30. května 2014 v 21:51 | Alex
|
Pred niekoľkými dňami som vytvorila báseň. Nemohla som si pomôcť, city sú už len raz silné predsa.. Mne sa trochu zapáčila, hoci rýmy poriadne nemá a slovosled tam kulhá.. ale skúste si ju prečítať a ohodnotiť ^^
Báseň v osamení
Žijem vo svete osamelosti,
Tam niet nad nami milosrdnosti.
Nikto ma z tadiaľ nevie
Dostať preč,
Aspoň tak si to myslím,
Ja naprieč.
Všetci niečo skúšali,
Ale ja som nechcela.
Uzavretá vo svojej pevnosti,
Vyjsť som nedokázala.
Maska za maskou sa striedala
Ani ja som už nevedela,
Ktorá tvár moje je pravá.
Takto žijem život osamelý,
Niekedy udalosťami prerušovaný.
Dvere pevnosti zatvorené,
V oknách tma vládne.
Nik sa už nepokúša
Dostať ma z toho osamenia.
Nežijem sto rokov, ani prežitých nemám,
Ale dlho si na tomto svete pripadám.
Žijem v ilúziach,
Kde úteku niet.
Nečakaná situácia,
Nastala mimo mňa.
Pri pevnosti niekto sa objavil,
Kto odo mňa niečo požadoval.
Nakuknúť,
Obzrieť,
A späť...
Taký plán mal byť.
Zrazu ma za ruku schmatol
A z pevnosti vyviedol.
Ja som sám,
Ty si sama,
Čo keby sme sami spolu?
Jeho otázka znie.
Prikývnutie prosté,
Postačí, aby odpoveď mal.
Žiť spolu a šťastne
Taký život by mať každý mal.
Ďakujem,
Povedala
A slzičku vyronila.