close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Raz už mŕtva- 5.kapitola: Láska až za hrob

6. října 2014 v 22:45 | Alex |  Raz už mŕtva

Vychutnajte si novú kapitolu Raz už mŕtva ;)



5.kapitola: Láska až za hrob
"Takže naozaj si to ty..." prerušila som ho skorej, než mohol povedať moje meno.
"Nevyslovuj ho. Už som iba mŕtva duša. Iba duch, ktorý zostal po tom mene a telesnej schránke, hoci ešte stále vyzerám, tak ako za živa," dodala som potichu poslednú vetu.
"Tak, ako ťa môžem volať? Budeš tu už navždy?" v jeho hlase znela nádej, ktorá ma ranila do srdca, ktoré som ja už nemala.
"Nemôžem tu zostať navždy. Prepáč. Ale... keď budem môcť, tak sem prídem ťa navštíviť. Už viem, ako vyzeráš, rozpamätala som si ťa. Takže môžem potom hocikedy k tebe prísť," hovorila som celkom smutne. Darien zrazu akoby zvädol. Plecia mu ovisli a na tvári sa mu usadil zarmútený výraz.
"Prečo tu nemôžeš byť so mnou navždy?" mala som pocit, akoby ma tie slová zasiahli elektrickým šokom. Sama som už nechcela od neho odísť. Bola to moja pozemská túžba, ktorá zostala po tom, ako som zomrela. Lenže môže po dlhom čase vyprchať.
"Pretože slúžim Bohu. Ako som už spomenula predtým. Zapisujem a rozdeľujem modlitby, sny, želania a veci na Boha," znova som mu zopakovala tie slová z predtým. Povzdychol si.
"Teda koľko máš času na mňa?" pozrel do zeme a fľašu kofoly položil na dres. Bolo ťažké pre mňa sa pozerať na jeho smutnú tvár a predsa som udržiavala očný kontakt, ktorý on nemohol vidieť.
"Jeden a pol dňa. O polnoci na druhý deň musím ísť na určené miesto, kde si ma Boh vyzdvihne a vrátim sa k práci. Len počas toho "voľna" ťa budem môcť chodievať navštevovať," založila som si ruky na hrudi a pozorovala ho. Snažila som sa v ňom zbudiť nádej aspoň tým, že budem ho chodiť navštevovať, ale zdalo sa, že sa mu nepáčili IBA návštevy.
"No tak dobre, hoci by som chcel, aby si tu bola dlhšie. Celý čas," zašomral potichu, ale začula som to. Rýchlo nahodil veselý úsmev, ktorý iba predstieral.
"Je mi trochu divné rozprávať sa s niekým koho nevidím, ani sa ho nemôžem dotknúť. Ale cítim tvoju prítomnosť," snažil sa asi zahnať tú pochmúrnu náladu predtým.
"Predo mnou sa nemusíš namáhať na pretvárku. Viem o tebe viac, než si myslíš. A no... aj mne je trochu divné rozprávať sa s tebou, keď ty mňa nemôžeš vidieť," trošku som sa pousmiala, čo on nemohol ale vidieť. Zasmial sa trochu strápene a prehrabol si vlasy prstami.
"Vlastne áno, ty vieš o mne toho dosť a ako duch určite aj viac," pozrel pred seba, teda teoreticky na mňa pozeral, ale to on nevedel.
"No, nie až tak toho veľa. Len dnes som ťa našla a to som ťa predtým tri dni snažila nájsť a rozpomenúť si," odvetila som jemne ľahostajne.
"Aha, takže si na mňa zabudla po smrti?" zaznelo to smutne, ale zároveň aj zvedavo.
"Zabudla som na mnoho ľudí po mojej smrti. Nezabudla som jedine na rodinu," premýšľala som nad tým a zistila, že fakt toho mnoho som pozabúdala. Začula som od neho znateľný výdych.
"Takže som nebol jediný aspoň," podľa hlasu to znelo, že ho zranilo to, že som na neho zabudla, ale uľavilo sa mu, že nebol jediný na koho som zabudla. Prišlo mi to trochu také... divné. Nevedela som ten pocit popísať slovami.
"Je mi to ľúto. Ale zase, ak by som nepočula znova tvoj hlas, aj keď som mŕtva... asi by som ťa neprišla hľadať," skoro som úplne stíchla pri tých slovách. Zahanbila som sa. Ako môže človek zabudnúť na ľudí, ktorých miloval?! Jednoducho. Smrťou.
"Takže bolo aj dobré, keď som plakal a modlil sa za teba?" začudovane sa ma spýtal. Prikývnem, ale rýchlo dodám aj slová:
"Áno, bolo to aj dobré. Začula som ťa práve ja a rozpamätala si na človeka, ktorého som milovala za života."
Na tvári sa mi usadil celkom nostalgický úsmev. Hrozne rada som sa ním smiala a zabávala. Je to dobrý človek. Usmial sa aj on, akoby reagoval na ten môj úsmev.
"Tak to som rád, že aspoň tá modlitba ťa priviedla ku mne," síce to hovoril s úsmevom, bol v tom smútok. To ma zlomilo na ospravedlnenie.
"Prepáč! Veľmi je mi to ľúto!" vzlykla som. Objala som samú seba. Takto som sa necítila od smrti. Darien vo mne znova prebudil pozemské, ľudské city.
"Počkať, ty plačeš? Prečo sa ospravedlňuješ?" prestal sa opierať o kuchynskú linku a obzeral sa, aby ma mohol vidieť, ale bolo to márne.
"To nič, to nič, som v pohode," rýchlo som to zahovorila a prehltla ďalší vzlyk. Nemohla som ako duch plakať, ale predsa som cítila, akoby som sa chcela zrútiť na zem a usedavo vzlykať.
"Prečo? To snáď nie je jasné? Za to, že som zomrela. Už nemôžme byť spolu, ako sme si predstavovali a plánovali. Je mi to hrozne ľúto," znova sa zo mňa vydral vzlyk a zalapala som po vzduchu. Ďalší zvyk, ktorý zostal po fyzickej schránke. Duchovia nepotrebujú vzduch, na to aby existovali. Proste existujú aj bez kyslíku.
"Za to ty nemôžeš, že si zomrela. Bola to blbá náhoda," postúpil o krok dopredu a snažil sa ma podľa hlasu nájsť, kde aspoň približne stojím.
"To nebola blbá náhoda. Náhody neexistujú v tomto svete. Kebyže sa nepustím do bitky s kamarátom a nestratíme obidvaja nervy, ešte by som žila," krútila som hlavou ako pes, ktorý sa chce niečoho zbaviť na hlave. Bolo to pre mňa dosť ťažké prijať tento osud, že som mŕtva skôr než sa naplnili moje sny.
"Nemohla si očakávať, čo sa stane. Proste stalo sa. Nemôžeš sa za to viniť," bol odhodlaný. Jeho výraz, postoj aj hlas to naznačovali. Rozhodol sa prijať to, že som zomrela. Lenže ja som s tým bola zmierená, len zrazu ON. Bol tu, predo mnou, živý a zdravý. A predsa som sa ho nemohla dotknúť.
"Máš pravdu. Ale teraz ako tu stojím pred tebou... tak... mám pocit, že som mohla to urobiť aj inak než bitkou," povzdychnem si. Darien pozrel pred seba a premeriaval si vzduch pred sebou.
"Možno áno, možno nie. To už teraz nezistíš. Stalo sa to. Prijmi to. Hoci... jediný, kto to nedokázal prijať som bol ja," zasmial sa neveselo. Položila som mu ruku na plece a jeho striaslo od zimy.
"Takýto je môj dotyk. Plný smrti a chladnosti. Ožijem znova v reinkarnácii, ale to asi počká, keďže teraz robím prácu pre Boha," dala som ruku preč z neho, lebo ho triaslo z môjho dotyku.
"Nevadí. Už to nejako prežijem. Ďakujem, že si ma navštívila a aj budeš navštevovať, kým sa nedám dohromady," pousmial sa slabo. Opätovala som mu neviditeľný úsmev.
"Zostanem tu ešte deň, ak ti to nevadí a potom budem musieť ísť. Ale rozhodne ťa prídem navštíviť znova," sľúbila som.
"Dobre," prikývol mi na to a zahľadel sa na hodiny. Vyskočil zrazu.
"Uf! Musím na tréning!" zrazu prebehol cezo mňa do svojej izby, popri tom ho striaslo, rovnako aj mňa.
Počúvala som šramot v jeho izbe, ako si pripravuje a hádže do tašky veci. Potom prebehol popri mne do chodby. Ja som ho nasledovala.
"Len tak ma zaujíma," ozvala som sa, keď sme šli na bus spoločne. "Prečo si sa kúpal, keď sa aj tak spotíš teraz na tréningu."
Darien zrazu zarazene zastal, akoby mu to doplo.
"A fakt máš pravdu," odpovedal mi a pokračoval ďalej. Ja som pravdaže šla za ním.
Autobus bol celkom rýchly, alebo my sme prišli na poslednú chvíľu. Sedel pri okne, na samostatnom mieste a ja som sa mu znášala nad hlavou, ale nohami hore. Teda prevrátene. Premýšľala som nad jednou.
"Napadlo ma tak niečo. Teraz, prosím neodpovedaj na to. Že ty so mnou môžeš sa rozprávať iba za súkromia. Lebo asi vyznie divne ak sa budeš rozprávať so vzduchom na ulici nie?" zasmiala som sa a jemu tiež myklo kútikom, ale tak ako som mu povedala, ani neodpovedal alebo nedal najavo, že niečo počul.
Vystúpil asi až na predposlednej zastávke a išiel smerom k nejakej telocvični. Vyzeralo to zaujímavo okolo. V tomto meste som pravdaže nikdy nebola predtým, takže bolo dobré si po smrti niečo pozrieť.
Vošli sme do telocvične. Bola celkom dosť priestranná a pripomínala tie školské telocvične, ale Darien pokračoval ďalej. Prešli sme celú telocvičňu a vzadu boli dvojdvere. Za nimi sa vyšlo po schodoch a otvoril ďalšie dvere, ktoré som po okamžiku zistila, že je to šatňa, tak som náhlivo sa presunula niekam, kde som nič nevidela.
Keď po chvíli vyšiel Darien aj s ostatnými, tak som si to zamierila za nimi. Otvorili si dvere do posilky, rozložili žinenky a niečo tam debatovali a začali cvičiť.
Môj pohľad pritiahol iba Darien. Nemohla som si pomôcť, ale musela som na neho čumieť. I keď sa to nepatrilo, ale nevidel ma, čo bolo teraz asi jediné šťastie.
Skončili až o dve hodiny. Nenudila som sa, kým sa dalo pozerať na Dariena, ako cvičí. Celý čas som sedela vo vzduchu. Bolo fakt zvláštne, čo všetko dokážem ako duch.
"Docvičené?" opýtala som sa ho, keď okolo mňa prešiel. Nenápadne sa pozrel a prikývol mi. Bola som celkom natešená, že som mohla byť pri ňom. Hoci i neviditeľná. Priehľadná. Nedotknuteľná.
Počkala som ho, kým sa prezlečie a išli tou istou cestou k nemu domov, ako keď šiel na tréning. Zívla som si cestou. Znova sa prejavovali čoraz viac ľudské zvyky mojej fyzickej stránky. Nebola som unavená, len ma nudilo to, že som sa s ním ešte nemohla rozprávať.
Konečne sme došli domov, ale tam už bol jeho otec doma, tak sa s ním rozprával. Ja som sa zatiaľ odkradla do jeho izby, kde som čakala na posteli. Zatiaľ som si prezerala izbu. Bola bielo namaľovaná. Obyčajná posteľ s tmavými obliečkami. Skriňa v kúte miestnosti. Pravdepodobne mohutný buk. A takto by som mohla opísať celú izbu, ale vošiel do nej Darien. Vynímal sa celkom v nej. Prišla mi taká, že sa k nemu veľmi hodí. Bol to jednoduchý človek, rovnako aj tá izba to odzrkadľovala.
"Si tu?" šepol do miestnosti. Chvíľu som mlčala. Chcela som si z neho trochu vystreliť. Moja povaha z predchádzajúceho života sa začala pri ňom prejavovať.
"No tak, si tu?" vystrel sa a obzeral sa po izbe. Vybaľoval si veci z tréningu. Mlčala som.
"Dia, prosím, nenapínaj ma. Si tu?" už zaznel prosebný hlas a spomenul aj moje staré meno. Povzdychla som si.
"Zabudol si, čo som ti predtým povedala? Že nehovor moje ľudské meno?" ozvala som sa mierne mrzuto a dávala som to na svojom hlase badať.
"Ach, dobre. Tak, ako chceš, aby som ťa volal?" opýtal sa ma. Nachvíľu som sa zamyslela, keď mi zrazu niečo vzkrslo v hlave.
"Volaj ma jednoducho Duch, dobre?" zasmiala som sa nad tou nezmyselnosťou. Som duch a hovorím mu, aby ma prezýval Duch. Blbosť celkom.
Zatváril sa prekvapene, ale zasmial sa.
"Tak dobre, budem ťa volať Duch," uškrnul sa a povesil si veci na radiátor. Potom sa vyvalil na posteľ, dal si ruky za hlavu a pozeral na strop.
"Rozpovieš mi, čo sa stalo po tom, ako si zomrela?" spýtal sa ma. Zamyslela som sa.
"Tak dobre. Porozprávam ti iba do toho bodu, ako som začala pracovať pre Boha," prisvedčila som a začala rozprávať.
Keď som skončila, tak som si všimla, že začína zaspávať. Pousmiala som sa nad jeho počinom, zostať hore za každú cenu.
"Spokojne si pospi," šepnem mu nežne. On si cez seba iba prehodí deku a s okamžitou platnosťou zaspí. Svetlo bolo zapálené, tak som silou myšlienky ho nejako zhasla.
Vyzeral hrozne sladko, kým spal. Mala som chuť pohladiť ho po vlasoch a dať mu bozk na čelo, ale ako duch... bola by mu zima. A predsa som neodolala nutkaniu a pohladila ho po vlasoch. Striaslo ho síce, ale zo sna sa usmial.
"Kto vie, čo sa ti sníva," šepla som potichu, tak aby sa neprebudil a celú noc ho pozorovala, ako spí. No čo? Dokonca aj ako duch som znova začala cítiť pocity. Tie staré pocity, zo starého života...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama