30. května 2014 v 21:32 | Alex
|
Ospravedlňujem sa za krátku kapitolu, ale rozhodne to v ďalšej kapitole rozbalím na plné obrátky! Tešte sa
Zobudiť sa v neznámom prostredí je šok. Ale zobudiť sa s tým, že všetko bola realita je ešte väčší šok.
Pravdepodobne to bola izba v školskej ošetrovni, lebo okolo mojej postele boli závesy.
Pomaly som sa posadila a vtedy som zacítila ostrú bolesť, pochádzajúcu z ruky a nohy. Zastonala som a chytila si rameno. Čo sa sakra stalo potom?! Prebehlo mi hlavou.
Zrazu sa záves odtiahol a do očí ma pichlo ostré svetlo.
"Už si hore, Yasu?" opýtal sa ma niekto, ale nevidela som mu do tváre. Oslepilo ma svetlo. Potom znova prítmie. Niekto zatiahol znova záves.
"Vyzerám, že som v kóme?" poznamenala som ironicky. Ozval sa slabý smiech.
Chvíľu mi trvalo, kým si moje oči zvykli na prítmie. Rozoznala som Kura a Hiroshiho, ktorí po sebe nenávistne zazerali.
"Čo sa stalo?" spýtala som sa ich. Obidvaja pozreli na mňa.
"No... po tom, ako som..." začal koktať Hiroshi. Kuro si pobavene vzdychol. Asi ho tešilo, že Hiroshi to nevie vysvetliť.
"Zlomila sa ti kopija a dostala si amok. Našťastie tu Hiroshi ťa uspal nejako svojou silou," vysvetlil mi v krátkosti Kuro. Hiroshi po ňom urazene pozeral. Nepáčila sa mi tá ich nenávistná rivalita.
"Aha," šepla som potichu a pozrela do zeme, aby som premýšľala.
"Yasu? Čo sa vtedy s tebou stalo?" opýtal sa ma opatrne Hiroshi. Pozrela som na neho.
"Mám problém," šepnem a stiahnem sa do klbka. Udivene na mňa pozrú. Konečne sa prestali zabíjať pohľadmi.
"Aký problém?" opýtal sa Hiroshi. Kuro mlčal a mračil sa. Zrazu sa otočil a zmizol za závesom. Hiroshi na chvíľu pozrel, kde zmizol Kuro a sadol si na moju posteľ. Ja som mlčala. Zrazu ma pohladil po hlave. Zazrela som po ňom, ale usmieval sa.
"Tak, čo sa deje?" spýtal sa ma milo. Premáhala som sa, aby som mu nepovedala o tom, že Kuro je stále v miestnosti. Cítila som jeho prítomnosť.
Ako sa znovu zrútilo moje sebaovládanie, tak som pociťovala čoraz viac prítomnosť ostatných démonov.
"To nič, iba som psychicky labilná," povedala som ľahostajne, aby si nerobil starosť a aby to aj pre Kura vyznelo nevinne.
"Psychicky labilná?" nechápavo pozeral na mňa. Povzdychnem si. Musela som sa snažiť tváriť bezstarostne. Nesmú ani jeden prísť na to, čo so mnou naozaj je.
"Niekedy ma ovládne druhá polka. Polodémoni mávajú rozdvojenú osobnosť na ľudskú a démoniu. Nič nezvyčajné to nie je," mávla som nad tým rukou. Hiroshi sa ale nedal a mračil sa na mňa. Zatvárila som sa nevinne.
"Naozaj to nič nie je," položila som svoju dlaň na jeho ruku, ktorou sa opieral o posteľ. Vzdychol si a usmial sa na mňa. Zdalo sa mi, že som presvedčila. V duchu som si vydýchla.
Hiroshi ma asi po hodine rozprávanie opustil a ja som zostala na ošetrovni. Kuro opustil miestnosť pred polhodinou.
Vstala som a odhrnula záves, ktorý zakrýval moje lôžko. Slnko už zapadalo a mesto pohlcovala temnota, taká zvyčajná pre národ démonov. Nočné tvory sa nezaprú.
Keď som sa obzrela okolo, uvidela som, že ani zdravotná sestra tu nie je. Za bielym stolom sa vynímala prázdna stolička. Teraz miestnosť vyzerala, akoby bola opustená. Ani duše.
Vánok z otvoreného okna sa dostal ku mne a jemne mi postrapatil vlasy. Podišla som ku obloku a vyzrela von. Najprv som sa nadýchla čerstvého vzduchu, potom to uvidela a zarazila sa.
Pred školou stáli oproti sebe Kuro a Hiroshi. Nenávistne po sebe pozerali a cítila som skoro čistú démonickú auru krúžiacu okolo nich. Vedela som, čo bude nasledovať potom.
Otočila som sa a začala hľadať svoju kopiju. Hoci bola rozbitá na štyri kusy, čepeľ vžy vedela poslúžiť.
Ďalej