4. října 2014 v 21:43 | Alex
|
Ďalšia kapitola nasleduje...
4.kapitola: Osvietenie a nájdenie aj po smrti
Prechádzala som úplne celé mesto a premýšľala. Pomaly sa mi všetko začínalo rozpomínať. Už som si spomenula, že sme hrávali mnoho hier, kde som ho vždy prekonala alebo sme si volali cez webkameru, aby sme sa mohli vidieť. Mala som pocit, že som si spomenula na jeho tvár, úsmev a to celé, ale stále nič také poriadne a dni sa mi míňali. Bol štvrtý deň. Zajtra musím o polnoci byť na streche paneláku, kde zvyčajne.
Musela som rýchlo prísť na to, kde býva a vidieť. Jeho hlas ma veľmi trápil.
Sedela som na moste, vysoko nad cestou a pozorovala horizont. Kde by mohol byť? Viem, že býva niekde ďaleko, asi v susednom štáte. Bolo to asi hlavné mesto susedného štátu.
Až potom mne tupej došlo, žeby som mohla skúsiť prečesať to hlavné mesto, ale to by mi trvalo dlho. Lenže za pokus nič nedám. Premiestňovanie mi nerobilo problém, keďže to vždy zabralo iba pár sekúnd.
Postavila som sa na vrchu mosta a obzrela sa znova. Zatvorila oči a predstavila si, ako asi vyzerá to hlavné mesto. Vlastne som si ho ani nemusela predstavovať, stačilo povedať, aké mesto, lebo vďaka tomu, že som duša mám skoro neobmedzené možnosti.
Skoro som spadla, ako som balansovala na špičke najvyššej veže toho mesta. Prehliadla som sa okolo a videla, aké je obrovské. Povzdychla som si. Ako mám niekoho nájsť v takom veľkom meste? Pomyslela som si zúbožene. Za deň to nedokážem.
Potom som si spomenula na to malé dievčatko. Jej úprimný úsmev, nebála sa ma. Bude z nej dobrý človek. Rozpomenula som si, čo mi povedala keď odchádzala. Dúfa, že ho nájdem.
Zrazu som sa cítila plná energie a rozhodla sa prehľadať hoci aj celé mesto a okolie, ale musela som ho nájsť. Chcela som ho vidieť.
Premýšľala som, koľko je sakra hodín, keď podo mnou zrazu začal vibrovať zvon. Prekvapene som sa pozrela pod seba a skočila dole. No, lepšie povedané, skočila na strechu o trochu nižšie. Z tadiaľ som si všimla, že je 12 hodín. Pokývala som hlavou a rozmýšľala ďalej. Čo je za deň? To sa nedá len tak zistiť od duchov, ktorí už, pre istotu, stratili pojem o čase. Sadla som si na strechu. Však môžem skúsiť prehľadať školy a zistím, aký je deň. Či je víkend alebo pracovný deň.
Zoskočila som na námestie a vydala sa do najbližšej školy, ktorú som si všimla zhora. Bol pracovný deň. Decká tam sedeli za lavicami. Buď sa nudili, niektorí dávali pozor, iní vyrušovali.
Premýšľala som, ako mohol byť starý. Nebol odo mňa moc starší. Asi len o rok dva. Teda je na strednej, napadlo ma. Lenže ako nájsť v takomto veľkom meste stredné školy, ktorých je tu určite veľa?!
Vďaka tomu, že som duch, tak som si sadla do vzduchu a premýšľala. Začula som pár psov podo mnou, ako štekajú do mňa. Ich majitelia nechápavo krútili hlavami, že čo to vošlo do ich psov. Ja som sa snažila si rozpomenúť úplne všetko, čo by som mala o ňom vedieť. Kebyže ho tak vidím! Preblyslo mi mysľou a pozrela som na námestie, keď som zrazu zamrzla vo vzduchu.
No, nie je to také divné, keďže duch zvyčajne zamrzne vo vzduchu, keďže nekráča, ale vznáša sa. Ale predstavte si ducha tak vyše dvesto metrov nad zemou, ako sa vznáša dole hlavou a zrazu ustrnie. Je to divné a celkom by vás to i pobavilo, kebyže to vidíte. Lebo tak nejako som práva ja teraz vyzerala.
Všimla som si jednej, jedinej tváre v celom tom dave ľudí. Tú tvár som poznala tak dobre, a predsa som skoro na ňu zabudla. Skoro som zabudla na NEHO.
Pomaly som klesla dole na zem a "išla" k nemu. Prešiel cezo mňa. Bol to zvláštny pocit, akoby som sa dotkla teplého radiátoru. Chlapec sa otočil po chvíli, ako prešiel cezo mňa.
"Čo je, Darien?" opýtal sa ho jeden z chlapcov, čo tam s ním boli, hoci boli len dvaja.
"Neviem. Akoby závan chladu prešiel cezo mňa," zamrmlal a zamračil sa.
"To sa ti muselo zdať," mával nad tým rukou jeho kamarát. Darien, ten chlapec, iba pokrútil hlavou. Ja som nachvíľu primrzla na mieste, kým som sa konečne pohla boli odo mňa už celkom ďaleko, ale rýchlo som ich vedela dobehnúť.
Nikto z ľudí ma nemohol vidieť, okrem malých detí do päť rokov, ktoré ukazovali na mňa vyjavene. Darien si toho všimol, že ukazujú za neho, kde som kráčala ja a neustále sa obracal za seba.
"Darien, čo ti sakra je?! Správaš sa divne. Celý čas sa otáčaš dozadu, akoby si tam videl ducha, či to nejaké baby obzeráš?" štuchol do neho provokatívne chalan lakťom. Darien sa iba nahlas zasmial, ale vycítila som, že je to silený smiech.
"Už len ja by som sa otáčal za nimi. Dievča mi netreba!" mávol nad tým rukou a pohol sa ďalej. Nemohla som odolať pokušeniu ísť za ním. Nasledovala som ho až domov, pravdepodobne ku otcovi. Vtedy už šiel sám a ja som kráčala vedľa neho. Vrývala som si do svojej "pamäte" jeho črty tváre. Ako som mohla zabudnúť na toľkú krásu, ktorú som milovala?
Vošla som za ním do domu, ale nečakala som, že majú psa. Hoci yorkshira, predsa to bol pes, ktorý vie vycítiť duchov. Sprvu prišiel privítať svojho pánička, ale hneď, ako zahliadol mňa sa rozštekal.
"Čo ti je, Penny? Čo aj ty blázniš ako ja?" opýtal sa ho Darien a pes nie a nie prestať štekať. Nech som prešla hocikde, pes sledoval moje pohyby a neustále do mňa štekal.
"PRESTAŇ, PENNY!" zrazu po ňom zakričal. Krpec utíchol, i keď každú chvíľu to vyzeralo, že sa znova na mňa rozšteká. Darien si nahlas povzdychol a vstúpil ďalej do domu. Ja som zostala chvíľu na mieste, kým sa Penny neodhodlal (alebo neodhodlala) ísť preč. Potom som pokračovala za Darienom.
Ako som sa prechádzala miestnosťami domu, prišiel mi celkom útulný narozdiel od toho bytu, kde som ja bývala pred smrťou. Vládla tam úplne iná atmosfére, než u nás doma.
Darien zamieril do svojej izby a ja za ním. Penny si ma premeriaval z pelechu, ale ani nezavrčal, čo som brala zatiaľ, ako dobré znamenie.
No niečo mi zabránilo ísť ďalej. Bol to Darienov vzlyk. Plakal. A ja som zamrzla na mieste. Nemohla som sa pohnúť, iba som cítila celou svojou nehmotnou bytosťou jeho smútok. Znova som začula tú istú modlitbu, ako vtedy, keď som si na jeho hlas rozpomenula. To ma odpútalo z nehybnosti a pohla som sa dopredu za ním.
Ležal na posteli a do vankúšu plakal. Zahryzla som si do pery (uvedomte si, že hoci mám nehmotné telo, tak to neznamená, že ja sama si ho necítim) a pokročila k jeho posteli. Sadla som si a chcela položiť ruku na jeho rameno, ale vedela som, že sa ho dotknúť nemôžem, tak som ju odtiahla.
Plakal ešte dlho, predlho. Prestal po veľmi dlhej dobe, posadil sa a utieral si slzy. Tvár mal celú červenú a uslzenú. Postavil sa a išiel do kúpeľne, ja za ním. Zrazu som zistila, že ide do sprchy, tak som sa okamžite otočila a šla iným smerom. Akoby mohol vedieť, že ho špehujem. Ale i tak mi to bolo divné, že ja jeho vidím a on mňa nie. Povzdychla som si smutne a čakala kým vyjde zo sprchy. Znova dlho nevychádzal, tak som prešla cez dvere a skontrolovala ho. Nesprchoval sa, ale kúpal a teraz sedel vo vani a hľadel pred seba. Myšlienkami bol úplne niekde inde. Znova som si povzdychla a nahlas dodala:
"Ty ma asi počuť nebudeš."
Odrazu sa postavil a stál len nahý. Sčervenala som a okamžite sa otočila mu chrbtom.
"Je tu niekto?" opýtal sa podozrievavým hlasom. Otriasla som sa. Nemohol ma predsa počuť!
"Asi sa mi to iba zdalo," zamrmlal si pre seba, kým som ja prešla cez dvere a sadla si na zem. Premýšľala som nad tým, či ma naozaj počul alebo si to len nedomyslel on. Rozhodla som sa to znova vyskúšať.
Po asi hodine vyšiel z vane. Skoro ma to čakanie uspalo a to duch nespáva, je to iba zvyk z čias, keď ešte človek mal fyzickú schránku.
Otvorili sa dvere a ja som vyskočila na rovné nohy a nasledovala ho. Mal namierené do kuchyne. Otvoril chladničku a prezeral, čo je v nej. Teraz bola moja šanca. Postavila som sa za neho.
"Takže, čo si dnes dáme na obed?" spýtala som sa ho akože zadumane. Myklo ním a otočil sa dozadu a teoreticky pozeral na mňa, ale on videl hlavne iba prázdnu kuchyňu.
"Preboha, mne už asi fakt šiblo. Najprv mrazivý pocit, môj pres breše na prázdne miesto a teraz počujem niekoho hovoriť," pokrútil hlavou a chytil sa za ňu.
"A ty ma fakt počuješ!" skríkla som po chvíli uvedomenia. Znova ním myklo.
"Sakra, ja musím asi za psychiatrom. Jej smrť ma asi úplne zlomila," vzdychol si.
"Hej.. jasné.. pes si len tak breše na prázdne miesto. Väčšinou, keď sa to deje, znamená to, že je tam duch," tvárila som sa ako jeho svedomie.
"Ale to je len povera," mávol nad tým rukou. Podráždene som si vzdychla.
"Takže neveríš, že som tu, je to pravda?" opýtala som sa ho.
"Presne tak," prikývol a pozrel do chladničky a vytiahol napokon len kofolu.
"Aha, teda si odpovedáš sám na svoje otázky, je tak?" ďalej som nadväzovala konverzáciu.
"Áno," znova kývne hlavou na súhlas a odpije si z fľaše. Zaťala som dlaň v päsť.
"Poviem ti jedno, kebyže nie som nehmotná a neviditeľná, tak ti jednu vrazím a ver mi, že to by nebola len taká slabá facka, ale rovno päsť!" zhúkla som po ňom a on skoro vypľul, to čo pil.
"Počkať, takto sa svedomie nespráva. A hlavne.. prečo hovorí v ženskom rode?!" začal sa okolo seba obzerať.
"Márne sa obzeráš, povedala som, že som neviditeľná, vďaka tomu, že som duch a mŕtva. Penny ma videl a dokonca aj malé deti ma vidia, ale obyčajní ľudia ma nevidia. Inak, ďakujem za to, že si si všimol toho, že som ženská," založila som si ruky vbok a stála pred ním.
"Penny je sučka. To by moje svedomie vedelo, takže ty ním nie si. Ako to, že je tu duch?" prestal sa obzerať a znova sa napil. Mračil sa.
"Povedzme, že som ťa chcela vyhľadať. Som pomocníčka Boha, spisujem modlitby, želania a také veci, čo ľudia hovoria k Bohu a triedim ich podľa toho rozčlenenia. Raz som tam začula tvoj hlas a pamätám si ťa zo svojho života, keď som ešte bola živá," vysvetlila som mu svoj dôvod. On načúval.
"Takže my dvaja sa poznáme z čias, kým si ty ešte žila?" opýtal sa ma a ja som už chcela prikývnuť, keď mi doplo, že on ma nevidí.
"Áno," potvrdila som slovne.
"Počul som, že duše mŕtvych hľadajú len tí ľudí, ku ktorým majú nejaké puto. Mala si ty nejaké puto ku mne?" spýtal sa ma znova a stále sa mračil. Zarazila som sa.
"No.. ako to povedať, tak aby som ťa nevystrašila..." zmĺkla som a pozorovala ho. Nevedela som, či mu môžem povedať, že ho milujem alebo nie.
"Nevystrašila? To až taký zlý bol náš vzťah? Nepamätám si nikoho takého," zadumane odvetil.
"Nie, nie.. náš vzťah bol vynikajúci.. no len.. proste mojou smrťou sa asi toho dosť pokazilo a myslím, že teraz by som ťa veľmi vystrašila," hovorila som pomaly a opatrne, ale vyzeral akoby prišiel na to, kto som.
"Pokračuj ďalej, povedz mi, aký bol medzi nami vzťah," naliehal takým hlasom, ktorému som nemohla odolať. Zaskučala som ako pes.
"Milovala som ťa," poviem potichu, ale zároveň nahlas aby ma počul. Ustrnul na mieste.
"Zopakuj to prosím," šepne veľmi potichu, ale ja ho nejakým zázračným spôsobom počujem.
"Milovala som ťa," zopakujem to hlasnejšie a pozerám na neho. Nepohol sa.