23. dubna 2014 v 16:52 | Keiko
|
Takže znova sme tu s Yokai academy! Neviem ako dlho mi bude trvať dopísanie 2.kapitoly Viac než si myslíš, pretože som mala veľa práce, ale teraz sa idem znova len tomuto blogu venovať, aby ste mali čo čítať ^^ Dúfam, že sa rovnako tešíte ako ja, keď sem pridám všetko čo budem chcieť... No dobre, už vás nechám čítať, tak pekné čítanie prajem.
Dobre. Ani sama neviem, ako som sa sem dostala. Možno nevedomky zoskočila z múru alebo spadla. Lenže druhá varianta bola bolestivá, teda by som vedela o tom, že som sa dostala dole, ale... nič som vtedy necítila. A tak tu teraz bojujem. S vlkmi.
Aj ja som si povedala, čo tu akože robím. Ale dlho som s tým nemohla zaoberať. Musela som sa obrániť. Pár vlkov som aj zranila, aby ich to spomalilo, ale asi sa stal pravý opak. Namiesto toho, aby ich to spomalilo, tak boli ešte rýchlejší a agresívnejší.
Nemohla som sa otočiť a utiecť, lebo by ma napadli od chrbta. Lenže ani zabiť som ich nechcela, pretože ich mŕtvoly by mohli privolať ďalšie vlky, ale zase... mohlo by to trochu dlhšie trvať, kým by ich prilákal pach krvi. Mohla som iba dúfať, že to nie sú démonické vlky.
Takže mi nedali na výber. Musela som ich zabiť a rýchlo sa dostať znova na hradby. Konala som rýchlo.
Jeden vlk mi skočil na ranu, teda som ho zobrala na skrz. Otočila som sa a hodila mŕtvolu po najbližšom vlkovi. Mŕtvolu aj vlka odhodila, ale nahradili ich ďalší. Kým som dokázala, som ich prešmykovala kopijou a snažila sa ich nepustiť k telu.
Keď sa ich počet rapídne znížil, zacítila som šancu na útek. Otočila som sa a vyliezla na najbližší strom. Vlci pobehovali dole okolo kmeňa. Našťastie som sa dokázala pohybovať ako- tak obratne v korunách stromov. Ešte väčšie šťastie bolo to, že som sa nachádzala celkom blízko hradieb. Asi zo tri, štyri stromy a mohla som preskočiť na múr.
Pri poslednom strome som sa modlila, aby som to dokázala skočiť. Doskočila som na posledný strom a v rýchlosti sa odrazila k múru...
Zachytila som sa na výbežku jednou rukou. Lenže tu prišiel ten problém. Nedokázala som sa udržať, hoci som sa hrozne snažila. Ruka sa mi šmykla a padala som dole. Hneď ako som doskočila, uvidela som vlky, ako šprintovali za svojou korisťou, za mnou. Nastavila som kopiju, že sa budem brániť...
Keď sa na mňa vrhol prvý vlk, nestihla som ho ani seknúť, pretože ho dostal modrý oheň. Uhorel. Uškvaril sa. Vo vzduchu som zacítila síru, ako sa upiekla srsť a mäso vlka.
Rýchlo som sa obzrela, kto je majiteľom toho ohňa. V korune stromu sedela Ushio a hľadela spýtavo na mňa. Je pohľad hovoril:
"Môžem ti pomôcť?" vyslovila svoju vnútornú otázku nahlas. Povzdychla som si.
"A mám na výber?" zatiahla som nepríjemne. Nemohla som priznať, že ma jej pomoc neskutočne potešila. Hoci... mňa by potešila hocijaká pomoc v tejto situácii. Keďže sa tu ukázala Ushio, tak sa spoľahnem na ňu.
Zoskočila zo stromu a vlci upriamili pohľad na ňu. Lenže pár vlkov sa obzrelo po mne, akoby sa nevedeli rozhodnúť, ktorú z nás dvoch si majú vybrať. Zrazu všetci vlci spravili krok vpred ku Ushio. Ju zhodnotili, ako lepšiu korisť. Možno preto, lebo bola kitsune.
Ushio sa pravdaže rozhodla brániť. Vytiahla epicky katanu, ktorú mala pri boku a čakala na vlčie útoky. Ja som medzitým začala šplhať na hradby. Trochu zle sa šplhalo, kvôli kopiju, ale nemohla som ju len- tak odhodiť. Bola vzácna a ešte k tomu moja jediná zbraň.