16. dubna 2014 v 21:48 | Keiko
|
Takže po trošku dlhšom čakaní vám znova prinášam pokračovanie Yasuhininho príbehu. Teraz sa nám to zvláštne zvrátilo a Yasu sa ocitá vo vlčom meste. Ostatné detaily sa dozviete v tejto kapitole ;)
Ešte predtým, než som mala úplne opustiť mesto, som zašla ku mne domov. Tam som si vzala svoje zvyčajné šatstvo a zobrala si zabalenú kopiju. Plus pravdaže ešte nejaké peniaze a jedlo. Zamkla som byt a išla na stanicu. Zo stanice jazdili autobusy, ako do ľudských, tak aj démonních miest, keďže Yokai academy bolo celkom izolované akademické mestečko. Pozrela som si rozpis a potom čakala.
Na ten, čo som čakala, mal ísť asi o desať minút, ak nie menej. Povzdychla som si a napila sa vody, ktorú som si priniesla z domu.
Čakanie bolo zdĺhavé. Mala som pocit, že prešlo niekoľko hodín a nie minút, kým prišiel autobus. Nastúpila som, zaplatila za lístok a niekde si sadla. Čo som si všimla, väčšina cestujúcich boli vlkodlaci. Asi sa vracajú do svojho domova, pomyslela som si znudene. Áno. Moja cesta mala namierené do Vlkodlačieho mesta, kde som sa chcela naučiť ovládať svoju druhú, démoniu, polku. Cítila som, že pri Kurovi a Hiroshim, bola akoby potláčaná. Ale teraz to jasné pociťujem. Túžbu zabiť všetkých démonov v tomto autobuse. Zaťala som ruky v päste a snažila sa sústrediť na cestu. Vedela som, že svoju druhú myseľ nebudem vedieť veľmi dlho ovládať.
Cesta sa vliekla. Hoci z Yokai academy bola dlhá cesta do všetkých miest, či už ľudských alebo démonních. Predsa sa len rozhodli, že škola bude izolovaná od všetkých a v meste budú žiť najmä žiaci, démoni. Hoci tá škola je na to, aby sme sa naučili ovládať svoje schopnosti, lenže bude mi na nič, keď sú ešte prázdniny, premýšľala som počas cesty, v hlave. Opustím Vlkodlačie mesto, keď sa moja druhá polka upokojí a otvoria už školu.
Zrazu sa moje zrenice rozšírili v dôsledku skoro žiadneho svetla. Počula som, že mesto vlkodlakov je začarované tak, aby tam bola neustála noc. Aby vlkodlaci sa tam mohli pohybovať vo vlastných podobách. Keď nastala skoro úplná tma v autobuse a dopadlo na nás mesačné svetlo, zacítila som tú ohromnú mágiu, ktorí sa nachádza v meste a okolí. To trochu prebudilo moju démoniu stránku a zasvietili mi v tej tme oči. Nebola som ale sama. Keďže väčšina cestujúcich boli vlkodlaci, tak im zožltli dúhovky a svietili.
Autobus náhle zastal.
"Vystupovať!" zakričí vodič autobusu. Pozrela som do zrkadielka, v ktorom ho bolo vidieť. Lenže rýchlo som odvrátila pohľad. Bol jedným z vlčej rasy. Horné očné zuby mu vytŕčali z úst a oči mu svietili namodro.
Vystúpila som z autobusu a obzrela sa. Boli sme asi dva alebo tri kilometre od mesta, ale nebol to žiadny problém pre nás. Všetci sme išli k mestu. Len pár už premenených vlkodlakov sa stratilo v lesoch okolo. Keď sme už boli veľmi blízko mesta, všetci odhalili svoje pravé podoby. Pridala som sa k nim. Všimla som si, že jedna kitsune sa po mne obzrela, ale rýchlo odvrátila pohľad. Potom som si toho už nevšímala., ako sme prekročili bránu mesta. Tam som sa rýchlo cez námestie vyparila k hradbám. Mesto skorej vyzeralo ako hrad alebo pevnosť.
Na hradbách ma nemal nikto vyrušiť. Boli prakticky pusté. Nikto k nim nechodil, ak nepočítam pár démonov, ktorí odpočívali v tmavých tieňoch.
Nevšimla som si červených očí, svietiacich z lesa, z kadiaľ dovidieť na vrch hradieb. Kde som pravdaže sedela ja a žula sendvič. Oči sa stratili v zašušťaní lístia.
Pohľad som upierala na spln a premýšľala, ako ovládnem démoniu stránku. Hoci práve teraz sedím vo svojej naozajstnej podobe a zatiaľ sa nijak neprejavila, ale mala som pocit, že už to dlho nepotrvá, a bude neskoro. Premýšľala som tak tuho, že som si nevšimla jednej kitsune, ktorá sa vydriapala za mnou...