8. září 2013 v 18:29 | Keiko
|
Takže po dňovom prehováraním samej seba som sa nakopla, aby som toto napísala. Zaradom pridám asi aj ostatné a to sú Raz už mŕtva a Bez názvu, ktoré tu dlhšie nebolo. Dúfam, že sa vám to bude páčiť a prajem príjemné čítanie :)
Zrazu som vyrazila prvá ja. Svojou rýchlosťou som sa dostala za neho a švihla po ňom kopijou. Vyblokoval ma a ladne sa otočil. Všimla som si, že mi chce zablokovať kopiju, tak som ju rýchlo stiahla a pretočila na ten tupý koniec, ktorý som mu chcela vraziť do brucha. Uhol mi bokom a zaútočil na mňa katanou. Ja som ho blokovala obidvoma stranami kopije. Zrazu som využila dĺžku svojej zbrane a pomocou kopije som ho preskočila a zaútočila zozadu. Hiroshi sa otočil a zablokoval ma. Ja som mu zakliesnila katanu a pritlačila na neho. On zase zatlačil proti mne. Stáli sme blízko pri sebe a hľadeli sme si do očí. Zrazu sa Hiroshi usmial a potom už ani z rýchlosti som nevedela, čo urobil. Vtom som bola pred Hiroshim a on ma odzadu objímal. Začervenala som sa a nevedela som, čo urobím. Hiroshi sa za mnou uškŕňal, ale jeho úškrn som nemohla vidieť. Zrazu som len pocítila jemný dotyk pier na mojom krku. Striaslo ma od prekvapenia aj od príjemného pocitu. Zase to isté som pocítila. Zrazu ma začal bozkávať na krku a ja som sa chvela. Pritisol si ma bližšie k sebe a ja som už ani nevedela, kde mám svoju zbraň. Otočila som hlavou, aby som mu videla lepšie do tváre. Usmieval sa na mňa a pobozkal ma.
"Nemali sme trénovať?" vytkla som mu s tichým smiechom.
"No," zatiahol, "mali, ale mne sa už nechce. Tebe sa ešte chce trénovať?" spýta sa ma s úsmevom.
"No, trochu tréningu na viac, by nám nezaškodilo," uškrniem sa.
"A prečo by sme mali trénovať? Však telocviku a šermu máme v škole dosť," vyplazí jazyk. Zamyslím sa. Má síce pravdu, lenže šerm nie je to isté ako ovládať kopiju, pomyslím si. Pokrútim hlavou.
"Načo? Ja viem načo. Aby sme sa vedeli obrániť," vyplazím jazyk. "Každý ovláda svoje schopnosti skoro majstrovsky, tak prečo nebyť ešte lepší?"
Vyzývavo som mu pozrela do očí, ale on sa iba zasmial.
"Lenže teraz si dáme prestávku," smial sa ďalej. Ja som sa uškrnula a štuchla ho lakťom do brucha. Nečakal to a pustil ma. Ja som si všimla svoju kopiju, tak som spravila mlynské koleso a keď som sa postavila, v rukách som držala svoju kopiju a mierila som na Hiroshiho. Ten sa uškrnul a tiež zobral svoju katanu zo zeme a postavil sa do bojového postoja.
"Takže naďalej chceš ešte bojovať?" vyzval ma. Ja som sa len zlomyseľne uškrnula a namiesto odpovede som sa na neho rozbehla. Rozkrútila som kopiju a udierala ho z rôznych smerov a pomocou svojej rýchlosti sa dostávala aj za neho. Teraz ma prekvapoval asi najviac. S ľahkým úsmevom na perách ma blokoval tak ľahko a ladne. Zrazu som sa chopila svojej šance polodémona. O polodémonoch sa hovorí, že tým ako sa im zmiešala krv sa stali odolnejší než obyčajný ľudia, ale zase aj v niečom lepší ako obyčajní démoni. Ovládali sme lepšie kenjutsu- umenie so sečnými zbraňami. Ja som mala kopiju a bola som v tom majster, teda aspoň som nepočula o nikom takom, že by vedel narábať s kopijou lepšie ako ja. Potom tu bola ešte iná odolnosť ako voči chorobám a zraneniam. Boli sme odolní voči útokom démona, fyzickým aj magickým. Teraz sa mi oči slabšie zablysli a zrazu som zrýchlila aj zlepšila držanie kopije. Vyzeralo to tak, že som Hiroshiho prekvapila, pretože skoro nezablokoval jeden z úderov. Na poslednú chvíľu sa vyhol. Zrazu sa to ale zvrtlo. Začula som len spadnutie zbraní a zase som sa ocitla niekde, kde som byť ani nemala. V Hiroshiho náruči.
"Dnes by sme naozaj mohli ukončiť tento tréning," šepol mi milo. Povzdychla som si.
"Keď už mi nedáš na výber," naoko som sa nadula. Zasmial sa na moju reakciu a pustil ma. Zrazu si ma otočil a vášnivo pobozkal. Nechápala som, prečo to urobil. Odtiahol sa a ja som na neho udivene hľadela.
"Sľúb mi, že ma nesklameš," šepne mi prísahu. Ja som len na neho vyľakane pozerala. Pokrútila som hlavou.
"Nemôžem sľúbiť, to čo nedokážem splniť," poviem a cúvnem o pár krokov. Hiroshi na mňa prekvapene pozeral. Ja som rýchlo svoj pohľad zapichla do zeme, aby nevidel moje výčitky svedomia. Stretávať sa s dvoma, ktorých milujem. Je to vôbec možné?! Nechápala som samú seba. Podišiel ku mne a vtiahol ma do svojej náruče.
"Nevadí. Prepáč. Je to tvoj život a ty by si sa mala rozhodnúť, komu budeš sľubovať takéto sľuby," šepne mi milo, ale v hlase som spoznala náznak chladu. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Prikývla som a mlčala. Nemala som, čo k tomu dodať. Lenže sa to zamotáva.