21. května 2014 v 19:25 | Alex
|
Ja viem, je to trochu kratšia kapitola, ako som aj ja sama očakávala.. ale je dopísaná! Dokopala som sa k tomu, aby som začala písať pravidelne, hoci sa bojím, že mi to znova krachne kvôli škole, keďže práve teraz som na chorej, neviem čo doma robiť, tak píšem, aby tu aj niečo bolo.. takže kým budem mať voľno posnažím sa to tu udržiavať, a keď nebudem čas, ta budem pridávať články, pokiaľ budem mať čas a roztiahnem ich po celom týždni, ale predpokladám, že to nebude problém.. U mňa je skorej väčší problém lenivosť, ako škola.. tak to bolo po pár týždňov teraz.. Takže sa to snažím dohnať.. A teraz mi skončilo skoro skúšobné obdobie, takže by som mohla mať čas i v škole písať, aby ste tu mohli čítať, ďalšie, dobré príbehy.. Predtým som už sľubovala, žeby som rada dokončila Yokai academy do Vianoc a začala s niečím novým.. teraz by som to chcela dokončiť do leta.. lebo v lete som si pripravila brigádu na zarobenie peňazí, tak možno nebudem mať toľko času, sem písať, ale to je iná kapitola.. ešte mesiac a niečo... dovtedy bude času a času :) dúfam teda.. No nejdem už moc kecať, aj tak to pravedpodobne preskočíte, lebo mnoho textu hehe... tak príjemné čítanie prajem ^^
Spánok som mala asi tvrdý, lebo som si nevšimla, kedy sme sa vrátili do Yokai academy a hlavne, ako som sa znova ocitla v Kurovom dome?!
Prebudila som sa na Kurovej posteli, ktorú som celkom dobre poznala. Ešte horšie bolo zistenie, že som späť v ľudskej podobe, hoci neviem, ako sa mi to podarilo.
Bola som ešte vo svojich špinavých veciach. Povzdychla som si a vstala. Vtedy mi hlavou preblyslo: Kde mám kopiju?!
Keď som sa obzerala, nikde som ju nevidela. Preľakla som sa a rýchlo zbehla dole do obývačky, kde sedel Kuro a prezeral si moju kopiju.
Podišla som k nemu rýchlym krokom a kopiju mu vytrhla z rúk. Chvíľu sa tváril udivene, ale potom nasadil svoj zvyčajný sarkastický pohľad. Zazrela som po ňom a svoju kopiju oprela do kúta, aby sa jej nedotýkal.
"Vidím, že si už úplne prebudená," zatiahol s úsmevom. Ja som na to reagovala iba povzdychom, inak som túto poznámku ignorovala.
"Idem sa osprchovať," oznámila som mu a išla hore.
"Pripravím ti niečo na prezlečenie," zakričal za mnou. Neodpovedala som, iba vybehla do kúpeľne. Nemala som dôvod na to reagovať.
Sprcha nebola dlhá. Potrebovala som iba dať zo seba špinu z Vlkodlačieho mesta. Vyliezla som von a obkrútila okolo seba osušku, ktorú som našla. Zobrala som svoje špinavé veci do ruky a zišla dole do obývačky.
Naozaj vedľa Kura ležalo čisté oblečenie. Bolo to fajn, až na to, že to bolo iba jeho tričko. Síce mi jeho tričká boli viac, ako dosť veľké, lenže nemienila som sa tu premávať iba v tričku.
Podišla som, že si zoberiem, už tak aspoň to tričko. Lenže cestu mi zahatal Kuro tým, že si ma pritiahol k sebe.
"A odmena nebude?" uškrnul sa tým jeho spôsobom. Zaťala som zuby, tak aby to nebolo na mne vidieť.
"A akú odmenu by si očakával?" spýtam sa ho a snažím sa správať milo, ale on ma prekukol.
"Sú tu dve veci," začal celkom vážne, " prvá: prestať sa správať tak falošne milo. Nemám niečo také rád. Druhá: postačil by aj bozk, lebo práve teraz by som od teba veľa nechcel."
Pozerala som mu do jeho červených dúhoviek, kde som zistila, že to myslí úplne vážne.
Povzdychnem si a venujem mu krátky bozk na pery. Po tomto kroku sa Kuro usmeje a podá mi tričko. Rýchlo od neho odstúpim a dám si na seba tričko. Až potom si stiahnem osušku pod tričkom.
"Nestala si sa nejakou hanblivejšou, ako predtým?" poznamenal Kuro pri pohľade na mňa.
"Nie," pokrútim hlavou a pozriem mu do očí, "iba už viac neverím ostatným."
Keď som vyslovila tieto slová, Kuro sa tváril neutrálne. Nevedela som, čo sa deje pod jeho povrchom. Povzdychol si.
"Zdá sa, že len pár dní ťa dosť zmenilo," skonštatoval. Ja som na to len mykla plecom. Potom som si na niečo spomenula, čo mi nedávno povedal.
Sadla som si na gauč do tureckého sedu vedľa neho.
"Nehovoril si vo Vlkodlačom meste niečo o škole? Že je už otvorená," pripomenula som mu, čo mi vtedy povedal. Na moju otázku prikývol.
"Áno, už je otvorená a zháňali sa po tebe, takže bolo mojou povinnosťou, ako člena školskej rady, ťa nájsť," odvetil ľahostajne, lenže mňa jedna časť tej vety poranila psychicky.
"Hovoríš povinnosť? Takže pre teba som iba povinnosť?!" vyštekla som na neho a prudko vstala. Udivene na mňa pozrel, ale vedel, čo ma rozčúlilo.
Chytil ma jemne za boky a posadil späť na gauč.
"Pravdaže, ty pre mňa nie si iba povinnosťou, ale aj osobou, ktorú milujem. Preto som sa ponúkol, že ťa pôjdem ja hľadať. Chápeš? Mohol ísť pokojne hocikto iný, ale išiel som ja," vysvetľoval mi to, na neho, celkom trpezlivo. Povzdychla som si a znovu sa posadila. Z istej časti som mu neverila, ale to bolo tým, že môj démon nikomu neveril, takže som sa nedivila.
"Tak... kedy nastupujem do školy?" spýtala som sa ho viac- menej znova s povzdychom.
"Ak chceš, môžeš hneď zajtra. Ak sa na to ešte necítiš, môžem ti dať odklad o týždeň," usmial sa na mňa. Zdalo sa mi, že je to falošný úsmev. Zamračila som sa na neho.
"Neusmievaj sa tak falošne. Školu zvládnem, aj keď pôjdem hneď zajtra," schladila som ho rýchlo. Nasadil neutrálnu masku a prikývol.
"Tak rade nahlásim, že už zajtra nastúpiš do školy," povedal monotónnym hlasom. Pokývala som hlavou na porozumenie a vstala.
"Tak ja pôjdem domov sa pripraviť," oznámila som mu. Pozrel na mňa smutnými psími očami, ale na mňa to nezabralo. Príliš dlho som bola medzi vlkmi (i keď to bol iba týždeň, stačilo mi to!).
"To na mňa neplatí," povedala som mu chladne a obliekla si nohavice. Povzdychol si sklamane.
"Neboj, v škole sa uvidíme," pousmiala som sa, zobrala si kopiju a vtisla mu bozk na líce.
"Tak dobre," prikývol porazenecky. Pokrútila som hlavou nad tým a odišla.
Čerstvý vzduch mi robil celkom dobre. Rýchlo som sa vydala cez bočné tmavé uličky, kde nikoho nebolo. Vždy sa mi to tak páčilo. Prišla som pred internát, kde to začalo byť živo.
Rýchlo som sa dostala do svojho bytu a nechala ostatok plávať. V hlave sa mi preháňala iba jedna myšlienka. Zajtra je škola.
Nikdy som moc do školy nechodila, lebo ma vyhadzovali zo všadiaľ, ale zajtra konečne...