close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Poviedka- Narodeninový pochod

11. července 2014 v 20:34 | Alex |  Krátke poviedky
Vytvorila som túto poviedku na prianie jedného dievčaťa, ktoré bolo z rovnakej školy ako ja. Chcela o tínedžeroch, tak ju tu máte aj vy ^^ Chcela som sa o ňu podeliť. Dopísala som ju práve dnes, lebo inak sa mi už nedalo. Najlepšie na tom je asi to, že poviedka napísaná rukou zaberá 7 A4.. ale vo Worde iba 4 A4.. taká irónia, ale nevadí. Chcem aby ste si ju prečítali a užili ^^ Príjemné čítanie.



"Poďme spraviť nočný pochod lesom!" navrhol niekto z našej skupinky. Už neviem, ani kto. Asi to bol Bryan. Fakt neviem, ale vďaka tomu človeku sa teraz potácame lesom a bojíme sa o svoje životy.
Ale, aby som začala od začiatku. Som Sasha. Všetci ma tak volajú z našej partie. Tú tvoria traja chalani: Bryan, Richard a Pavol. Potom tri dievčatá: ja, Rika a Lucia. Pravdaže hovoríme si prezývkami. Rika a Lucia boli také 'dámy' z partie a ja som na rozdiel od nich vyzerala, ako úplná padavka a hrozne obyčajne. Boli tu dvaja hlavní baviči a humoristi partie, Bryan a Paľo. Richard bol ten posledný playboy a môj kamarát už od základky. Bolo mi aj trochu divné, prečo sa pridal k nám, partii podivínov.
Naša partia nechodila do rovnakej školy. To ani náhodou! To by Rika a Luc neprežili. Kazili by sme im imidž (okrem Riša pravdaže).
Takže sa partia bezo mňa dohodla o grilovačke v lese, v deň mojich narodenín. Prepadli ma po škole, pred domom. Povedali mi len, o koľkej a kde sa stretneme. Potom sa vyparili. Pfú! A boli preč! Takéto správanie som na nich niekedy nenávidela, ale čo už s nimi.
A tak nastal deň mojich narodenín a opekačky. Bol to práve piatok. Aká náhoda! Narodeniny aj opekačka v rovnaký deň! To som, ale už nijako neriešila. Hoci to bolo jediné, čo ma trápilo cestou na opekačku.
Išli sme na bicykloch, na poľnej ceste vedúcej cez pole k lesu. Môjho neprítomného výrazu si prvý všimol Rišo. Však ma už nejakú tú dobu pozná.
"Niečo nie je v poriadku, Sashi?" trochu spomalil a išiel popri mne. Túto otázku pravdaže začul Paľo.
"Niečo nie je v poriadku, Sashenka?" zopakoval divným hlasom skoro celú vetu, len prezývku pozmenil. Luc s Rikou sa ako jedna zasmiali a Richard sa na neho mračil. Pozrela som na poľnú cestu pod Paľovým bicyklom. Usmiala som sa.
"Ja by som dávala pozor na cestu, Paľo," poviem mu s úškrnom. On to pravdepodobne pochopil, ako urážku a odfrkol.
Zrazu sa rozflákol o zem. Presné načasovanie, pomyslím si so smiechom. Pred ním bola totiž menšia jama a jeho bicykel sa o tú jamu zasekol. Ozval sa hromadný smiech. Všetci sa smiali až na výnimku, mrzutého Paľa.
"To máš za to, hovorila som ti, dávaj pozor na cestu," smiala som sa. Paľo vstal zo zeme a oprašoval sa.
"Jasné, jasné," zašomral nevrlo, čo spustilo ďalší smiech.
Kým sme čakali na Paľa, otočil sa na mňa Bryan.
"Čo sa netešíš na opekačku, Sasha?" usmial sa. Jeho úsmev by hocijaká baba označila za roztomilý. Možno by bol roztomilý, nebol môj typ.
"Ale pravdaže teším!" usmiala som sa tiež úprimne.
"Tak fajn," prikývol Bryan, keď Paľo vysadil na bicykel a išiel ďalej. Vyrazili sme aj my.
Po chvíli, keď zmizol Richardovi úsmev z tváre, som videla, že aj on je ustaraný. Kto vie z čoho, pomyslela som si len- tak pomimo. Mimo to sme aj dorazili, tam kde sme chceli. Alebo lepšie povedané, tam kde oni chceli.
Zosadli sme z bicyklov a urobili si taký menší tábor. Rozhodli sme sa tu totiž prespať.
Bryan s Richardom zakladali oheň a Paľo pripravoval mäso na opekanie a všetko okolo.
Ja, Luc a Rika sme hrali karty. Ale nie hocijaké karty. Tá, ktorá prehrala, musela niečo spraviť. Mala som šťastie v kartách a hrách, ale nešťastie voči Luce. Tá bola spoločne so mnou výborná.
Áno, uhádli ste. Prehrala som a teraz tie dve vymýšľajú trest pre mňa. Chvíľu si tam šepkali, potom sa s úškrnmi na mňa otočili. Neočakávala som už potom nič dobré.
"Pobozkaj Riša," povedala Rika s tým jej zákeráckym podtónom. Zarazila som sa a povzdychla si. Tiež spravili blbosť.
Tak som sa postavila a podišla ku Richardovi, ktorý práve zapaľoval oheň. Čupla som si k nemu a poťukala ho po pleci.
"Čo je?" otočil sa ku mne. Ukázala som palcom za seba, kde sedeli Rika s Luc a čakali.
"Prehrala som toto kolo, tak musím niečo spraviť, čo povedia," vysvetlila som mu v rýchlosti. Rišo chápavo prikývol.
"M-mám ťa pobozkať," snažila som sa znieť ľahostajne a odvrátila som tvár. Zrazu som začula, ako sa smeje. Nechápavo som na neho pozrela.
"Čo je?" zamračila som sa na neho. On ma obdaril bozkom. Začervenala som sa a cúvla.
"Tvoja úloha je splnená," smial sa ďalej. Odfrkla som a pobrala sa ku dievčatám, ktoré boli prekvapené rovnako, ako ja.
"No, dobre, berieme to. Hoci dal on tebe pusu a nie ty jemu," zamrmlala Rika, ako som si k nim naspäť sadala.
"To je jedno. Hrajme ďalej," odvetila som potichu a začala miešať karty.
My tri sme hrali, dokým nezačali chalani už opekať. Pekne to rozvoniavalo.
Všetci sme si posadali okolo ohňa a pomáhali opekať. Popri tom sme popíjali radlera, čo zohnal Bryan od svojho brata. Zabávali sme sa na vtipoch, ktoré trieskali jeden cez druhého, Bryan a Paľo. Bolo celkom srandovné sledovať, ako sa tí dvaja naťahujú.
Pomaly nám ubiehal deň a začalo sa stmievať. Večerom sme už boli najedení a neustále sa smiali, keď zrazu Bryan vstal, a tváril sa vážne. Všetci sme stíchli, keď to spravil a zízali sme na neho.
"Čo tak nočný pochod lesom?" opýtal sa nás už znova tým jeho nadšeným hlasom. Pozreli sme po sebe.
"Aký nočný pochod lesom máš, preboha, na mysli?" opýtala som sa ho ja.
"No, proste zoberieš si baterku, ak ju tu máš, a prejdeš okruh okolo nášho tábora a potom sa vrátiš sem. Jednoduché," vysvetlil Bryan s úsmevom. Trošku podozrievavo som na neho pozerala, napokon si povzdychla. Ostatných, ako som videla, to nadchlo.
"Tak dobre," súhlasili Rišo s Paľom. Na to im prikývli aj Rika a Luc. Znova povzdych.
"No, keď nemám na výber," vytisnem zo seba nechcene. Priznám sa. Do tejto akcie som vôbec nechcela sa vrhať.
"Poďme si spraviť nočný pochod lesom!" zvolal natešene Bryan a zutekal do svojho stanu. Keď sa vrátil, niesol svoj batoh.
"Ja pôjdem označiť trasu týmito stuhami. Kým sa nevrátim, tak so lesa nechoďte," odvetil a išiel do lesa.
Vstala som, že pôjdem pohľadať svoju baterku, ktorú som si možno dala do batohu,, ale nebola som si istá.
"Má niekto z vás baterku?" opýtala som sa ostatku ešte predtým než som šla do stanu.
"My dve nemáme. Balili sme sa spoločne," ozvala sa Luc so zápornou odpoveďou. Rika prikývla na to.
"Ja tiež asi nemám. Nečakal som nočný pochod," pokrčil plecami Paľo. Povzdychnem si podráždene a pozriem na Richarda. On na mňa.
"Ja by som mal mať asi dve baterky. Pôjdem sa pozrieť," odvetil a vstal. Išli sme spoločne ku stanom, potom sa rozdelili, lebo každý mal vlastný stan.
Mala som šťastie. Baterka bola v mojom batohu. Vyšla som späť ku ohnisku. Už tam sedel aj Rišo a držal dve baterky.
"Mám ich," ukázal mi ich. Ja som iba prikývla. Sadla si tiež. Chvíľu sme mlčali. Bez Bryana, ktorý by dopĺňal Paľa, bolo celkom ticho.
Zrazu sa ozval z lesa výkrik. A nie hocijaký, ale Bryanov. Rýchlo sme všetci vyskočili na nohy. Luc s Rikou sa objímali navzájom.
"T-to bol Bryanov hlas?" ozvala sa vystrašene Rika. Pozrela som po nich. Triasli sa. Takéto som ich ešte nevidela.
"Pravdepodobne áno. Sme tu predsa jediný, čo viem a len Bryan je v tom lese," odpovedal jej na to Paľo. Zrazu sa Richard ujal vedenia.
"Pôjdeme za Bryanom, zistiť či sa mu niečo nestalo. Zapneme baterky. Paľo zahas oheň vodou, čo sme doniesli," začal vydávať rozkazy. Udivene som ho pozorovala.
"P-počkať! T-ty chceš ísť do lesa za Bryanom?!" Hoci práve teraz z tadiaľ kričal!?" zvreskla koktavo a vysokým hlasom Luc. Richard na ňu pozrel.
"Práve preto, že kričal tam ideme, aby sme zistili, či je v poriadku," odpovedal jej viac-menej dosť pokojne. Ja som sa iba prizerala a Paľo už niesol fľašu s vodou na uhasenie ohňa.
"Si sa zbláznil?! Čo ak aj na nás niečo zaútočí?!" doplnila ju Rika. Neboli ony dve sestry? Napadlo ma, ale rýchlo to prešlo. Podstatnejší bol teraz Bryan. Otočila som sa k lesu a čakala, kedy si to vybavia medzi sebou.
"Tak zostaňte tu pri ohni," odvrkol im Richard a išiel ku lesu. Obišiel ma a ja som sa vydala za ním. Paľo nás tiež nasledoval.
"Dobre! Ideme s vami!" vykríkli obidve naraz a hnali sa k nám.
"Najprv zahasíte oheň," zastavil ich Paľo a hodil im tú fľašu vody. Zasmial sa na nich potichu, ako sa snažili, čo najrýchlejšie uhasiť oheň a ísť za nami. Konečne sme sa všetci vydali do lesa.
Hneď, ako sme vošli medzi stromy, som si všimla cesty označenej stuhami. Nasvietila som si na ne baterkou.
"Poďme za tými stuhami," ozval sa Rišo a ja som na neho pozrela, akože, bez teba by sme to nevedeli. Ale mlčala som.
Svietili sme si na stuhy a išli dlhú cestu podľa nich. Zrazu nastal problém. Stuhy už neoznačovali cestu. Vlastne nám nič neoznačovalo, kadiaľ máme ísť. Zastavili sme zmätene.
"Teraz kadiaľ?" opýtal sa Paľo, ktorý mal druhú Richardovu baterku a svietil okolo nás.
"Skúsime ísť rovno?" navrhla som ja a zdvihla baterku, aby som osvietila, čo najväčšiu plochu pred nami.
"Nie, to asi nie..." nedokončil Rišo, keď som videla niečo zablysnúť. Myklo mnou dozadu.
"Čo to kur.." zanadávala som a ustúpila o krok dozadu.
"Čo je Sasha?" otočili sa na mňa.
"Niečo tam je," akonáhle som to dopovedala, ozval sa divný zvuk podobný vrčaniu. Teraz sme všetci cúvli dozadu.
"To sú asi len nejaké zvery," povedal otraseným hlasom Paľo. Náhle okolo nás začalo šuchotať lístie a pukať vetvičky, akoby okolo nás niekto chodil.
Paľo sa preľakol a cúvol úplne dozadu. Nikto si ničoho nevšimol, kým sa neozval krik Paľa.
Všetci sme sa otočili za jeho hlasom, ale on už tam nebol. Iba baterka ležala na zemi. Richard pomaly podišiel k baterke a zdvihol ju. Svietil ňou okolo seba, ale nič.
"Paľo?!" zakričal do tmy. Jeho hlas trochu tlmili stromy. Žiadna odozva.
"Niečo ho zdrapilo," ozvala sa veľmi potichu Luc. Bola vydesená.
"Idem ho pohľadať," povedal Rišo a hodil mi druhú baterku.
"Tebe preskočilo?! Čo ak aj teba niečo chytí?!" zvreskla s piskotom Rika. Odkedy bola taká hysterka? Preblyslo mi hlavou.
"Budem v poriadku," odvetil so slabým úsmevom a odišiel medzi stromy. Tak... bezstarostne.
Zostali sme len my tri. Tú baterku, ktorú mi hodil Rišo, som podala Luc, aby si aj ony dve svietili okolo.
"Kam teraz pôjdeme?" opýtala som sa ich. Ony sa len obzerali.
"Vráťme sa," navrhla po chvíli Rika. Pomaly som na ten návrh kývla.
"Tak poďme," odvetila som a vydala sa späť do tábora po stuhách. Rika s Luc ma nasledovali. Cesta bola dlhá, ak nie dlhšia, ako predtým.
Dobre, teraz to už je strašidelné! Keď na vás niekto alebo niečo vyskočí uprostred lesa v noci a zreve wruáár, tak máte blízko k infarktu.
Zišla som z cesty označenej stuhami a bežala chvíľu krížom lesom. Keď som zastala, srdce mi išlo vyskočiť z hrude, ako som bola vystrašená. Ale to bolo ešte slabé.
Obzrela som sa okolo seba. Nikde nikoho. Kde sú Luc s Rikou? Prešlo mojou vystrašenou hlavou. Teraz som zostala sama. Snažila som sa upokojiť a prísť na to, kadiaľ pôjdem do tábora, ale nešlo to. Bola som na to príliš rozrušená. Aspoň na zatiaľ, som sa vydala smerom, kde by mal byť približne tábor.
Lesom sa ozývalo toľko rôznorodých zvukov, ktoré by ste cez deň určite nikdy nepočuli. Zrýchlila som svoj krok, aby som bola čo najrýchlejšie v tábore.
Našťastie som sa dostala späť na označenú cestu. Zvuky stále doliehali ku mne, keď zrazu...
"Woááh!" vyskočilo niečo biele spoza stromu. Zvreskla som a rozbehla sa. Videla som, že sa nachádzam už blízko tábora, tak som ešte zrýchlila. Lenže nedávala som si pozor pod nohy, ako som počúvala výkriky a divné zvuky. Presne pred východom z lesa som zakopla o vystúpený koreň zo zeme. Už, už som sa mala roztiahnuť na zemi, keď... ma niečo zachytili.
Bola som natoľko vystrašená, že som nepremýšľala nad tým, kto to je, ale jednoducho som zvreskla.
"Pusti ma!" vrieskala som, ako zmyslov zbavená.
"Upokoj sa Sasha," ozval sa hlas, ktorý som spoznala. Richard.
S vyhŕknutými slzami v očiach som na neho placho pozrela. Milo sa na mňa usmieval a bol oblečený celý v čiernom, takže v tme ho bolo zle vidieť. Preglgla som.
"Si v pohode?" opýtal sa ma starostlivo. Pomaly som mu prikývla. Postavil ma a pustil. Ja som sa ešte spamätávala z toho šoku, kým ostatní prišli späť. Zízala som na nich bez slova. Boli buď v kostýmoch alebo úplne v čiernom oblečení.
"Vám nič nie je?" získala som stratený hlas. Všetci sa zasmiali.
"To všetko bolo naplánované. Takže sme v poriadku," vysvetlil mi s úsmevom Bryan. Zrazu mi to pomaly dochádzalo. Luc ani Rika neboli nikdy hysteričky, ale teraz sa tak správali. Potom uvoľnený postoj Richarda, keď odišiel 'hľadať' Paľa. Všetko dávalo zmysel.
"Prečo ste toto naplánovali?" opýtam sa ich už pokojnejšie.
"Lebo.." začal Bryan, ale zmĺkol a obzrel sa po ostatných.
"Všetko najlepšie k strašidelným narodeninám!" povedali všetci naraz. Zasmiala som sa na nich.
"Ďakujem," odvetila som so smiechom.
Na tieto narodeniny rozhodne nezabudnem do konca života.



Asi nejak takto to vyzeralo po dopísaní
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama