15. října 2014 v 22:04 | Alex
|
Po dlhšooom čase som tu zase a znova s Yokai academy! Nebudem k tomu veľa vravieť, iba si to užijte! ^^
Noc sa blížila k polnoci a démon premýšľaš, či využije Yasuhininu slabú chvíľku, kým spí. Ale cítil jej odpor, hoci spala. Jej ľudská polka chcela natoľko potlačiť démona, že bola napätá aj počas spánku. Dokázal by ľahko prelomiť ten slabý odpor hocikedy, ale predsa mu v tom niečo bránilo. Možno ľútosť. Lenže démoni nepoznali slovo ľútosť, nieto jej význam. A predsa mu to prišlo divné po toľkých pokusoch ľudskej polky ju ovládnuť. Ale stále bol démon. Bez citov, bez ľudskosti a hlavne bez ĽÚTOSTI.
Prelomil bariéru odporu a ovládol jej telo.
Preskočil, ako zvyčajne, cez okno.
Prechádzal sa po meste. Všimol si, že démonov je v meste dosť málo, tak sa rozhodol stiahnuť do úzadia. Pri takom malom počte sa mu nedalo vybrať vhodnú obeť, hoci doteraz vždy narazil iba na slabých súperov.
Zrazu zacítil zaujímavý pach. Obeť bola dostatočne silná na to, aby to bola celkom i zábava.
Pomaly sa zakrádal za svojou korisťou. Pach ho celkom dosť lákal. Už videl svoju obeť. Bola dosť blízko, tak zaútočil.
Ten na koho útočil bol natoľko schopný, že útok vyblokoval svojou katanou. Démon zavrčal, vykliesnil čepeľ kopije a znova zaútočil. Yokai mu to znova vyblokoval a rozhodol sa, že bodne. Démon sa mu veľmi tesne vyhol, ale ostrie aj tak zaškrablo Yasuhinin bok.
"Yasu, prečo so mnou bojuješ?!" ozval sa hlas yokaia a démon sa zarazil. Bol to Kuro, na koho útočil. Démon niečo odfrkol, otočil sa a začal zdrhať.
Utekal, ako len dokázal v Yasuhininom tele, len aby sa dostal do bezpečia internátu a bytu.
Počul, ako za ním v diaľke beží Kuro. Táto naháňačka nemala trvať dlho. Za rohom sa objavila budova internátu. Démon pridal a skočil do okna, ktoré rýchlo zatvoril. Ešte stihol schovať kopiju, keď začul klopanie. Uvoľnil svoju moc nad Yasuhino, ktorej telo sa zosunulo bezvládne na zem.
-
"Yasu, okamžite otvor!" ozývalo sa klopanie a Kurov hlas do môjho sna. Počkať... čo robí Kuro v mojom sne?!
"Yasu, otvor inak vyrazím tie dvere!" znova sa ozval krik a búchanie na dvere.
Po chvíli som prišla k sebe, keď dvere už boli vyrazené a Kuro stál nado mnou so skoro zúrivým výrazom. Hoci neviem, či to bol naozaj zúrivý výraz, lebo som ospalo zažmurkala a tvár mal pokojnú.
Posadila som sa a zatiaľ si ešte neuvedomovala, že nie som vo svojej posteli.
"Prečo si bola na zemi, Yasu?" opýtal sa ma Kuro, kým mi pomáhal vstať, keďže sa mne z ospalosti nechcelo postaviť.
"Počkať, na zemi?" zamračím sa na neho. Stále mi to nedochádza. Začal ma ovoniavať. Začervenala som sa.
"Č-čo robíš?!" chcela som ho odtisnúť, ale pevne ma držal.
"Cítiť z teba kúsok krvi a smrad mesta. Bola si niekde?" opýtal sa ma vážne a pozeral mi do očí. Ja som sa snažila odvrátiť pohľad, ale bola som príliš blízko.
"Nebola. Spala som," napokon som mu nútene pozerala do očí.
"Neklameš," zamračil sa po chvíli a vyzeral, že mi ani nepozerá do očí, ale niekde poza mňa.
"Pravdaže neklamem, nemám na to dôvod," aj ja som sa zamračila.
Teraz, ako som prestávala byť rozospatá, ma napadli rôzne otázky. Čo tu robí okolo polnoci Kuro? Prečo som ležala na zemi? Prečo aj ja začínam zo seba cítiť zápach mesta, hoci som nikde nebola?
Hlavou mi vírilo príliš veľa myšlienok, že som sa v nich skoro stratila.
"Daj si dole, prosím ťa, tričko," vytrhol ma zo zamyslenia Kurov hlas. Chvíľku mi trvalo, kým som sa spamätala a to mi už chytal lem trička a nadvihoval.
"P-p-počkať, čo?!" zvýskla som a znova sa chcela odtiahnuť, keď mnou trhol a pritiahol si ma úplne k sebe.
"Radšej neodporuj a poslúchni ma," i keď to šepkal a vyzeral pokojne, v jeho hlase bolo počuť výrazné vyhrážanie. Preglgla som a len prikývla.
Našťastie mi nadvihol tričko iba pod prsia a obzeral si moje boky.
"A je to tu," prešiel mi prstom po ľavom boku, kde to aj celkom zaštípalo a ja som zareagovala zasyknutím.
"Čo? Nemala som to predtým," poviem prekvapene a hľadím na trošku hlbší škrabanec. Kuro mi prechádzal prstom okolo ranky.
"To máš pravdepodobne od mojej katany," povedal pokojne a odtiahol sa odo mňa.
"Počkať! Čo? Ako? Kde?" zmätene som zažmurkala.
"Bojovala si so mnou v meste, v uličke. Nevieš o tom? Pred chvíľou sa to stalo," hovoril pomaly a očami mi skúmal tvár. Stále som bola zmätená.
"Bojovala? Ja fakt o ničom neviem," pokrútila som hlavou. Kuro si povzdychol. Pustila ma a vydal sa ku dverám.
"Prepáč, že som sem takto v noci vtrhol. Spokojne ešte choď spať," takto sa so mnou rozlúčil a už ho nebolo.
"Počkať... čo?!" vôbec som túto situáciu nechápala.