12. července 2014 v 19:55 | Alex
|
Verte neverte, vraciam sa aj s týmto príbehom. Napadlo ma, žeby to bolo zaujímavé sprestrenie tohto tu čo tu mám ^^
Už je to asi vyše roka, čo som sem naposledy dala po častiach 1.kapitolu bez názvu, a teraz tu je celá 2.kapitola s názvom Rodina po smrti.. Dúfam, že aj po dlhom čase sa Vám to bude páčiť ^^
2.kapitola- Rodina po smrti
Deň plynul za dňom. Vlastne som ani nevedela, kedy je deň a noc. Len som zapisovala a zapisovala, načúvala prosbám, modlitbám a snom živých ľudí. Necítila som sa unavene. Ako duch som to už nedokázala cítiť. Nemala som pevnú schránku, ako je telo, ktoré potrebovalo odpočinok. Moja samotná duša mala svoj tvar, podľa poslednej schránky tela. Neprestávala som s prácou, nebola som unavená, nemala som prečo končiť. Sem- tam som letmo zazrela Boha, ako sem vojde a znova odíde. Vždy očkom hodil po mne, pousmial sa a odišiel. Lenže raz mi predsa len doprial odpočinok.
Niekto mi položil ruku na plece. Nadskočila som na stoličke a zastavila mp4, aby som nemusela zároveň počúvať dve veci. Zasmial sa nad tým ako som sa zľakla. Podráždene na neho zazriem.
"Tak, čo by si rád Bože?" spýtam sa ho nahlas, hoci som chcela myšlienkou, ale slová mi vyleteli samé z úst. Usmieval sa na mňa.
"Povedzme to tak, že si dáš dovolenku. Môžeš ísť, kde chceš a kam chceš, ale do piatich dní nech ťa tu vidím. To je moja odmena, za to, že tak pekne pracuješ," kývol hlavou smerom k obrovským kopám papierov, kde je všetko pekne zapísané. Prikývla som, hoci nejako som si i tak povedala, že sa vrátim celkom skoro. Boh ma prepustil a objavila som sa na tej streche, kde som sa s ním prvýkrát stretla. Natiahla som sa a nadýchla vzduchu. Bol pekný slnečný deň, asi nejako po pol tretej. Premýšľala som, koho navštívim, ako prvého. Napadla ma moja mama, tak som sa otočila a šla domov. Teda tam, kde bol kedysi môj domov. Keď som tam vošla, zistila som, že sa mama presťahovala. Lenže s ľútosťou som nevedela kam. Hoci som duch, ale neviem všetko o tomto svete, čo sa kde pohne, čo sa kde povie.
Začala som blúdiť cestičkami, ktoré som kedysi poznala. Ak nenavštívim rodinu, tak aspoň chcem vidieť svojich kamarátov zo školy, hoci naposledy ma bolelo, keď som videla, ako sa dokážu baviť bezo mňa.
I teraz to bolelo. Ale už nie natoľko, aby ma to zahnalo do depresií.
Aj ich hlasy som niekedy začula, ako prosia o to, aby prešli testom alebo aby sa rodičia prestali hádať. Stále ma však trápil ten hlas, na ktorý som si nevedela spomenúť.
Zastala som uprostred križovatky a okolo mňa chodili autá.
"Kam teraz?" premýšľala som nahlas, hoci som vedela, že ma aj tak nikto nepočuje.
"Chceli by ste pomôcť, slečna?" ozval sa vedľa mňa chlapský hlas. Zvreskla som a odskočila. Potom som si všimla, že je to ďalší duch.
"Ahoj," pozdravil ma známy. Môj starý otec.
"Ahoj dedo!" na tvári sa mi roztiahol úsmev. Vyzeral stále rovnako, ako keď zomrel, hoci vyzeral trochu živšie než v rakve.
"Čo ty tu už takto? Však tvoj čas nemal prísť," poznamenal pokojne a spoločne sme išli cez križovatku k jednej lavičke v parku.
"Ako vidíš, tak prišiel. Zabili ma," trochu som sa nad tým pousmiala. Sadli sme si na lavičku.
"Kto ťa preboha zabil? A tvoja matka je v poriadku?" spýtal sa ma ustarane.
"Jeden nemenovaný človek. Mama je v poriadku. Tá pri tom nebola, i tak to bola iba obyčajná bitka," upokojila som ho, ale nevyzeralo to tak, žeby som musela. Ako duch vyzeral omnoho vyrovnanejšie, než bol zaživa.
"Obyčajná bitka, pri ktorej ťa zabili. To nie je milé," hovoril skoro hrobovým hlasom, ale úsmev kazil celý dojem z toho.
"Čo sa stalo, stalo sa. Už to nevrátim späť," pozrela som na oblohu.
"Veru tak," pokýval uznanlivo dedo hlavou. Pozrela som vtedy na neho.
"Prečo nie si už na druhej strane? Ale ako duch tu blúdiš?" opýtala som sa ho zvedavo. Tentoraz on pozrel na oblohu.
"Stále si neviem odpustiť, že som sa s vami nemohol rozlúčiť. S tvojou rodinou a s tebou. S tebou sa už lúčiť nemusím. Ale tvoja matka..." zmĺkol trochu so smutným hlasom. Pozorovala som ho.
"Ani ty nevieš, kde je?" vyšlo zo mňa. Pomaly mi na to prikývol.
"Kto vie, kde sa presťahovala," povzdychol si a ja spoločne s ním.
"Cítim to rovnako," kývla som hlavou.
Takto sme chvíľu potichu sedeli, kým sa na mňa neotočil.
"Napadá ma. Vieš ty vôbec využívať svoju dušu?" položil mi otázku, ktorou ma zaskočil.
"Využívať svoju dušu?" naklonila som nechápavo hlavu nabok ako pes. Prikývol.
"Nemusíme byť len na jednom mieste, ale dokážeme cestovať, kde chceme. Len si na to miesto pomyslíme a sme tam. Duša je zaujímavá vec. Nie si ani unavená, hoci celý čas bdieš, ale to ťa núti neustále nad niečím premýšľať, aby si sa nestala Prázdnym duchom," vysvetľoval mi dedo. Zažmurkala som zmätene.
"Prázdnym duchom?" znela odo mňa otázka plná dezorientovanosti.
"Áno. To sú duchovia, ktorí prestali premýšľať, začalo im byť všetko jedno a viac pripomínajú mŕtvych než my. Je to trochu smutné, ale aj tí sa túlajú po tomto svete a pripomínajú démonov a prinášajú nešťastie, takže sa im vyhýbaj," upozornil ma dedo. Kývla som mu na to.
"Budem dávať pozor," prisľúbila som mu a doplnila: "Hoci som mŕtva."
"Aj ja, ale nikdy nevieš, čo sa stane," zasmial sa a vstal.
"Tak niekedy znova inokedy," rozlúčil sa a išiel ďalej preč. Chvíľu som ho pozorovala, keď sa moje myšlienky vrátili ku cestovaniu.
"Takže, ako duša môžem ísť kam chcem?" povedala som si pre seba. Celkom to potešilo. Aspoň nejaká výhoda toho byť obyčajným duchom.
Postavila som sa a aj ja som išla. Keď zrazu ma napadlo... Načo budem chodiť, keď môžem tam 'precestovať'?
Predstavila som si strechu paneláku, tak silno, ako to šlo a zacítila som zrazu vánok, ktorý nezažijete pri zemi. Otvorila som oči a naozaj bola na streche paneláku. Bol z tadiaľ nádherný výhľad na mesto. Blížilo sa ku večeru a bola jeseň. Také nádherné obdobie na pozorovanie nočného mesta. Vetrík pofukoval a rozcuchával mi vlasy. Bolo to príjemné.
Pozrela som na oblohu, keď ma niečo napadlo. Vypočula som toľko hlasov a predsa som si všimla, že niektoré poznám. Boli to hlavne moji priatelia, tak prečo by som ich nemala poznať? V duchu som sa smiala (aj to v "duchu" znie divne pri tom, že som samotná duch), ale predsa mi niečo chýbalo. Hrozne chýbalo, akoby som na niečo zabudla.
Rýchlo som tú myšlienku zahnala a pozorovala mesto, ako sa ponára do tmy a všetko sa rozsvecuje.
"Myslím, že som s voľnom skončila," povedala som nahlas a vedela som, že nie nadarmo.
"Si si istá?" ozval sa hlas Boha. Prikývnem.
"Úplne."
"Tak sa vráťme späť ku mne. Dnes do polnoci máš pokoj. O polnoci odídeme," oznámil mi a ja som mu znova kývla hlavou.
Do polnoci som ja a Boh mlčky pozorovali nočné mesto.
Zazvonil zvonec z námestia. Už je čas. Postavila som sa a otočila k nemu. Natiahla som ruku. S úsmevom ma za ňu chytil a presunuli sme sa znova do prázdnej bielej miestnosti, kde boli iba tie veci, ktoré som si ja vytvorila.
Pustil mi ruku a ja som si sadla na svoje miesto. Rýchlo som si zoradila, čo som chcela a pustila sa do práce.
Zatiaľ ma to nedokázalo omrzieť. Zatiaľ...