close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Yokai academy- 20.kapitola

24. května 2014 v 21:17 | Alex |  Yokai academy- poviedky
Tak a znova je tu Yokai academy! Dostali sme sa na okrúhlu 20. kapitolu.. neviem ešte koľko kapitol bude nasledovať, ale asi ešte dosť veľa :) V tejto kapitole sa dozviete, prečo sa Yasuhino zatvárila, tak ako sa zatvárila.. teda to prekvapenie na konci 19. kapitoly.. Dúfam, že sa Vám to bude páčiť.. Prajem príjemné čítanie ^^



Prečo som zmrzla na mieste? Odpoveď bola príliš ľahká. Hiroshi ma chytil za plece a opýta sa ma, či budem jeho partnerom. Pravdaže ma to vykoľajilo!
Pomaly som sa na neho otočila. Vyzeral urazený, ale nie, že ma nenávidí.
"Tak dobre," prikývnem na súhlas. Zacítila som, že Kuro nás sleduje. Hiroshi sa usmial, ale videla som, že je to falošné.
"Hovorili o boji v ľudských podobách, že?" spýtal sa ma, akoby si to overoval, ale vycítila som z toho len, že chce nadviazať konverzáciu.
"Uhm," len prikývnem, keď si zrazu niečo uvedomím.
"Pravdepodobne so zbraňami, čo?" zatvárim sa ako blb, čím si vyslúžim úprimný smiech od neho.
"Áno, presne tak. No, vlastne toto je pre teba prvýkrát, ale neboj, zvykneš si," uškrnul sa na mňa. Pousmiala som sa tiež na neho.
"Tak dobre," prikývnem a namierim na neho kopiju. On vytiahne svoju katanu. Zarazí sa.
"Ešte jednu otázočku," odvetil a nepozeral sa na mňa. Zvedavo som na neho pozerala.
"Akú?" opýtala som sa ho.
"Máš večer čas?" povedal trochu tichšie. Prekvapene som na neho hľadela a nechtiac sklopila kopiju. Chyba.
"Áno, mám," prikývnem a zrazu zacítim čepeľ katany na svojom krku. Hiroshi stojí za mnou.
"Výborne. Tak pri jazere, o pol siedmej večer. Dohodnuté," šepol mi do ucha s ľahkým úsmevom a odstúpil odo mňa.
"Tak bojuj," vyzval ma. Okamžite som sa otočila a zahnala kopijou po ňom.

Poobedné vyučovania skončilo až o piatej večer. Celý čas som strávila v páre s Hiroshim. Nevedela som zistiť, na čo myslí, ale rozhodla som sa, že na to prídem počas nášho stretnutia. Za jeden deň sa vie toho veľa udiať.
Doma som sa vyvalila na posteľ. Mala som ešte asi hodinu a pol, predtým než sa stretnem s Hiroshim. Povzdychla som si. Nevedela som, čo robiť za ten čas. Pohľad mi padol na basgitaru.
"Tak si zahrám po dlhej dobe," povedala som sama seba a mykla plecom. Vstala som a podišla ku stojanu, na ktorom spočívala moja basgitara. Zobrala som ju do rúk a poťažkala. Na tvári sa mi usadil nostalgický úsmev. Znova som si sadla a začala hrať. Okamžite som zistila, že je rozladená, tak som začala ladiť. To mi zabralo celú hodinu, takže som mala iba polhodinu na hrania. Lenže to sa mi už nechcelo a začínala som byť nervózna. S Hiroshim sme sa osamote už celkom dlho nestretli.
Asi dvadsať minút pred stretnutím som sa začala netrpezlivo prechádzať po byte. Nikdy som si nevšímala neporiadok vo svojej izbe, ktorý som si práve teraz vyrývala do pamäte. Bola som v roztržení.
Už som to doma nevydržala. Navliekla som sa do zvyčajných vecí a vyšla von, aj s kopijou, ktorá bola pravdaže zabalená.
Pri jazere nikoho nebolo. Čo bolo nezvyčajné, ale ak je vyše polovica mesta študenti, tak už to také neprišlo.
Sadla som si pod vŕbu, ktorá smutne nakláňala svoje konáre k zemi, akoby sa kajala. Tento strom sa mi zapáčil.
Keď som bola von, tak ma nervozita prešla. Cítila som sa uvoľnene tým, ako som hľadela na pokojné jazero. Neuvedomovala som si čas. Ten sa pre mňa pri jazere zastavil.
"Je tu nádherne," ozval sa hlas vedľa mňa. Vyľakane som vyskočila a siahla po kopiji, ale zarazila som sa. Bol to Hiroshi. Nepozeral sa na mňa, ale na jazero.
"To je," prikývnem na súhlas a znova si sadnem. Hiroshi zostal stáť.
"Môžem vedieť na začiatok jednu vec?" položí mi otázku.
"Akú?" otočím sa na neho.
"Ako sa darí tvojmu vzťahu s Kurom?" povedal trochu slabším hlasom. Pohľad som obrátila na jazero.
"Žiadny nie je," odvetím tvrdo. Vtedy zacítim, že sa Hiroshi na mňa pozrel.
"Však mi hrdo vykecal, že sa s tebou vyspal," poznamenal, akoby ľahostajne, ale vrelo to v ňom.
"Tá časť, že som sa s ním vyspala je pravdivá, ale nemáme žiadny vzťah," odvetím a pozriem mu do očí. Pohľad mi opätuje.
"Tak, ako to teda je?" opýtal sa ma a sadol si vedľa mňa. Povzdychla som si a vyrozprávala mu to. Ako som po sexe s Kurom utiekla do Vlkodlačieho mesta, o Ushio a ako som prestala ostatným veriť. Hiroshi ma mlčky počúval. Z jeho tváre som nedokázala vôbec nič vyčítať. Na konci rozprávania prikývol.
"Tak už tomu chápem. Máš výčitky svedomia?" keď vyslovil túto otázku, striaslo ma. Pomaly som prikývla. Povzdychol si potichu.
"A to som ťa chcel prvý," poznamenal si skôr pre seba. Smutne som na neho pozrela. Pohľad upieral na jazero.
"Ja mi ľúto," šepnem potichu a on na mňa znovu pozrie. Na moje prekvapenie mi dá pusu na líce.
"Škoda, že to nemôže byť, ako predtým," povzdychol si a vstal.
"Odchádzaš?" opýtam sa ho. Nepozerá na mňa a prikývne. Trochu si pritiahnem kolená k hrudi.
"Nezostaneš chvíľku?" znova otázka. Zamrzol na mieste.
"Akú dlhú považuješ tú chvíľku?" spýtal sa teraz on.
"Kým sa nezotmie," šepnem na odpoveď. Nemyslela som si, že naozaj zostane, ale prisadol si späť.
"To nie je tak dlho," zašomral, keď si sadol ku mne. Mlčky sme obidvaja hľadeli na jazero. Takto prebehol náš večer, kým nezačalo zapadať slnko. Jeho čas strávený so mnou vypršal. Teda aspoň som si to myslela.
"Zostaneš ešte alebo pôjdeš domov?" začal vyzvedať. Pokrčím plecami a zachvejem sa. Zacítila som ľadový vzduch. Znenazdajky cezo mňa prehodí Hiroshi svoju mikinu.
"Mala by si ísť už domov," povie trochu odmerane, ale ja som za tou maskou videla jeho starostlivosť.
"Tak dobre," prikývnem a pousmejem sa.
Obidvaja sme vstali a vyrazili ku internátu. Hiroshi kráčal vedľa mňa a tváril sa ľahostajne. Ja som sa v duchu usmievala.
Došli sme pred internát a ja som mu podala jeho mikinu.
"Ďakujem," odvetila som pousmiala sa. Chcela som sa už otočiť na odchod, keď ma Hiroshi chytil za ruku. Zmätene som na neho pozrela. Nevedel, čo robiť. Pohľad mal roztomilý, keď si bol neistý. Zrazu na mňa pevne pozrel a náhle ma pobozkal. Prekvapene som zažmurkala.
"Teba sa nevzdám," šepne mi a odíde. Chvíľu som otupene stála pred internátom. Potom som sa otočila a tackavo vošla do svojho bytu.
Tento deň bol plný prekvapení.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Simix Simix | Web | 25. května 2014 v 15:42 | Reagovat

Ahoj, moc se omlouvám za reklamu, ale na mém blogu je soutěž o nejlepší básničku a já Tě prosím, pokud máš čas a bude se Ti chtít, koukni na ty básničky a hlasuj pro Tu, která se Ti bude nejvíce líbit:
http://novinky-simix.blog.cz/1405/hlasovani-sonba#komentare
:* :D Děkuji :)

2 Katerííína Katerííína | E-mail | Web | 26. května 2014 v 17:34 | Reagovat

jej! Moc krásné! ;)

3 Alex Alex | 27. května 2014 v 21:09 | Reagovat

ďakujem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama