28. ledna 2014 v 16:57 | Keiko
|
Toto je raz hrozné so mnou, chápem, chápem... Vykašlala som sa trochu na tento blog, za čo sa ospravedlňujem.. Lenže znova nemám žiadne nápady. Keď napadnú, určite pribudnú príbehy a iné.. možno len začnem poviedkami.. Uvidíme ^^ Teraz spravím úvod do Nového roka (áno, veľmi neskoro po Novom roku) jednou úvahou, ktorá sa trocha týka môjho života :)
Tak už len zaprajem Všetko dobré do Nového roka, nech máte úspechy a splní sa Vám, to čo ste si priali ^^
Rôzny ľudia, majú rôzne sny. Niektorí ich nemajú hneď jasné, iný akoby už od začiatku svojho bytia vedeli, čím by chceli byť. Ja mám pocit, že som nikdy neprišla na to, čo chcem pevne a zaryto byť. Iní už majú ciele a ja? Blúdim po cestičkách ťažko a ľahko schodných. Prečo blúdim? Prečo nejdem stále rovno? Pretože nemám jasné svetlo, ktoré by mi svietilo na cestu, ktorou kráčam, ktorou sa vyberiem. Moja cesta je terazos tmavá, kladiem len nohy pred seba. Život je jedno veľké bludisko. Mám pocit, že som asi zahla do slepej uličky a neviem ako z nej vycúvať, lebo nevidím kadiaľ. Dokonca ani stenu neviem preskočiť, ako na parkúre, pretože nedovidím ako je vysoká tá stena. Prekážka za prekážkou sú mi kladené pod nohy. Zakopávam a podkýňam sa, idem popri stene a neviem kam. Teraz som sa zachytila o veľkú prekážku. Zrazu som zacítila niečiu ruku, ako ma zachytila nad priepasťou. Vtiahla ma späť a ja som sa ocitla v JEHO náručí. Milovaný hlas zašepkal: "Teraz budeme tú cestu hľadať spolu." Odvtedy to bol on. Mojím svetlom na ceste-neceste.
(Áno, je to hrozne krátke ale písané s citom ._.)