close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Yokai academy- Finálna kapitola: 30.kapitola

9. listopadu 2014 v 18:50 | Alex |  Yokai academy- poviedky
Tak.. a máme tu už koniec tohto príbehu. Sama som nečakala, že mi to bude trvať vyše roka takto to dopísať, ale predsa len, je to konečne dokončené, no nie? ^^ Nejdem k tomuto veľa hovoriť.. Užijte si FINÁLNU KAPITOLU YOKAI ACADEMY! VIAC TOHO UŽ NEUVIDÍTE!



Od toho večera prešlo už vyše týždňa. Počas toho sa so mnou čoraz viac začala rozprávať Inu. Mala som pocit, že je ako nabíjačka. Jej energickosť ma už niekoľko ráz tak nakazila, že sme sa párkrát na popoludňajších hodinách doničili a popri tom sa zabávali.
Bolo to dobré odľahčenie situácie, ale hlboko v mysli som bola ostražitá. Nesedela som skoro vôbec doma. Chodila som totiž po meste kontrolovať skoro úplne všetky zákutia. Chcela som zastaviť ten súboj.
Avšak, ani jeden so mnou neprehovoril. Hiroshi sa mi začal vyhýbať a Kura som od vtedy- večera- nevidela vôbec.
Teda zatiaľ som trávila čas s Inubashiri.
"Počuj, ty si mi veľa o sebe nikdy nepovedala. Aké máš napríklad koníčky?" opýtala sa ma raz, keď ako každú obednú prestávku boli na streche školy.
"No, veľa toho nie je. Mám asi iba jeden koníček, ako taký," mykla som plecom a ďalej jedla svoj sendvič. Pozerala na mňa s rozžiarenými očami, až ma to prinútilo sa trochu odtiahnuť.
"Čo?" spýtala som sa jej.
"Aký?" ignorovala moju otázku a naďalej na mňa so zvedavosťou pozerala. Podráždene som si povzdychla. Hoci som sa s ňou za ten týždeň zblížila, naďalej som nemala rada, keď som musela o sebe hovoriť.
"No tak fajn. Hrám na basgitaru, ale už je to celkom dlho, čo som na nej hrala," odvetím to celkom s nechuťou, i keď si spomeniem na ten príjemný pocit, kedy zabudnem na všetky starosti, počas hrania. Jedine vtedy sa cítim úplne uvoľnená.
"Čože?! Ty hráš?! Čo si mi to nepovedala skôr?!" okamžite sa nadchla. Pozrela som na ňu nechápavo.
"Ty väčšinou niečo kecáš, tak sa nemám ako dostať k slovu!" túto vetu som jej už minimálne desaťkrát zopakovala za tento týždeň. Reakcia bola vždy rovnaká.
"Och, prepáč mi to. Môžeš mi niečo zahať?" tentoraz pridala k tomu iba jednu vetu. Zamračila som sa.
"To akože hneď tu a teraz?" rozhodila som teatrálne rukami.
"Kde máš basgitaru?" opýtala sa ma akoby mimochodom.
"Na intráku, v byte, kde bývam," odpovedala som jej. Zrazu vyskočila na nohy s veľkým úsmevom.
"Je rozhodnuté! Dnes sa z popoludňajšieho vyučovania ulejeme!" vyhlásila skoro až slávnostne. Zírala som na ňu s otvorenými ústami.
"To ako fakt chceš ísť poza školu?" nechápavo som sa jej na to opýtala.
"A prečo nie? Často som takto chýbavala z vyučovania a nič sa nedialo," mykla ľahostajne plecom. Postavila som sa oproti nej.
"Si si teda istá, že sa nám nič nestane?" opýtala som sa jej opatrne. Uškrnula sa na mňa.
"Pravdaže! Nemáš sa čoho báť! Však mi iba zahráš niečo a vrátime sa," uisťovala ma Inu. Napokon som privolila a zišli sme zo strechy. Pomaly sme sa zakrádali školou, v ktorej bolo už aj tak ticho. Všetci boli pravdepodobne na poobednom vyučovaní.
Nikto sa nám nepostavil do cesty, ako sme šli ku internátu, kde bývam. Avšak sme si naďalej museli dávať pozor, pretože internát bol celkom blízko ihriska, kde teraz prebiehalo vyučovanie. Vydýchla som si až vtedy, keď sme sa dostali ku mne na izbu.
"Máš to tu celkom malé, ale priestranné," poznamenala Inubashiri, ktorá si už stihla prezrieť celý môj skromný byt na internáte.
"Me to úplne vystačí, keďže nikto iný tu so mnou nebýva," pokrčila som plecami a pár vecí nahádzala na jednu kopu, aby sa dalo sedieť na posteli. Inu sa medzitým vrátila z kúpeľnej prehliadky.
"Tak to je tiež pravda," nadšene a s úsmevom mi na to prikývla. Zobrala som basgitaru zo stojana a sadla si na posteľ. Rozžiarená Inu sa hodila vedľa mňa.
"Tak, čo mi také pekné zahráš?" opýtala sa ma s úsmevom. Fakt sa nadchla pre túto vec, pomyslela som si pobavene.
"Len ťa musím upozorniť, že basgitara nie je melodický nástroj, ale rytmický," teoreticky som sa vyhla jej otázke.
"Nemám ani páru, o čom kecáš," zarazila sa pri tom upozornení. Tlmene som sa zachichotala na jej výraze.
"Gitara hrá melódiu. Basová gitara rytmus. Vieš čo? Radšej ti to názorne ukážem," dusila som v sebe smiech. Inubashiri sa nafučala.
"Nesmej sa mi! Ja sa do takýchto ľudských vecí nevyznám!" začala zrýchlene hovoriť, čo ma nútilo smiať sa ešte viac.
"Hudba nie je len pre ľudí, ale aj pre démonov," ponaučila som ju so smiechom. Dala mi slabú päsťou do ramena.
"Už sa toľko nesmej a hraj," uškrnula sa aj ona. Spokojne prikývnem a rozozniem basgitaru. Niektoré tóny zazneli zvláštne.
"Počkaj, ešte ju naladím. Iba chvíľočku," povedala som už netrpezlivej Inu. Iba mi na to prikývla.
Doladila som basu a už chcela hrať, keď som začula výkriky od ihriska. Striedavo som pozrela na okno a potom na Inubashiri. Tá sa mračila.
Postavila som sa, odložila basgitaru na svoje miesto a podišla ku oknu. Nedovidela som však na ihrisko.
"Myslím, že nateraz hudby necháme," odvetila som, schmatla čepeľ kopije, otvorila okno a vyskočila ním von. Postrehla som iba jej šokovaný pohľad, keď som skákala. Avšak ani nie o chvíľu som začula dopad za mnou.
Rozbehla som sa ku ihrisku.
"Prečo sa tak náhliš?" spýtala sa ma zadýchane Inu počas behu.
"Pravdepodobne tam bojujú dvaja démoni, ktorí ma milujú," odpovedala som.
"A ty ich nemiluješ?" zaznela prekvapene. Zamračila som sa.
"Tým si už nie som natoľko istá, ako pred časom," hoci som šomrala, Inubashiri to pravdepodobne začula. Nastavila vlčie uši dopredu a zrenice sa jej zúžili.
"Pozor, Yasu!" skríkla a strhla ma nabok. Spadli sme na zem a ešte pár metrov sa kotúľali. My sme na tom boli ešte dobre. Pretože na to miesto, odkiaľ ma Inu odstrčila, dopadol veľký vták. Počkať. Fakt vták?! Však to malo iba krídla!
"Hiroshi!" skríkla som od ľaku a prekvapenia. Pozrel po mne udivene, ale rýchlo zase musel dávať pozor, keďže po ňom skočil Kuro, stále v ľudskej podobe.
"Hiroshi je padlý anjel?" ozvala sa vedľa mňa Inu. Nemo som prikývla. Sledovala som ich boj. Bolo vidieť, že to brali vážne, inak by sa Hiroshi nebol premenil do podoby, ktorú tak nenávidí.
"Čo je zač, potom predseda školskej rady?" zdesene šepla Inubashiri. Kuro nebol ani vo svojej pravej podobe a získaval výhodu nad Hiroshim.
"Ghoul," odpovedala som. Inu na mňa pozrela.
"Ghoul nemôže mať takú silu bez svojho pána," pokrútila hlavou.
"Ako vidíš, tak ju má," zaťala som dlane v päsť. Musím ich zastaviť, zakotvilo to v mojej hlave.
Hiroshi sa mohol rôzne brániť a útočiť, vyzeralo to, že na Kura nemá. Aj ja som vedela, že Kuro by nemal byť schopný takej sily. Vtedy môj pohľad niečo pritiahlo.
Kuro mal biele vlasy namiesto čiernych.
"Čo to sakra je?!" zavrčala som a donútila sa k akcii.
Rozbehla som sa do stredu bitky. Všimla som si mnohých démonov, ktorí to sledujú.
Stoj! Zakričal môj vnútorný démon.
"Prečo by som mala?" v duchu som sa usmiala, ale hovorila nahlas.
Takto zomrieš! zavrčal nepríjemne. Zrazu mi pred očami prebehli všetky spomienky, ktoré mi démon utajil. To ja som vraždila po nociach. Pobavene som sa usmiala.
"O to väčší dôvod!" zavelila som si a vtrhla medzi tých dvoch, práve vtedy, keď sa chceli navzájom napichnúť na katany.
Hiroshi šokovane zastal, ale Kuro nevyzeral na to, žeby chcel zastaviť.
"Yasu!" začula som skríknuť Inubashiri z davu. Ja som sa iba usmievala. Vtedy to došlo aj Hiroshimu. Katanu upustil a rozbehol sa ku mne.
"Yasu!" vykríkol až mi to skoro trhalo srdce.
Cez moje telo prenikla Kurova katana. Telo ma okamžite prestalo poslúchať a zosypala som sa. Zachytil ma Kuro.
"Buď ja alebo nikto," šepol znova a zazdalo sa mi, že hlas sa mu zlomil, čo bolo nemožné pri ňom.
"Biele vlasy ti slušia viac," chabo som sa na neho usmievala. Pohladil ma po tvári.
"Vieš, že nemusíš zomrieť," šepol a hľadel mi do očí, v ktorých zhasínal oheň života.
"Môžeme zavolať nejakého upíra, aby ťa premenil na svojho služobníka."
"Čo jej to dávaš za ponuky, chodiaca mŕtvola?!" zavrčal Hiroshi na Kura a strhol si ma do náruče. Tento náhly pohyb ma donútil vykašľať krv.
"Chceš aby zomrela alebo žila ďalej?!" zasyčal na neho Kuro.
"Chlapci," zachrčala som s krvou v hrdle.
"Pšt, nehovor, Yasu," šepol nežne Hiroshi.
"To už je jedno, Hiroshi," vykašľala som krv. "Nechajte ma umrieť, bude to tak pre vás lepšie, rovnako aj pre mesto bezpečnejšie."
Po týchto dlhých slovách som sa rozkašľala.
"Neprepínaj sa, Yasu," Hiroshiho hlas znel už panicky. Svoj zrak som upriamila na Kura.
"Vytiahni zo mňa katanu a zapichni mi ju do srdca," požiadala som ho. Pomaly som už strácala vedomie.
"Nie! To nespravíš!" potestoval Hiroshi.
Už ani neviem, ako ho Kuro spacifikoval, aby nezavadzal, iba som zacítila bodnutie do srdca. Nastalo ticho a tma. Konečne pokoj....

The End
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama