako predtým, ale stále som cítila bolesť hlavy a únavu. Všimla som si, že Hiroshi sedí stále u mňa. Keď uvidel, že som sa zobudila pousmial sa a položil mi dlaň na čelo.
"Už je to lepšie," vydýchol s úľavou. Slabo som sa usmiala a snažila sa posadiť. Hiroshi rýchlo ku mne priskočil a pomohol mi.
"Ďakujem," šepla som chrapľavým hlasom. Zdalo sa, že horúčka zasiahla aj hrdlo. Preglgla som. Len pokrútil hlavou a usmieval sa.
"Kde si mohla niečo také chytiť?" spýtal sa ma. Ja som len bezradne pokrútila hlavou, že neviem.
"No nič, aspoň si zdravá," povedal mi milo. Pomaly som sa posadila a on sa mi hodil okolo krku. Začervenala som sa, a to nemalo nič spoločné s horúčkou. Len prikývnem a nechám sa objímať, pretože mi bolo príjemne teplo.
"Nedáš si niečo?" spýta sa ma po chvíľke ticha. Zamyslím sa a jediné, čo ma napadne je čaj. Tak mu to aj poviem a on s úsmevom prikývne. Ja sa zatiaľ, kým on vyšiel z izby urobiť čaj, opriem o stenu za mnou. Jedno som nechápala. Prečo som sa zrazu uprostred únavy vydala za Hiroshim. Žeby city boli silnejšie ako moja únava? To som fakt nevedela a dlho som sa týmito myšlienkami ani zaoberať nemohla, pretože prišiel Hiroshi s pariacim hrnčekom. Podal mi horúci hrnček a ja som si ho zobrala a začala fúkať.
"Nevedel som, aký čaj chceš, tak som ti urobil zelený, ak ti to nevadí," povie Hiroshi s menšími rozpakmi. Zachichocem sa na jeho správaní a pomaly chlipkám čaj.
"Nie. Vôbec mi to nevadí," poviem mu s milým úsmevom. Hiroshi sa na mňa tiež milo usmeje, a potom ma pozoruje. Niekedy sa pousmejem a dopijem teplý čaj. Prázdny hrnček položím na nočný stolík a nevšimnem si Hiroshiho pohybu. Potom sa otočím a ocitnem sa tesne pred jeho tvárou. Sčerveniem a odvrátim pohľad. Jemne ma chytí za bradu a otočí mi tvár, tak aby som na neho videla. Trochu hanblivo som mu pozrela do očí. Usmial sa na mňa a pobozkal ma. Červenala som sa a bozk mu oplatila. Zrazu ma začal bozkávať a pritiahol si ma k sebe. Nechala som sa. Horúčosť mi stúpala do tváre, ale nebolo to z choroby. Tá už bola dávno preč. Teraz sme tu sedeli len on a ja. Nič nás neoddeľovalo. Nič. Až na moje emócie. Mala som rada Kura, ale zároveň som mala rada aj Hiroshiho, len som nevedela, ktorého milujem viac. Roztriasla som sa a zahryzla si pevne do pery, až mi začala tiecť krv. Hiroshi na mňa udivene pozeral. Ja som svoj pohľad skláňala dole. Nedokážem sa teraz ani jednému pozrieť do očí. Pevne som zatvorila viečka, aby som nevidela. Zrazu som zacítila tuhý dotyk. Prekvapene som otvorila oči a pozrela na Hiroshiho, ktorý ma pevne objímal, akoby mu nič neprekážalo. Po líci mi stiekla slza, ale tú som rýchlo utrela, aby ju nevidel. Slabo som s pousmiala a tiež ho objala. Však, kto povedal, že sa musím uponáhľať s odpoveďou. Kto? Nikto. Užijem si pekné chvíľky s nimi obidvoma, nech je to už akokoľvek. Hodnú chvíľu sme sa takto objímali. Zrazu ma Hiroshi pustil a pozrel mi do očí. S tým pocitom, ktorý som teraz mala, by som dokázala sa pozerať aj celý deň do ich očí. Kurových aj Hiroshiho.
"Čo budeme teraz robiť?" opýtal sa ma Hiroshi s úsmevom. Odvrátila som tvár a snažila sa tváriť zamyslene, potom som sa usmiala a pozrela na neho.
"Čo keby sme si dali tréning?" zasmejem sa. Zažmurká.
"Však pred chvíľou si bola chorá," pripomenie mi mierne prísnym hlasom. Ja sa na neho milo usmejem.
"Nezabudni, že nie som človek, ale polodémon. Polodémon je niečo viac ako človek, ale trochu menej ako démon. Liečim sa rýchlo," vyplazím na neho jazyk a on sa zasmeje.
"Tak dobre. Dáme si tréning," privolí a ja natešene zvýsknem, že som sa začervenala, ale Hiroshi sa len na mne smial, tak som sa pridala k nemu. Vstali sme s tým, že si zatrénujeme. Ja som schmatla svoju zabalenú kopiju a vyšli sme von. Hiroshi zobral zo zeme katanu a postavil sa do bojového postoja. Ja som jedným silným trhnutím zápästia rozbalila kopiju a namierila ju na neho. Takto sme chvíľu stáli a pozerali jeden druhému do očí. Čakali sme na znamenie, kedy sa ten druhý pohne.