3. května 2014 v 18:18 | Keiko
|
Ach.. no tak vám sem dávam poslednú časť tejto kapitoly..Trochu mi najnovšie robí problém písanie príbehov, ale snažím sa, aby to tak nebolo :) viem, že i toto bude krátke, ale dočkajte sa.. dúfam, že sa mi podarí a nebudem sem kapitoly dávať iba po kúskoch, ale rovno celé ^^ tak si užite poslednú časť 15. kapitoly..
Povzdychla som si, ale povzbudila som sa k tomu, aby som šplhala ďalej.
Šplhanie samotné bolo náročné, ale keď som popri tom počúvala ešte zvuky boja, tak to bolo náročnejšie.
Ushio sa dokázala brilantne brániť svojimi silami. Modrým líščím ohňom a katanou.
Zacítila som pichnutie závisti pri myšlienke na líščí oheň. Ja som bola bastardom dvoch rás. Démonej a ľudskej. Nemala som žiadnu špeciálnu moc, okrem zvláštneho majstrovského ovládania svojej kopije. Ale našťastie mám aj svoju démoniu podobu. Lenže i tá sa podobá viac na človeka, než na démona. Až teraz som si uvedomila tú skrytú závisť svojho démonieho ja.
Vyliezla som konečne na múr kde som si vydýchla a pozrela dole. Ushio tam ešte stále bojovala. Zakývala som jej, že som už v bezpečí a nechala ju.
Zamyslela som sa nad tým pocitom, ktorý som zacítila pri lezení.
Závidela som plnohodnotným démonom. Teda nie úplne, že by som to bola JA. Bol to démon vo mne. Jeho myseľ bola akoby samostatná bytosť, ktorá sa pomaly vtiera do mojej ľudskej podstaty. Hovorí sa, že démoni sú zlé bytosti, ale to nie je tak úplne pravda. Niektorí dokážu byť aj celkom milý.
Cítila som, ako sa rúca moje sebaovládanie vo vnútri. Žiarlila som na moc čistokrvných démonov. Ja som bola nepodarkom. Bastard! To slovo mi neustále vírilo hlavou. Nemám žiadnu naozajstnú démoniu moc, našepkávalo mi moje démonie ja. Chytila som sa za hlavu. Nevnímala som nič okolo.
"Yasu?" ozval sa odrazu hlas Ushio. Myklo mnou a inštinktívne som namierila kopiju na ňu. Vyľakane mi pozrela do očí, ale hneď na to sa upokojila. Zazrela môj vlastný zmätok v očiach.
"Upokoj sa, Yasu. Však som to iba ja," usmievala sa na mňa zmierlivo. To vyburcovalo moju ´zlú´ stránku.
Kopiju som nechala namierenú voči nej a ešte k tomu aj pohrozila čepeľou.
"Ďakujem za pomoc Ushio, ale..." tie slová mi vyrážali dych. Hlas sa mi zadrhol v hrdle a nevedela som ďalej hovoriť. Snažila som sa zastaviť svoje slzy. Viedla som vnútorný boj sama so sebou.
"Yasu," ozvala sa vystrašená Ushio a o krok pristúpila bližšie, lenže som ju okamžite zahnala o dva kroky späť.
"Nepribližuj sa ku mne!" skríkla som a ňou trhlo.
"Okamžite odíď," zavrčala som po nej.
"Zase?" zosmutnela Ushio. Ten tón hlasu ma rozclivel, ale aj podráždil démona vo mne.
"Zase. Ak nechceš skončiť zle," hlas sa mi zlomil. Bola som na hranici svojho limitu sebaovládania. Ushio nemohla spraviť inak, ako sa stiahnuť, už druhýkrát. Sadla som si na múr a snažila sa obnoviť si svoje sebaovládanie, čo bolo ťažké.
Schúlila som sa na múre a po lícach mi stekali slzy. Démon vládol nado mnou a mojou psychikou. Z posledných síl som sa snažila si udržať svoju ľudskosť, ale...