13. července 2014 v 19:03 | Alex
|
A znova kapitola z Raz už mŕtva. Tentoraz som sa trochu rozpísala ^^ dúfam, že sa Vám to bude chcieť čítať. Mohli ste si všimnúť tej "ikonky", tá tu už bude prenasledovať všetky článku z príbehu, okrem tých prvých ^^ Nech to tu trošku sa oživí. Tak prajem príjemné čítanie :)
3.kapitola: Známy hlas zo sveta živých
Znova som celé dni presedela pri zápiskoch všetkých ľudí, čo sa kedy modlili alebo si niečo želali. Niektoré hlasy som si už zapamätala a rozoznávam ich, akoby som poznala osoby, ktorým patria tie hlasy. Niektorých som naozaj poznala počas môjho krátkeho života, iných som si len zapamätala tón hlasu.
Znova dni boli tie isté a znova som nevedela, či je deň alebo noc. Nebola som unavená a to bola výhoda.
Po dlhých dňoch, až týždňoch, zapisovania som narazila na hrozne známy hlas. Zarazila som sa, keď som zistila, čo ten hlas hovorí.
"Je mi ľúto, že som s ňou nemohol byť. Kebyže som mohol... Ten jediný sen byť pri nej..."
Tie slová mi nahrnuli slzy do očí. Asi aj miliónkrát som počula podobné smutné slová, ale tento hlas mal svoju intenzitu úplne inú. Bola z neho cítiť strata, vina a láska. Tie pocity ma zasiahli.
"Niečo nie je v poriadku?" začula som Boha za sebou. Zastavila som mp4, dala si dole slúchadlá a pozrela na neho. V očiach som mala slzy, hoci neviem, či dokázal duch vôbec plakať.
"Nie som si istá," vykoktala som zo seba. Slzy mi tiekli po tvári. Boli skutočné.
"Čo sa stalo?" spýtal sa ma. Pozrela som na neho prekvapene.
"Vy nepočujete tie hlasy v mojej hlave?" zažmurkala som na neho udivene. Pokrútil hlavou.
"Nie. Keďže to nie sú tvoje myšlienky, tak je to hrozne náročné počuť ich. Ja počujem len myšlienky danej osoby a nie myšlienky, ktoré sú vtisnuté do hlavy tej osoby," vysvetlil mi to. Prikývla som chápavo.
"Spoznala som hlas niekoho, koho som asi poznala, keď som žila. Mal ma asi hrozne rád," povedala som to Bohovi.
"To sa stáva. Pokračuj ďalej," potľapkal ma po pleci a odišiel.
Znova som sa vrátila k zapisovaniu, ale hlavou mi stále prelietaval jeho clivý hlas a tie slová. Kto vie na koho smerovali.. A bolo po koncentrácii. Nedokázala som sa sústrediť vôbec. Chcela som vedieť, kto to je. Koho som to tak dobre poznala.
Stále som dni trávila rovnako, zapisovala, ale už nie s toľkým sústredením, čo na začiatku. Hlavou mi prebiehali aj vlastné myšlienky. Boh si toho asi všimol. Pretože potom podišiel ku mne a poklepal ma po pleci. Zastavila som všetku svoju činnosť a pozrela na neho.
"Asi ťa stále trápi, čo si počula," poznamenal, akoby nič. Mlčky som prikývla. Povzdychol si.
"Dávam ti voľno na päť dní, aby si vypátrala, kto to bol. Môžeš ísť rovno teraz," schytil ma za ruku a boli sme znova na streche paneláku.
"Prečo to robíš?" opýtala som sa ho, keď mi pustil ruku.
"Som Boh a musím pomáhať. Hoci i zablúdenej duši, ktorá pracuje u mňa. Každý má nejaké túžby, ktoré si chce splniť. Teba nechám, aby si sa posnažila svoje túžby splniť do piatich dní. Na polnoc, v piaty deň, nech ťa tu vidím," s týmito slovami zmizol preč. Divný Boh, pomyslela som si a obzrela sa.
Zrazu na mňa padla tá všetka váha sveta. Ako mám v takomto veľkom svete nájsť jediný hlas, ktorý som spoznala?
Potom prišlo druhé uvedomenie. Ak som ho poznala za živa, musel byť z niekadiaľ blízka alebo sme si písali a bol z druhej krajiny.
Sadla som si na strechu a premýšľala. Z kadiaľ ten milý hlas poznám? Prečo práve on ma rozplakal? Kto je majiteľom toho láskavého hlasu?
Myšlienky mi ako mravce hmýrili v hlave. Nevedela som prísť k jedinému rozumnému rozhodnutiu. Povzdychla som si a pozorovala mesto.
Cítila som, že som mala k nemu hrozne blízko. Kto to bol... žeby som stratila pamäť? Však mi zlomili väzy, nie pomliaždili hlavu. Ďalší povzdych.
"Darien," šepla som jednoducho meno, keď mi to preblyslo hlavou. Bol to Darien!
"Kto je vlastne Darien?" zostala som zarazená. Nevedela som, kto to je, prečo som povedala meno, ale najviac ma zaujímalo, či je majiteľom toho hlasu.
Nedokážem odpovedať na tie otázky, kým ho neuvidím, ale... Nevedela som, kde hľadať.
Napadlo ma, prečo ho nedokážem spoznať v posmrtnom živote, ako duch. Kto vie, prečo som na neho zabudla.
Premýšľanie na streche nepomáhalo, tak som zišla dole medzi obyčajných, živých ľudí. Bolo tam toľko ruchu, že aj prehlušil moje vlastné myšlienky. Prechádzanie po meste pomedzi ľudí, mi neprospievalo na myseľ, ale zase ani priveľa myšlienok nebolo dobré.
Napokon som zašla do parku, kde nebolo toľko ľudí, ako duchov. Mnohí boli páry, starí rodičia alebo mladí ľudia, ktorý zomreli na vraždu, haváriu a iné. Bolo to miesto pre nás. Nás duchov. Tiché miesto.
Ani ostatní duchovia si ma nevšímali. Boli zabraný do svojich vecí. Nasledovaniu živých ľudí, rozprávanie medzi sebou alebo len tak chodenie okolo. Ja som premýšľala nad tým, z kadiaľ poznám toho Liama. Zo školy alebo známych okolo mňa nemohol byť, lebo by som si ho pamätala. Musela som si s ním asi písať. Ale ktorý to bol? Nevedela som si rozpomenúť.
Povzdychla som si a pozorovala ostatných duchov. Keď si sadlo ku mne jedno dievčatko. Mohlo mať tak štyri roky a bola živá. A predsa pozerala na mňa, nie skrz.
"Čo tu len tak sedíš, teta?" spýtalo sa ma dievčatko s úsmevom. Obzrela som sa, koho tým myslí.
"Teba sa pýtam, teta," upozornila ma. Pozrela som na ňu.
"Ty ma vidíš?" opýtala som sa jej udivene. Prikývlo s jej úprimným úsmevom. Malé dievčatko.
"Nemala by som ťa vidieť?" na to, že mohla mať tak štyri roky, vedela, čo povedať.
"Nemala. Som totiž duch. Mŕtva," vysvetlila som jej, aby ma pochopila.
"Ľudia nevidia duchov?" mala toľko otázok, ako máva každé malé dieťa.
"Nie, nevidia. Oni nevedia, že existujeme," odvetila som jej so slabým úsmevom.
"Ako to, že nie?" pozeralo na mňa svojimi nevinnými očami, až ma to primälo k väčšiemu úsmevu.
"Lebo nás nevidia. Niektorí v nás veria, iní nie, ale nevedia naisto, že existujeme," hovorila som jej a ona sa na mňa usmievala. Bude z nej dobrý človek, pomyslela som si.
"Prečo, ťa potom vidím ja?" znela jej ďalšia otázka. Naozaj bola nekonečne zvedavá.
"To ani ja neviem. Asi preto, lebo si dobré dievčatko," pohladila som ju po hlave, ale pochybujem, že to cítila. Ale ja som ju cítila.
"Uhm, som," prikývlo mi veselo. Potom som si všimla, že k nám ide nejaká žena.
"To je mamička!" skríklo dievčatko s piskotom a zoskočilo z lavičky. "Nechceš pozdraviť moju mamičku?"
"Nie, ona ma vidieť nebude," pokrútim smutne hlavou. Dievčatko si to všimlo a podišlo ku mne.
"Chceš, aby ťa videli ľudia?" opýtalo sa ma skoro vážne, až som mala chuť sa zasmiať.
"Možno, keď budem živá. To by som chcela," poviem jej so smutným úsmevom.
"Prečo?"
"Aby som navštívila niekoho."
"Však môžeš aj teraz," snažilo sa ma rozveseliť.
"Ale nebude ma vidieť, vieš?" vysvetlila som jej stále smutná.
"Aha. No, nevadí. Niekedy sa mu určite ukážeš," zasmialo sa dievčatko. Bola hrozne pozitívna. To sa mi na takýchto deťoch páčilo.
"S kým sa to rozprávaš, Liz?" prišla k nám žena. Uvidela som hroznú podobu dievčatka a tej ženy. To ma prinútilo usmiať sa. Ja som bola podobná otcovi, ktorý je preč.
"S jedným dievčaťom, maminka," písklo veselo dievčatko. Žena sa začudovala.
"Ja tu nikoho nevidím," obzrela sa okolo seba.
"Sedí na tejto lavičke," pobehlo ku mne dievčatko a postavilo sa vedľa.
"Hovorím ti, že nikoho nevidím. Nevymýšľaj si Liz," povedala žena mrzuto a založila si ruky v bok. Pozerala priamo cezo mňa. Ja som vedela, že ma neuvidí.
"Ma napadá, ako sa voláš?" pozrela som na dievčatko.
"Elizabeth, ale každý mi hovorí Liz. Aj ty môžeš," škerila sa na mňa, tak som jej úsmev opätovala.
"Liz?" nechápavo pozerala žena po Elizabeth.
"Ja som Diana, keď som bola živá, tak mi hovorili Dia," predstavila som sa.
"Pekné meno," odvetilo dievčatko.
"To stačilo Liz! Ideme domov!" nahnevala sa matka a schmatla Elizabeth a išla preč. Dievčatko sa na mňa ešte otočilo.
"Maj sa Dia! Veľa šťastia!" kričalo na mňa, až ňou matka trhla a otočilo sa k nej.
Rozhovor s dievčatkom menom Elizabeth ma natoľko povzbudil, že som zase sa zažrala svojej hlavy a tak strávila dva dni, premýšľaním. Bolo to náročné. Prechádzala som sa celým mestom, po strechách, aby som dokázala premýšľať na to, z kadiaľ poznám toho Dariena a prečo mám pocit, že k nemu veľa cítim. Kebyže ho môžem aspoň uvidieť. Nie a nie ma napadnúť z kadiaľ ho poznám alebo kde býva. Až na štvrtý deň ma natoľko osvietilo, aby som mohla zistiť, z kadiaľ ho približne poznám.