1. října 2013 v 17:32 | Keiko
|
Takže aj dnes hneď pridávam koniec 12. kapitoly Yokai academy.. Premýšľala som, že po malej asi polhodinovej prestávke sem hodím aj Lycanthropa, keďže ten tu dlho nebol, ale ešte uvidím :) No, teraz sa môžte zamerať na túto časť...
UPOZORNENIE! MENŠIE ÚCHYLNOSTI NA SCÉNE!!!!
Tam sme sa ocitli veľmi rýchlo, ani som si to poriadne neuvedomovala. Zabehol hlbšie do lesa na nejakú čistinku. Položil ma na suché lístie a puzdrá oprel o najbližší strom. Pozoroval ma lačným pohľadom. Ja som sa akoby nedokázala ani pohnúť pod jeho dohľadom. Bol nado mnou. Rukami sa opieral vedľa mojej hlavy a bol na kolenách.
"Tvoj trest začína," šepne a na perách sa mu zjaví zlomyseľný úškrn. Začal ma normálne bozkávať, ale cítila som jeho ruky ako mi blúdia po tele. Len chvíľu som si to užívala, keď sa zrazu trochu odtiahol a uškŕňal sa.
"Bude ti vadiť, keď ti roztrhám oblečenie?" spýtam sa ma a prstom ukázal na mikinu, ale určite myslel aj tričko. Odvrátila som tvár a mlčala.
"Takže mlčanie, pre mňa znamená áno," povedal nahlas, ale asi skôr pre seba a vtisol mi bozk na líce. Začula som len rýchle roztrhnutie látky a na hrudi som zacítila jemný závan blížiacej sa jesene. Striaslo ma a pozrela som na Kura. Ten sa na mňa usmial a pobozkal ma.
"Ešte jedna otázka. Chceš to?" spýtal sa ma a ja som mu pozerala do očí, rovnako ako on mne. Preglgla som. Nevedela som, či to naozaj chcem, pretože som zároveň myslela na Hiroshiho, ako mu je.
"Ja neviem," šepnem neisto a odvrátim pohľad. Začujem len tiché vzdychnutie.
"Nebudem ťa k tomu nútiť. Ak to nechceš, tak to neurobím nasilu," povie mi potichu a keď sa na neho pozriem, všimnem si v jeho očiach sklamanie. To ma trochu zdrví a v očiach sa mi mihne smútok a bolesť, ale to len na sekundu, pretože Kuro si toho nevšimol. Vstal a podišiel k puzdrám. Posadím sa a napokon vstanem.
"Tak poďme," povie s povzdychom. Zahryznem si do pery a znova ma slabo strasie od chladu.
"Ale, Kuro.." ozvem sa skoro úplne potichu.
"Hm? Aha! Prepáč," otočí sa ku mne a všimne si, čo mi zostalo. No, vlastne nič, len podprsenku a nohavice, ktoré mi neroztrhol. V jeho očiach sa znovu mihla lačnosť po mojom tele, ale rýchlo to zmizlo. Dal si dole svoju mikinu a podal mi ju.
"Zájdeme ku mne domov a tam ti môžem niečo pohľadať," navrhne mi, ale ja sa ani neodvážim pre istotu odpovedať. Len kývnem hlavou, zoberiem si mikinu od neho a oblečiem si ju. Bola viac- menej obrovská. Dlhé rukávy a spodok mikiny mi siahal nad kolená, ale aspoň niečo.
"Tak poďme," zopakuje a prehodí si puzdrá cez plecia. Prikývnem a mlčky za ním kráčam. Nedokážem, ani sa neodvážim, niečo povedať. Sklamala som ho, táto veta sa mi preháňala hlavou. K nemu domov sme išli dosť mlčky. Kuro bol vpredu a ja som za ním pomaly cupkala a mala sklonenú hlavu. Keď sme došli k nemu domov, zašli sme do obývačky, Kuro oprel puzdrá o stenu a sadol si na gauč. Chvíľu som nesmelo postávala vo dverách obývačky, ale potom som pomalým krokom podišla ku gauču a sadla si na kraj.
"Prečo si tak ticho?" ozval sa zrazu Kuro. Mierne mnou myklo, ale mlčala som. Hanbila som sa niečo povedať, po tom čo sa stalo. Chcela som mu to niečím vynahradiť, ale nevedela som čím.
"Yasu?" začula som šepnutie vedľa seba a odskočila som tak, že som skončila na zemi. Kuro sa zachichotal.
"Síce báť sa ma môžeš, ale neublížim ti," usmieva sa na mňa a ja rýchlo odvrátim pohľad. Bolí ma to. Začnem si hrýzť peru a stále som ticho.
"Chcem ti to vynahradiť," zrazu som mi ozve z úst. Nevedela som, či som to naozaj povedala nahlas alebo len v svojej hlave. Lenže vyzeralo to tak, že som to povedala nahlas, pretože Kuro mal mierne prekvapený výraz, ktorý sa zmenil na úškrn.
"Naozaj? A ako?" v hlase som mu zacítila pobavenie nado mnou. To ma trochu postrčilo dopredu a posilnilo.
"Spoločná kúpeľ," vyslovila som to rýchlo, aby som nemala šancu sa zakoktať. Kura to asi dosť prekvapilo, lebo zmĺkol a zmizol aj jeho typický úškrn.
"To myslíš vážne?" spýta sa ma a pozerá mi do očí. Tentoraz som sa neodvrátila a pozerala mu pevne do očí.
"Vážne," prikývnem odhodlane. Uškrnul sa na mňa a vtiahol ma do náručia.
"Tak fajn. Beriem," šepne mi sladkým hláskom a znova mal úsmev diabla. Lenže tentoraz som bola pripravená a odhodlaná to urobiť.