close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Raz už mŕtva- 7.kapitola: Späť u Boha

15. ledna 2015 v 20:56 | Alex |  Raz už mŕtva

Prinášam ďalšiu kapitolu Raz už mŕtva. Aj v novom roku pokračujem v tom najlepšom!



7.kapitola: Späť u Boha
Ponorila som sa do práce, aby som aspoň na chvíľu zahnala myšlienky na Dariena, ktoré sa mi rojili v hlave jedna radosť. Snažila som sa ich potlačiť, ale beznádejne. Neustále sa mi pred očami vyjavovala jeho tvár. Raz som dokonca aj od zlosti skoro rozbila stôl, na ktorom som pracovala. Moje emócie z ľudského života sa začali prejavovať vo väčšej miere, než predtým. Lenže, musela som sa sústrediť.
Po trochu dlhšom čase, som už nepočítala, ako dlho som oddelená od Dariena. Hoci neustále som musela na neho myslieť, dokázala som sa aj zároveň sústrediť.
Boh sa objavoval len vtedy, keď niečo potreboval mi povedať, alebo proste len tak. Lenže objavoval sa hrozne zriedkavo. Asi aby nemusel počúvať moje myšlienky ohľadom Dariena. Tie boli natoľko hlučné, akoby ste pustili nejakú metalovú alebo tvrdú hudbu na plné obrátky.
Povzdychla som si a usmernila svoje myšlienky na to, aby som počúvala priania. Boli to zvyčajné priania, ktoré počujete skoro všade. Ten človek niečo chce, tamten chce, povedzme, to isté a tak ďalej. Veľmi zriedkavo sa vyskytuje, že si ľudstvo praje zdravie a šťastie (ak nepočítame najchudobnejšie krajiny sveta).
Nachvíľu vypnem prehrávanie a pretriem si oči. Nie je to na mňa náročné, iba je hrozne ťažké zrazu mať toľko myšlienok v sebe. Moja myseľ ma znovu donútila myslieť na Dariena. Podráždene som sa poškrabala vo vlasoch pri čele.
"Tie tvoje myšlienky na neho začínajú byť fakt už celkom neznesiteľné," poznamenal hlas za mnou. Otočila som sa. Na drevenej stoličke sedel Boh.
"To hovoríš každému človeku? Hlavne tým, čo chcú snáď všetko?" odpovedala som na jeho poznámku celkom bezočivo a pobavene. Schuti sa zasmial.
"To nie. Ale vďaka za radu. Začnem to používať," zachechtal sa.
"Dosť nespravodlivé od Boha," uškrnula som sa. Boh nadvihol zvedavo obočie.
"Nespravodlivé? Však ja som vytvoril ľudí! A čo sa z nich stalo? Sú úplne zahľadení iba do seba a sebeckí!" zahrmel hrubým hlasom. Snažila som sa tváriť nezúčastnene, ale zasiahlo ma to. Áno, ľudia sú hrozne sebecké stvorenia, keď sa na to pozrie niekto z pohľadu Boha.
"Prečo sa to tak stalo, ó, Bože?" opýtala som sa ho. Boh si povzdychol.
"Možno som predsa len dal ľuďom toho príliš," znel, akoby to ľutoval. Prezerala som si ho.
"Vieš, že to hovoríš niekomu, kto je človekom?" povedala som mu celkom sucho. Niečo sa mu mihlo v očiach.
"Ty už viac nie si človek. Si duch. Máš byť dušou, ktorá by nemala mať pozemské túžby. Lenže ty ich máš," hovoril opatrne. I tak ma to rozrušilo. Nie som už viac človek.
Pravdaže som to tušila. Nechcela som si to však priznať. Aspoň nie odvtedy, čo som videla Dariena.
Začula som povzdych od Boha. Znova som sa na neho pozrela. Tváril sa ustarane.
"Deje sa niečo, Bože?" skúsila som sa ho spýtať nahlas, ale on už pravdaže počul moje myšlienky.
"Nič, čo by malo trápiť hlavičku duše," usmeje sa slabo a postaví sa. Stolička zmizne.
"No, som tu ako tvoj pomocník, takže by ma to malo trápiť, čo povieš?" začala som mu odporovať. Boh iba pokrútil hlavou.
"Niekedy je lepšie nevedieť nič, ako vedieť príliš veľa," od neho to znelo skoro, ako pokarhanie. Tak som sa radšej už prestala vypytovať a vrátila sa k svojej práci.
Pravdaže som si nevšimla, že ten ustarostený pohľad mal patriť najmä mne. Potom Boh zmizol.
O niekoľko dní neskôr som sa rozvaľovala na stoličke a krútila sa dookola. Fakt som potrebovala chvíľku ticha, než počúvať neustále hlasy. Cítila som sa ako schizofrenička.
Postavila som sa a predstavila si sporák s chladničkou. I keď som nemala potrebu jesť, chcela som sa aspoň chvíľku tváriť, ako normálny človek a nie duša s pozemskými túžbami.
Spravila som si praženicu. Dostala som na ňu ohromnú chuť.
"Och, to teda vonia," poznamenal Boh, ktorý stál vedľa mňa, práve keď som si už prehadzovala z panvice na tanier. Nezareagovala som.
"Mohla si si to len zaželať," povedal zadumane. "Tak, prečo si si spravila tú námahu a varila?"
"Aspoň chvíľu som sa chcela tváriť, ako človek," myknem pri tom plecom a sadnem si za svoj stôl. Kuchynská linka zmizne Bohovi pred nosom. "A dostala som na to chuť."
"Ak mám pravdu povedať, prekvapuješ ma čoraz viac. Nie si vôbec iná od tých ľudí, čo práve teraz žijú," založil si ruky na hrudi a pozoroval ma. Pozerala som mu do očí.
"Však som duša s pozemskými túžbami, tým pádom som niečo podobné človeku," začnem jesť a otočím sa mu chrbtom.
"Nie, nie. Si úplne, ako človek, ktorý by teraz žil. Máš iba schopnosti ducha," v jeho hlase bolo počuť ohromné zdesenie. Zamračila som sa a pozrela na neho.
"Čo máš na mysli?"
"Tvoja vlastná duša si začala robiť, čo sa jej zapáči. Teraz mám už len obmedzenú moc nad tebou," odvetil a poškrabal sa na hlave. Stále som ho nechápala.
"Obmedzenú moc? Ako to?" zaujímalo ma ďalej. Boh si povzdychol.
"Dokážem ti jedine už len oznámiť, kedy sa reinkarnuješ. Teda zmizneš z tohto duchovného sveta a znova sa objavíš v materiálnom svete, ako nové dieťa," tentoraz to už lepšie ozrejmil.
"A čo to pre mňa znamená?" tanier som položila na stôl a založila si ruky na hrudi. Boh na mňa zronene pozrel.
"Keď ťa už nemám vo svojej moci, nemusíš tu ostávať. Dokážeš sa dokonca zhmotniť tak, aby ťa ľudia mohli vidieť. Máš, akoby, druhú šancu," zamračil sa na mňa. Veľmi dobre vedel, že ak mi toto povie, tak ja sa toho určite chytím.
"Si si istý týmto?" stále som tomu však nedokázala uveriť.
"Som Boh! Neveríš mi?!" zahrmel hlasom.
"No, ak mám pravdu povedať, moc nie. Však sa pozri, čo tvoríš na Zemi," ukázala som mu na štósy pospisovaných snov, želaní a modlitieb. Lenže on na to ani nepozrel.
"Tak si to choď vyskúšať. Nemám ťa vo svojej moci," ukázal na dvere, ktoré sa práve vytvorili na bielej stene. Pomaly som sa postavila a podišla k tým dverám. Keď som ich už chcela otvoriť, Boh ma zastavil:
"Máš tri mesiace na svoju druhú šancu. Potom sa reinkarnuješ," to bola jeho posledná veta, ako som otvorila dvere a vstúpila späť do sveta živých. No... skoro živých.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama