19. května 2014 v 17:29 | Alex
|
Tak a je tu znova kapitola Yokai academy.. po dlhom čase.. a tentoraz CELÁ! áno, dobre čítate.. celá kapitola, nie rozdelená do malých úsekov.. Tak si užite čítanie ;)
Túlať sa po meste plnom premenených vlkodlakov by nebolo vhodné, za predpokladu, že ste človek. Ale ak sa démon prechádza po meste plnom vlkodlakov, tak to nie je nič také nezvyčajné. Ale, čo poviete na polodémona? Z neho cítiť aj človeka, aj démona. Čo teraz? To by si pomyslel zvyčajne vlkodlak, ak by stretol polodémona sám. Zaútočiť alebo nechať tak? Toť otázka filozofie!
V mojom prípade by som odporúčala, aby ste sa odo mňa držali ďalej, inak som za seba neručila. A to tí vlci v meste zo mňa cítili. Cítili nebezpečenstvo, kebyže sa ku mne priblížia. Preto sa držali odo mňa ďalej. Mne to len vyhovovalo, lebo som sa mohla túlať, kde som chcela.
Až na to, že som bola sledovaná niekým iným. Ten niekto bola Ushio. Asi si nevedela pomôcť a dáva na mňa pozor aspoň z diaľky. Tak sa mi to aj viacej páčilo. Však, kto by chcel tráviť čas so psychicky narušeným polodémonom.
Už je to vyše týždňa, čo som nad sebou stratila kontrolu a zostala vo Vlkodlačom meste. Myslela som si, že keď tu zostanem, zlepší sa môj stav, ale... iba sa to zhoršilo. Bola som viacej agresívna, keď som spala, trápili ma nočné mory.
Ushio sa počas pár dní pokúšala ku mne priblížiť, ale vždy som ju odohnala. V tejto chvíli som nedokázala nikoho zniesť pri sebe. Dokonca, možno, ani Kura alebo Hiroshiho.
Ako dni utekali za sebou a ja som už ani nevedela, čo je deň, a čo je noc, som si začínala hovoriť, žeby bolo fajn, aby všetci na mňa zabudli. Akoby som neexistovala na tomto svete. Bolo by to lepšie pre každého. Toto som si hovorievala vždy, keď som sa zašila niekam do tmavého kúta.
Zistila som, že premýšľanie mi nerobí dobre, tak som snažila, čo najmenej rozmýšľať. Lenže tá veta bola neodbytná. Bezo mňa by tu bolo lepšie.
Celý čas som mala ten pocit. Však, čo sa stane, ak sa zabijem? Nič. To je odpoveď. Nič sa nestane. Svet sa bude točiť ďalej. Ľudia a démoni budú naďalej žiť. Ja sama som príbuzných nemala a priateľov si nerobila. Jediní, kto mohli za mnou smútiť boli Ushio, Kuro a Hiroshi. I keď o tom dosť pochybujem. Hiroshi ma bude nenávidieť za to, že som sa vyspala s Kurom. Okamžite som vytriasla myšlienky z hlavy. Nesmiem premýšľať! Zakázala som si.
Pretrela som si oči. Únava ma sledovala rovnako, ako Ushio. Ako som prišla do Vlkodlačieho mesta, som viacej naspala, než keď som v Yokai academy. Možno je to tým, že je tu neustále noc. To by bolo najpravdepodobnejšie. Už len znova niekam zaliezť a pospať si.
Obzrela som sa po vlkodlakoch. Ako to robia, že nezaspia? Preblysla mi hlavou táto myšlienka. Potom som si plesla po čele.
"Akoby to nebolo jasné. Sú to nočné stvorenia. Tie nepotrebujú spánok, Yasuhino," zašomrala som si pre seba.
Musela som vyzerať, ako blázon, ale bolo mi to jedno. Z istého pohľadu som blázon. Prísť do Vlkodlačieho mesta a nechať sa ovládnuť démoními inštinktami. Zaťala som zuby.
"A to som ich chcela potlačiť!" zasyčala som nahnevaná na seba. Nedokázala som uveriť, že som sa nechala tak ľahko ovládnuť démonom v sebe.
Tak mi treba. Možno je toto trest za to, že som sa nechala zviesť Kurom. NIE! Zase tieto myšlienky ma prenasledujú!
Zatiaľ som si sadla do tieňa múrov a tam sa chúlila v klbku a tisla k sebe svoju kopiju. Myšlienky v hlave sa mi kopili a začínal byť z toho jeden obrovský chaos. Lenže vždy narazím na rovnaké myšlienky. Nenávidí ma Hiroshi? Bolo správne vyspať sa s Kurom? Nie som ja tá zlá? Nemala by som zmiznúť? Zomrieť? Bolo by to tak lepšie. Už by ma nič viac netrápilo. Všetci by mali odo mňa pokoj.
Zaujal ma hluk na námestí. Niekto z démonov začala robiť hurhaj a vykrikovať. Vyliezla som zo svojho úkrytu a išla sa pozrieť bližšie.
"Yasuhino!" ozvalo sa moje meno. Hneď som vedela, kto ho kričal. Nielen, že som ho spoznala podľa hlasu, ale aj som zacítila jeho poloupírsky pach, ktorý by som spoznala hocikde. Ešte k tomu démon vo mne mi vycibril zmysli.
Podišla som len o trochu bližšie, ale vedela som, že ma zbadal.
"Yasu," z jeho hlasu bolo jasne badať úľavu. Lenže mne sa neuľavilo. Chcela som, aby na mňa zabudol. Vykročil ku mne a roztvoril náruč. Vlkodlaci sa rozpustili. Už to nebolo nič zaujímavé. Kuro postúpil ku mne, ale ja som o krok ustúpila. Jeho to prekvapilo a zastavil.
"Yasu? Čo sa deje?" opýtal sa ma smutne.
Spravil krok ku mne a vtedy som reagovala inštinktívne. Priložila som mu ku krku kopiju. Udivene zastal a pohľad upieral na mňa.
"Yasu..." šepne znova moje meno, ale ja vykríknem.
"Vypadni! Nechaj ma tu samú!" skríkla som a zahnala sa kopijou. Kuro včas odskočil, aby som mu neodsekla hlavu.
"Prečo si sa po mňa vracal?!" zasyčala som. V očiach mi planula nenávisť. Nenávisť k čistým démonickým rasám. Kuro patrí medzi ne, hoci je ghoulom. Upírím sluhom. Lenže aj ghoul bol uznaný, ako samostatná čistá démonická rada.
"Chcem ťa zobrať späť. Škola nám začala. A... nedokázal som na teba zabudnúť. Hoci, ak mám pravdu povedať, snažil som sa, ale nevedel som zabudnúť. Len ty jediná si mi pomohla sa postaviť na nohy. Yasu... milujem ťa," keď to hovoril, telo sa mi roztriaslo, ako som sa snažila ovládať. Nemohla som ho už dlhšie počúvať.
Zahnala som sa znova po ňom kopijou. Tentoraz to odrazil katanou, ktorú vytasil.
"Čo sa ti preboha stalo, Yasu?" opýtal sa ma, ale ja som iba chladne útočila. Nemohla som vysloviť ani slovko. Nevedela som to v tejto chvíli.
"Neoslovuj ma!" zrazu to zo mňa vypadlo. Začal sa mi zahmlievať zrak. Zaštípali ma oči. Vnútorná vojna pokračovala aj teraz.
Kuro odrážal všetky moje výpady. Zrazu schytil rukoväť kopije a trhol ňou. Myklo ma smerom k nemu. Kuro pustil katanu, chytil druhý koniec rukoväte mojej kopije a pritiahol si ma. Snažila som sa mu vytrhnúť aj s kopijou, ale bol príliš silný na mňa. Vzdala som to a plecia mi poklesli.
Vtedy mi začali slziť oči a telo otriasať vzlykmi.
"Yasu, neplač," šepol mi nežne a utrel mi slzu na líci. Pozrela som na neho a dokázala iba mlčať. Slabo sa na mňa usmial. To ma podnietilo k tomu, aby som pustila kopiju a vrhla sa mu okolo krku.
"Prepáč, Kuro," šepla som plačlivým hlasom. Však som sa mu rozplakala na pleci! Kuro ma pohladil jednou rukou po chrbte a v druhej držal moju kopiju.
"To nič, Yasu. Vráťme sa domov," odvetil nežne a predtým než si ma vyhodil do náručia, mi podal moju kopiju. Nechala som ho a kopiju si jemne pritisla k telu.
Niesol ma späť ku zastávke. Prebehlo mi hlavou, či v najbližšej dobe ide nejaký autobus.
Ako na zavolanie, tam jeden stál a čakal kým démoni nastúpia.
Kuro trochu pobehol, aby nám bus neodišiel spred nosa. Jeho húpanie tela ma uspávalo. I ta, keď prišiel do mesta a hľadal ma, tak ma vyrušil z plánovaného spánku.
Už len hmlisto som si uvedomovala, že sme nastúpili do autobusu, Kuro si sadol a autobus vyštartoval.