9. září 2013 v 17:26 | Keiko
|
Čo viac môžem povedať. Asi len to, že keď sa človek v škole nudí, tak sa dá všetko. Tak isto aj ja som v škole narýchlo na papier načarbala pár viet práve z Yokai a rozplynula z toho rovno celý úsek. Tak prajem príjemné čítanie :)
Dva dni som strávila spoločne s Hiroshim v jeho dome. Niekedy som mala aj výčitky svedomia, kvôli Kurovi, ktorému som dala naozajstný sľub. S Hiroshim smie sa niekedy išli najesť do reštaurácie alebo sme jedli u neho doma. Čas nám ubiehal rýchlo a ani som sa nenazdala a prišiel tretí deň, ktorý som u neho trávila. Teraz sme ležali v jeho posteli, vedľa seba. Chvíľu som sa snažila nemyslieť na Kura. Lenže nevydržalo mi to dlho. Hoci som bola s Hiroshim, nedokázala som potlačiť myšlienky na niekoho druhého. Chcem sa s Kurom stretnúť, preblyslo mi mysľou. Pritúlila som sa ku Hiroshimu a on to asi bral ako náklonnosť, pretože ma pevnejšie objal. Už som to nedokázala dlhšie držať v sebe. Prudko som sa posadila.
"Čo sa deje?" prekvapene sa ma spýtal. Pokrútila som hlavou.
"Musím byť istú chvíľu sama. Pôjdem domov," mierne som mu zaklamala, ale zároveň to bola aj pravda. Chcela som by sama, ale zároveň som chcela zájsť za Kurom.
"V poriadku," pokýve hlavou, ale v očiach sa mu mihla nevraživosť, ktorú som si nevšimla, pretože som už vstávala. Vyšla som z jeho domu spoločne s kopijou prehodenou cez chrbát. Ešte predtým než som zamierila, či už ku sebe domov alebo za Kurom, prechádzala som sa svojimi trasami. Tmavé a prázdne uličky vo mne vyvolávali pocit domova. Predsa len som svoje detstvo skoro vždy trávila práve v bočných, ľudoprázdnych uličkách. V tom som sa rozhodla. Nešla som domov, ale práve za ním. Za Takaganem. Pomalým krokom som vykračovala k jeho domu. Zastavila som pred vchodom a premýšľala. Naozaj mu mám zaklopať? Povzdychla som si a zazvonila. Po chvíľke sa dvere otvorili a objavila sa Kurova mŕtvolne bledá tvár. Už som si zvykla na jeho farbu pleti. Je ghoul. Už je dávno mŕtvy.
"Yasu?" povedal hlasom, ktorý som skoro nespoznala. Bol hrozne chrapľavý a hlboký.
"Kuro! Si v poriadku?" hlas mi slabo preskočil a priskočila som k nemu.
"Hej som. Nemusíš sa báť," odtisol ma od seba. V očiach sa mi mihol smútok a bolesť, ktorú som následne potlačila.
"Lenže ja sa bojím," povedala som a do očí sa mi natisli slzy. Prekvapene na mňa pozrel a povzdychol si. Pristúpil ku mne a objal ma.
"Prepáč. Stále som zatrpknutý. Už som si myslel, že si sa rozhodla," šepol mi do vlasov. Ja som ho tiež objala. Chýbal mi. To som nedokázala poprieť.