31. října 2014 v 17:09 | Alex
|
A je tu nová celistvá kapitola Raz už mŕtva! Trošku dala zabrať, ale dúfam, že Vás poteší! ^^
6.kapitola: Deň s duchom
Sedela som na jeho skrini s oblečením a čakala kým sa prebudí. Už sa hodnú chvíľu neustále prehadzoval a vyzeral, že už- už vstane, ale stále nič. Povzdychla som si a čakala ďalej. Celý čas som však pozerala na hodiny. O päť minúť sedem. Trochu som sa zamyslela.
Včera bol v škole. Dnes má ísť alebo nie?
Mračila som sa a pozerala na jeho nevinnú tvár, keď spí, hoci mal otvorené ústa a jemne chrápal. Napokon som sa odhodlala.
Vzniesla som sa dole zo skrine na zem a podišla k jeho posteli. Sadla som si, nahla sa tesne nad neho a šepla mu do ucha:
"Darien, vstávaj do školy."
"Ešte päť minút, mami," zašomral z polospánku. Utlmila som v sebe smiech.
"Darien! Už aj vstávaj!" skríkla som mu do ucha a jeho vystrelo, tak rýchlo, že som mu nestihla uhnúť z cesty, aby nemal nepríjemný pocit, keď cezo mňa prejde. Neskoro. Ten nepríjemný pocit už bol a ten ho prebral ešte viac.
"Toto mi nerob Dia!" vydýchol šokovane Darien.
"Nespravím to, ak ma ty nebudeš oslovovať mojím starým menom," trochu som sa zasmiala a postavila sa.
"Dobre, ak ty sľúbiš, že mi toto už nikdy nespravíš," pretrel si oči chrbtom ruky.
"Neviem, či to budem môcť dodržať, lebo nemôžem ti povedať, či tu budem naveky, až do tvojej smrti alebo proste sa zrazu len tak stratím," začala som lamentovať, ale s nadľahčeným hlasom.
"Fakt si pripadám, ako schizofrenik," zasmial sa Darien. Pozrela som na hodiny. Prešlo desať minút.
"Len taká nepodstatná otázočka pre mňa, ale pre teba asi dôležitá. Nemáš ísť dnes do školy?" opýtala som sa ho, akože len tak mimochodom. Vytreštil oči a jeho myseľ to spracovávala.
"A sakra..." zanadával a po prvý raz v živote som videla takú rýchlosť, akou on vytrielil z postele do kúpeľne.
Ja som ho čakala pri vchodových dverách, kým on si všetko spraví. Hygienu, jedlo, oblečie sa a tak. Napokon mi cestou povedal, že jedlo si kúpi v školskom bufete, lebo nestíha.
Celou cestou bežal a ja som sa vznášala za ním. Niekoľko krát vrazil aj do okoloidúcich a ospravedlňoval sa neustále, ale to ho nezastavilo v behu. Potom konečne zastal pred jednou školou a skoro tryskom vbehol dnu. Ja som ho spokojne nasledovala. Pre mňa jeho tempo bolo stále pomalé. Ale ja som mala iný prostriedok cestovania a zároveň som sa necítila vôbec unavená alebo tak.
Napokon sme sa ocitli v triede. Zrútil sa na svoje miesto, práve keď začalo zvoniť.
"Stihol si to včas," poznamenala som pokojne.
"Mi to hovor," zašomral podráždene sa začal si vyberať veci.
"Čau, Darien!" pozdravil ho ten kamarát, ktorého som videla včera s Darienom. Sedel o dve lavice ďalej vpredu.
"Nazdar Peter," odzdravil mu Darien trochu suchšie.
"Čo tak neskoro?" vyzvedal jeho kamarát. Ja som zatiaľ iba načúvala.
"Zaspal som," mykol plecom Darien.
"Chcela by som vedieť, čo sa ti snívalo," ozvala som sa po chvíľke.
"Nič, čo by si mala vedieť," zašomral trochu hlasnejšie Darien. Začínal byť mrzutý.
"Niečo si hovoril, kámo?" prekvapene na neho pozrel Peter.
"Nie, nič. To nič," rýchlo zahováral Darien.
"No, dobre," zažmurkal vyjavene Peter a otočil sa mu chrbtom, lebo práve vošiel učiteľ do triedy.
Všetci sa postavili a potom znova posadili. Pripomenulo mi to moje ľudské roky v škole. Však škola zaberá polku ľudského života a ešte popri tom sa učíme celý život niečo nové. Príde mi to skoro nepredstaviteľné.
Začala hodina. Všetci si poctivo písali poznámky, kým učiteľ vysvetľoval učivo. Pravdepodobne mali techniku. Alebo teda nejaký technický predmet, lebo názvy boli až príliš odborné aj na mňa.
"To ťa fakt niečo takéto baví?" opýtala som sa ho približne v strede hodiny.
"Ani moc nie," odpovedal mi nahlas. Ešte k tomu, práve v tú chvíľu, keď stíchol aj učiteľ.
"Čo ste to tam hovorili Darien?" zavolal na neho učiteľ. Darien udivene na neho pozrel, potom si zrazu uvedomil svoj prešľap.
"To bolo nahlas?" snažil sa to rýchlo zahatlať humorom, čím aj rozosmial celú triedu. Dokonca aj profesor sa usmial. Zaujímavé odľahčenie situácie, pomyslela som si s úsmevom.
"Pravdaže bolo Darien. Nabudúce skúste prinajväčšom šomrať," zasmial sa ešte raz učiteľ a upokojil triedu, aby mohol ďalej vyučovať.
"Odporúčam ti písať ceruzkou na kúsok papiera a potom to gumovať, ak budeš chcieť niečo nové napísať," ozvala som sa, keď rozruch sa utíšil.
Rýchlo vytrhol stránku zo svojho zošita a zúrivo naň ceruzkou naškrabal: To mi nemôžeš povedať skôr?!
"Prepáč, ale nepýtal si sa, ako so mnou môžeš komunikovať v triede," doberala som si ho ďalej. Znova to naštvanými ťahmi vygumoval a napísal ďalšiu vetu: Ak si chceš zo mňa naďalej robiť srandu, tak môžeš ísť.
Trošku som nad touto vetou premýšľala, ako mu odpoviem. Potom ma niečo napadlo.
"Dobre, tak ja pôjdem. Bože, s ním nie je vôbec zábava," povzdychla som si a tvárila sa, že sa naozaj rozprávam s Bohom a zmĺkla som. Po desiatich minútach (poctivo som to počítala) si zobral papier, vygumoval predchádzajúcu vetu a napísal: Si ešte tu?
Nechcela som sa tak okamžite vzdať, tak som mlčala ďalej. Povzdychol si, keď som sa neozývala. Dopísal pod to ešte jednu vetu: Ak tu budeš, daj mi vedieť. Prepáč.
Už som nechcela byť tak zlá.
"No dobre, som tu. Po celý čas, aby si vedel," ozvala som sa. Vygumoval vety predtým a písal: Prečo si sa mi neozvala skôr?!
"Čo si myslíš, že som?! Aj ako duch mám stále svoju hrdosť, na to pamätaj!" dala som mu okamžite na vedomie, že mám stále svoju slobodnú vôľu.
Znova gumoval a písal: Dobre, ospravedlňujem sa. Stále som si ešte nezvykol, že si proste duch a môžeš si robiť, čo chceš.
"Si piš, že si môžem robiť, čo chcem. Dokonca môžem cestovať aj na miesta, kde sa len tak obyčajný človek nedostane," začnem sa chváliť, len preto, že som si z neho začala znova uťahovať.
Kde napríklad by si sa mohla dostať?
Prečítam si vetu a premýšľam.
"Naozaj, kde len chcem. Mne stačí si len pomyslieť na miesto, kde by som chcela ísť a po pár sekundách som tam," vysvetlila som mu aspoň približne princíp môjho 'cestovania'.
To máš celkom dobré. Človek musí zaplatiť na dopravu, aby sa vôbec niekam dostal.
"To je pravda, ale nezabudni, ja už som mŕtva," pripomenula som mu svoju smrť, čo som nemala. Všimla som si, ako sa zachvel a už neodpísal celú školu. Keďže sa nemohol ani so mnou rozprávať, tak mlčal. Ja som len sem- tam niečo poznamenala, inak som mlčala.
Skončila škola. Darien sa pobalil a okamžite išiel domov.
"Hej, Darien, počkaj na mňa!" kričal na neho Peter.
"Prepáč, Peťo. Dnes chcem ísť rovno domov," kývol mu Darien a išiel rýchlym krokom preč.
"Prečo, ideš tak rýchlo?" spýtala som sa ho, keď už hodnú chvíľu vyzeral, že sa rozbehne. Mlčal. Neodpovedal mi. Povzdychla som si a nasledovala ho.
Zastal až pred svojím domom. Rýchlo, skoro až besne, otvoril dvere a potom ich zatvoril. Uteká pre niečím, pomyslela som si. Prešla som cez dvere a išla do jeho izby, kde pravdepodobne bol.
Našla som ho tam. Znova ležal na posteli a plakal. Zdrapil ma jeho smútok. Prinútila som sa podísť bližšie. Sadla som si na posteľ a po prvý raz sa podo mnou pohla posteľ. Dariena vystrelo a uplakanými očami pozrel na to miesto, kde som sedela. Aj mňa samú to dosť udivilo.
"Prečo plačeš, Darien?" šepotom som sa ho opýtala, ale aj aby ma počul. Preglgol vzlyk a pozrel do vankúša. Utrel si po chvíli slzy a až vtedy mi odpovedal:
"Len ma tak napadlo. Keď ty môžeš cestovať, kde chceš, tak ma môžeš aj opustiť."
Znova vzlykol. Už vopred som si za to vynadala, čo som spravila. Dotkla som sa jeho vlasov jemne. Tentoraz to nebol ten nepríjemný teplý pocit, dokonca aj Darien vyzeral prekvapene, že niečo cíti.
"Nepovedala som to už raz? Budem tu neustále s tebou, hoci ma nevidíš alebo ma nebudeš počuť. Pretože zostanem navždy v tvojom srdci. Na to pamätaj," povedala som mu a kým som ešte necítila nepríjemný pocit, štuchla som ho ukazovákom do hrude na miesto, kde má srdce.
"Ale ja..." začal protestovať, ale okamžite som ho utíšila.
"Proste na to nezabudni. Ako človek som ťa milovala, ako duch sa mi tie pocity prebudili. Skoro som na ne zabudla. Lenže ak si ma budeš pamätať, tak budem s tebou, dobre?" hovorila som k nemu tichým pokojným hlasom. Znova vzlykol.
"Vieš, najradšej by som ťa objala, ale prešiel by si cezo mňa," povedala som práve vo chvíli, keď som už necítila, žeby som sedela na posteli. Bola znova rovná a jedine podhnutá pod Darienom.
"Už som v poriadku. Vďaka," odvetil a potiahol nosom.
"Vyfúkaj si nos. Mám ešte nejaký čas, kým sa vrátim ku Bohovi," nadhodila som s úsmevom.
"Ako dlho budeš s ním?" spýtal sa ma ešte predtým, než si priložil vreckovku k nosu a vyfúkal si ho. Premýšľala som.
"Neviem, ako dlho. Pokúsim sa ho nejako presvedčiť, ale neručím za to. Neviem, ako to berie Boh, keď u neho akoby pracujem," povzdychnem si.
"No tak fajn počkám na teba," zamrmle Darien.
"Nečakaj na mňa. Nikdy nečakaj na osobu, ktorá zomrela," rýchlo mu odvetím skoro kárajúcim hlasom. Postavím sa a vznesiem sa na jeho skriňu.
"Čo máš dnes v pláne robiť?" opýtam sa ho radšej rýchlo, aby som zmenila tému. Zamyslel sa.
"Asi to, čo včera," mykne plecom.
"Teda ťa môžem špehovať v kúpeľni a potom ťa znova vystrašiť v kuchyni?" opýtala som sa ho akoby mimochodom. Okamžite očervenel.
"P-p-počkať! Ty si ma špehovala, keď som bol v kúpeľni?!" skríkol úplne červený v tvári.
"Koho iného hlas môžeš počuť?" pokrčila som plecami, ale to nemohol vidieť. Proste aj môj tón hlasu bol nadľahčený.
"T-t-ty si ma v-videla nahého?!" padol dozadu na vankúše a okamžite si na tvár hodil jeden z nich.
"Keď už sa musím priznať, tak áno, ale len chvíľku. Potom som sa okamžite otočila a vyšla z kúpeľne," odpovedala som mu ľahostajne. Vydal zo seba zvuk niečo medzi vrčaním a skríknutím.
"Však to je stalkovanie!" dal si dole vankúš z tváre.
"Prepáč, som duch. Pre mňa už to slovo nemá žiadny význam," povzdychnem si. "Keď môžem byť len kde chcem a dokonca môžem aj nasledovať človeka, kde len chce. Proste stalkovanie pre mňa už nie je nič. Jedine ak by som bola živá."
"Aha. Ale pre mňa to je stále divné! Lebo neviem či sa práve pozeráš, alebo nie!" naďalej po mne kričal.
"Nezvyšuj na mňa hlas. Potom to fakt príde, ako schizofrénia, ak ťa započujú susedia," upozornila som ho na to, ako susedia vedľa prekvapene hľadeli von z okien.
"Fajn, fajn! Idem do kúpeľne, nesleduj ma dobre!" už nekričal, ale stále mal zvýšený hlas, lenže do takej miery, aby ho nepočuli susedia.
"Dobre, počkám ťa tu na skrini," odvetila som a zároveň aj oznámila svoju polohu.
"Tam aj zostaň," ukázal na mňa prstom.
Zliezol z postele a buchol za sebou dverami izby. Akoby ma mohli zastaviť dvere alebo steny, povzdychla som si, ale zostala na skrini a premýšľala. Ešte stále mi zostával pol dňa na to, aby som mohla byť s ním. Len presne o polnoci musím byť na najvyššej budove v mojom rodnom meste.
Trvalo mu to asi hodinu, kým vyliezol z kúpeľne.
"No konečne!" ozvala som sa zo skrine.
"Čo no konečne?!" odvrkol mi.
"Obral si sa o cennú hodinu byť so mnou. Zabudol si, že dnes o polnoci musím odísť?" pripomenula som mu dôležitý fakt. Zamrzol na mieste a pozrel na vrch skrine, kde som sedela.
"Nenapadlo ma to," okamžite otočil zrak ku zemi a ospravedlnil sa mi.
"Nič si z toho nerob. Ja som ti to len pre istotu pripomenula, aby si nezabudol, prečo nebudeš počuť môj hlas," mykla som plecami a pozrela von oknom.
"Naozaj nechceš nič poriadne robiť?" opýtala som sa ho po chvíľke, keď si ukladal veci. V dome stále bolo ticho.
"Ani nie," zašomral. Zoskočila som zo skrine a prezerala si poličku s knihami. Keď som bola človek hrozne rada som čítavala. A písala príbehy.
"Mám otázku. To tu vždy býva tak ticho?" pozrela som na neho. Už ležal na posteli a hľadel na strop.
"Rodičia poriadne ani doma nebývajú. Práve teraz sú na týždňovke. A starší brat sa niekde, ako vždy fláka. Vždy tu bývam sám. Preto som sa aj k tebe naviazal, keď sme si písavali," odpovedal mi ľahostajne. Pozrela som znova na poličku a našla knihu, ktorú som mala rada.
"Nevedela som, že tu máš Vlkov z Aljašky. Bola som v tom, že sa predáva iba u nás," povedala som udivene. Vytiahla som knižku z poličky a začala ňou listovať. Až neskôr som si všimla Darienov výraz. Úplne vyjavene na mňa pozeral.
Keď si to tak zoberiete z jeho pohľadu, tak tá knižka, ktorú som držala v rukách, sa vznášala a sama listovala.
"Och, prepáč. Pre teba to musí vyzerať nezvyčajne," rýchlo som odložila knihu na poličku. Asi po piatich minútach sa spamätal.
"Nie, nie, v poriadku. Aspoň takto viem, kde sa nachádzaš," mávol rukou nad tým a ja som znova vytiahla tú knihu, čo predtým. Znova mal ten zvláštny až vyľakaný výraz, ale potriasol hlavou a nasadil ten svoj zvyčajný.
"Kúpil som si ju cez net, keď si mi ju odporučila. Nečítal som si ju, pretože práve keď mi ju doručili som zistil, že si zomrela," hlas mu zlyhal a pozeral pred seba. Podišla som k jeho posteli s knihou v ruke a sadla si.
"Tak si ju prečítajme spolu, kým som tu. Môžem ti čítať, potom zase ty môžeš čítať a tak," navrhla som mu. Pozrel na miesto, kde sa kniha vznášala, teda približne na mňa.
"Nebudeme sa rozprávať?" spýtal sa ma.
"Máš chuť hovoriť?" odpoviem mu otázkou. Zamračí sa.
"Aby som sa priznal, ani moc nie," zašomre.
"Tak vidíš. Budeme si čítať," poviem veselo a nalistujem prvú stránku a začnem čítať.
Niekedy počas čítania som pozrela na Dariena, keď som pretáčala list. Vyzeral zamyslene, ale asi ma hlavne počúval. Po prvej kapitole príbehu som mu vtisla knihu do rúk, nech on prečíta druhú. Hoci s hundraním, ale potom sa usmial a začal čítať. Mal celkom mäkký hlas, keď čítal. Páčilo sa mi to. Keďže som už príbeh poznala, tak som sa venovala najmä jeho hlasu a tomu, ako sa snažil napodobniť priamu reč.
Takto sme sa striedali po kapitole.
Asi po desiatej kapitole začal Darien driemať. Posediačky mi driemal. Prestala som čítať. Nič sa nestalo. Už asi tvrdo spal, keďže sa neprebudil.
Nejako som ho opatrne dala, aby ležal. Všetko knihou. Až na tú perinu. Tú som mohla spokojne chytiť a dať ju na neho. Ešte som sa usmiala a pozrela na hodiny. Celkom dlho sme si čítali. Bolo pol jedenástej večer.
"Dobrú noc Darien. Ahoj, uvidíme sa. Alebo teda, skorej ja teba uvidím," šepla som a predstavila si tú budovu, kde som sa mala stretnúť s Bohom.
Zacítila som večerný vánok na svojej tvári a vo vlasoch. Otvorila som oči a uzrela svoje rodné mesto v nočnom obleku. Vyzeralo stále nádherne.
Zostávala mi ešte polhodinka, ale rozhodla som sa, že zostanem už tu na streche a budem pozorovať toto nádherné mesto.
Neviem, koľko prešlo času, keď som zacítila trochu silnejší vánok, než normálne. Otočila som sa a za mnou stál Boh, tak ako zvyčajne.
"Si pripravená ísť so mnou späť?" opýtal sa ma úplne vážne. Pobavene som sa usmiala.
"A mám vôbec na výber?" opýtala som sa ho s iróniou.
"Máš, ak si to želáš. Si duch, ktorý je voľný. Nemôžem ťa ničím viazať," odpovedal pokojne Boh.
"Zatiaľ ti pomôžem Bože, ale mám na teba jednu prosbu," postavím sa a pozriem mu do očí.
"Akú?" nadvihol obočie.
"Chcem sa vrátiť medzi živých," tentoraz som ja vyslovila svoju vetu s úplnou vážnosťou. Zavial medzi nami náhly poryv vetra.
"To ti nemôžem splniť, dcéra moja," povzdychol si Boh.
"Si Bohom! Ovládaš všetko na svete! Ako, že to nemôžeš splniť?!" skríkla som po ňom. V očiach ma štípali slzy, hoci žiadne nevyšli.
"Proste ti to nemôžem splniť. Už žiadne ďalšie námietky. Poď," proste ma rýchlo schmatol za ruku a ocitli sme sa znova v tej bielej miestnosti. Rozhodla som sa držať jazyk za zubami, hoci on počul aj čo si myslím. Bolo mi to jedno. Teraz moje jediné bol Darien.