4. července 2014 v 16:23 | Alex
|
Aj dnes vám sem dávam ďalšie krátku kapitolu Yokai academy.. možno ste si všimli, že sa mi daria len krátke kapitoly, lenže je to len preto aby som vás dostala do napätia, že čo bude ďalej ;) Tak si to s radosťou vychutnajte ^^ Lebo Yokai pomaličky končí...
Zarazene som zastala na schodoch pred školou. Celý postup školou bol bezproblémový, ale nečakala som tú najväčšiu prekážku. Hiroshiho a Kura. Stáli oproti sebe so zbraňami a zazerali na seba. Nevnímali nič okolo. Nechápala som, prečo sú pred školou. Zrazu mi to došlo. Všetci sú na zadnom školskom ihrisku. Nemali ich, ako vyrušiť, vďaka tomu.
Strhla sa bitka medzi nimi. Boli tak rýchlo, že som ich ani nestíhala sledovať očami. A to neboli vo svojich démoních podobách.
Nevedela som, čo robiť. Mozog mi zamrzol a nedokázal vytvárať žiadne nápady.
Obzrela som sa. Nikde nikoho. Však jasné. Keď oni sami bojujú v rámci vyučovania, tak nebudú počuť, čo sa deje vpredu, pred školou. Za normálnych okolností si vybrali ten najlepší čas na súboj. Ja som nemohla nič spraviť.
"Nechceš ich zastaviť?" ozval sa mi syčavý hlas démona v hlave. Bola som viac vystrašená zo súboja, ako zo svojho démona. Však je také normálne, že vám niekto hovorí do hlavy, no nie?
"Lenže, ako?" zaťala som ruky v päsť. Ja som bola bezmocná oproti nim.
"Vbehni medzi nich práve v okamihu, keď budú obidvaja útočiť. Ostatné nechaj na mne," zašustil démon v mojej hlave. Vedela som, že to myslí vážne, tak som sa rozhodla konať podľa neho.
Lenže vyhliadnuť takú chvíľu bolo pre mňa skoro nemožné. Pohybovali sa príliš rýchlo na to, aby ich moje oči vedeli zaznamenať, ale zdalo sa, že démon ich vedel sledovať omnoho rýchlejšie, ako ja.
"Teraz!" zaznelo mi v hlave a moje telo sa samo od seba pohlo za nimi do boja. Zrazu som zbadala ten okamih a vedela som, že je to správny.
Zabrzdila som na bode, kde sa mali stretnúť katany proti sebe, ale nestalo sa tak. Hoci si ma nevšimli, ako boli zamestnaní tým, aby svojho súpera zabili.
Zacítila som, ako démon prevzal celkovú kontrolu nad mojím telom a premenil ma. Telom sa mi rozliala sila väčšia, než som kedysi inokedy cítila.
Čepele katán sa mi zarezali do dlaní, ale zastali. Zasyčala som od bolesti a Hiroshi s Kurom vyjavene pozerali.
"Y-Yasu, čo tu robíš?" dostal zo seba Kuro a odskočil aj s katanou odo mňa. Vtedy som pustila aj Hiroshiho katanu, ale z dlaní mi tiekla krv.
"Skorej ja by som sa vás mala opýtať, čo tu robíte," odvrkla som chladne a striedavo na nich pozerala.
"Do toho ťa nič," odpovie mi na to chladným hlasom Kuro. Horishi bol ešte stále z toho mimo.
"Do toho ma všetko," zavrčala som na neho. Otočila som sa na odchod.
"Neskúšajte to zopakovať?" zazrela som po nich. Kuro už mlčal. Katanu zasunul do puzdra a odišiel. Hiroshi, ešte stále vyvedení z miery, tam stál. Rozhodla som sa nech sa sám spamätá z toho, ako som im vpadla do súboja a išla ku internátu.
Za ten čas sa mi aj zahojili rany na rukách.
Cestou som premýšľala nad súbojom, ich túžbou zabiť toho druhého. Len kvôli mne sa to deje.
Hoci som zastavila tento súboj, ale vedela som, že problém nie je vyriešený. Toto mal byť možno aj začiatok, toho, čo malo nasledovať. O pár dní a nocí...