close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Yokai academy- 27.kapitola/2.časť

2. října 2014 v 19:20 | Alex |  Yokai academy- poviedky
Dlho som sem nepísala.. tákže hneď s okamžitou platnosťou tu je YOKAI ACADEMY! Pravdaže tu bude aj niečo iného, ale proste toto bolo prvé po ruke, čo som začala po dvojmesačnej pauze písať.. takže.. Enjoy ^^


Deň ubiehal celkom normálne. Ak, teda... môžem tú dusnú atmosféru v triede nazvať normálnou. Túto noc boli totiž zabití traja naši študenti. Tri prvácke kitsune.
Každého to zasiahlo, takže celé vyučovanie aj prestávky, prevládalo ticho. Nikto nemal odvahu o tom povedať niečo bližšie.
Mňa zužoval neznámy pocit. Ten pocit bol, akoby som ja s tým mala niečo dočinenia. Pravdaže som netušila, že ma môj démon ovláda a využíva.
Celé vyučovanie prebehlo v poriadku, ako zvyčajne, až na to, že poobedné vyučovanie bolo zrušené. Bolo oznámené stretnutie po škole na počesť zabitých kitsune.
Zišli sme sa na ihrisku, kde zvyčajne bývalo poobedné vyučovanie. Nastala minúta ticha pre zosnulých.
Trochu som nepochopila, prečo spravili toto stretnutie. Démoni nesmútili. Ani spoločenskí moc neboli. Mali len hromadný pud sebazáchovy. Preto smie videli vojny s ľuďmi spoločne a nie jednotlivo. Lenže, napadlo ma, ako to, že vznikli polodémoni? Len vďaka spojeniu démona a človeka. Zamračila som sa.
Okamžite po skončení zhromaždenia som sa pobrala na svoju izbu. Mala som veľmi zlý pocit, že ak zostanem ešte dlhšie medzi toľkými démonmi, tak začnem šalieť. Ich pach bol natoľko silný, že môj démon ma skoro ovládol. A to by bolo veľmi zlé, ak by ma znova ovládol v ľudskej podobe.
Zabuchla som za sebou dvere a zamkla. Nemala som v úmysle nikoho pustiť dnu. Už by som nedokázala vydržať pach démona. Potrebovala som človeka. Vidieť a rozprávať sa práve s človekom by mi dosť pomohlo.
Sadla som si na posteľ, kde som sa schúlila do klbka a pevne zatvorila oči. Načúvala som rôznym zvukom, keď som zrazu začula klopanie na dvere. Vyskočila som tak prudko z postele, že som zakopla o vlastné nohy a natiahla sa vo svojej plnej dĺžke na zem.
Ozvalo sa náhlivé klopanie.
"Si v poriadku, Yasu?!" začula som Hiroshiho hlas spoza dverí. Striaslo ma a zostala som na mieste. Nedokázala som sa prinútiť pohnúť.
V takomto rozpoložení ma nesmel vidieť. Mohla by som mu ublížiť.
Lenže jedna moja časť bola presvedčená, že by démona udržala. A predsa. Hiroshi by sa mohol na mňa aj nahnevať. A to vôbec nechcem.
Znova sa ozvalo klopanie.
"Yasu si tam? Otvor, prosím!" Hiroshiho hlas znel mierne panicky.
Napokon som sa otriasla, postavila sa a išla mu otvoriť.
Už len, ako šťukla zámka, tak sa dvere rozleteli a ocitla som sa v Hiroshiho náruči. Prekvapene som zažmurkala.
"H-Hiroshi?" pípla som potichu, ale akoby ma nepočul. Pevne ma objímal, takže ma dráždil jeho pach. Démon sa vo mne zvíjal, lebo chcel zabíjať. Cítil jeho silu a chcel sa jej vyrovnať. Lenže stále som v sebe dokázala nájsť odpor a zahnať démona do kúta svojej bytosti. Práve teraz som potrebovala byť sama sebou.
"Bál som sa o teba, keď si tak rýchlo zdrhla zo zhromaždenia, že či sa niečo nestalo," šepkal mi do vlasov a trocha pevnejšie ma zovrel.
"Som v pohode, len som tak trochu potrebovala byť osamote," odvetila som potichu. Zrazu ma Hiroshi pustil a tváril sa dosť neisto.
"Ach, tak to som prišiel asi v nesprávny čas," zamrmlal a pohľad mal zapichnutý do zeme. Položila som mu ruku na plece (čo bolo celkom namáhavé, keďže je odo mňa asi o dve hlavy vyšší). Zdvihol oči zo zeme a pozrel na mňa. Zmohla som sa na slabý úsmev, ktorý mi opätoval.
"Nerušíš. Som rada, že sa o mňa staráš," nevedela som svoj hlas ovládať, tak som iba šepkala. Hiroshi ma pohladil po vlasoch.
"Takže... môžem zostať?" opýtal sa trochu placho. Už som zo seba nevedela vysúkať ani slovo, tak som iba prikývla. Vošiel dnu a ja som zatvorila dvere. Sadol si na posteľ (aj tak nemal si kde inde sadnúť) a ja som vošla do kuchyne.
"Dal by si si niečo?" spýtala som sa ho už trocha hlasnejšie, keďže bol v druhej miestnosti. Aspoň som si tak myslela, lenže ma objal zozadu, tak som sa preľakla.
"Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť," šepol mi a začal ma púšťať, ale chytila som mu ruky. Zacítila som, ako ním myklo.
"Zostaň tak, ako si," poviem potichu. Prikývnutie som síce nevidela, ale asi mu to nevadilo, keďže ma pevnejšie objal.
"Čo pre teba znamenám?" prelomil ticho ťažkou otázkou. Strnula som. Neočakávala som túto otázku. Mlčala som.
"Tak inak. Čo pre teba znamená Kuro?" spýtal sa sklamane. Stále som mlčala. Nedokázala som odpovedať ani na jednu otázku natoľko isto. Napokon som iba pokrútila hlavou a sklonila ju. Hiroshi ma pustil a odstúpil odo mňa.
"Prepáč, ale ja už radšej pôjdem. Keď budeš vedieť odpoveď, tak sa mi ozvi," z jeho hlasu sálal hrozný chlad, až mi zimomriavky prešli po chrbte.
Začula som už iba, ako buchli dvere a znova zavládlo ticho. Pomaly som sa dovliekla na posteľ a hodila sa na ňu. Mala som toho všetkého dosť, že som zostala iba ležať na posteli, kým ma moje vlastné myšlienky neuspali.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama