close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Raz už mŕtva- 8.kapitola:Druhá šanca byť "živou"

25. ledna 2015 v 17:57 | Alex |  Raz už mŕtva

A znova je tu kapitola Raz už mŕtva! Užite si to!



8.kapitola: Druhá šanca byť "živou"
Do očí mi udrelo ostré svetlo. Privrela som ich a postúpila ďalej. Začula som za sebou tresknutie dverí a rýchlo som sa otočila. Už len bolo vidieť, ako miznú. Otočila som hlavu smerom ku mestu, kde býva Darien. Boh ma naschvál naviedol sem.
Povzdychnem si a rýchlo sa zorientujem, aby som mohla niekam ísť.
Napokon sa mi podarilo nájsť Darienov dom. I keď, neviem prečo som šla celý čas pešky. Radšej som si nad tým nelámala hlavu. Väčšiu starosť mi robilo to, či ma niekto vidí alebo nie. Obzrela som sa na ľudí okolo. Rýchlo som si pomyslela, že som neviditeľná a prešla stenou. Vyzrela som ešte hlavou von. Nikto si ma nevšímal. Výborne!
Prešla som jeho dom. Nebol doma. Vyvalila som sa na jeho posteľ a čakala. Keďže som duch, tak pre mňa úplne inak plynie čas. Je príliš rýchly. Alebo pomalý? Neviem sa rozhodnúť.
Ozvalo sa cvaknutie vchodových dverí a kroky po schodoch. Posadím sa na posteli a čakám, kedy vojde.
Kľučka sa otočí a dvere sa pootvoria.
"Ahooj!" zvýsknem od radosti a on odskočí od dverí.
"Pre boha! Toto mi už nikdy nerob, Dia!" skríkne a spadne na zadok. Zachechtám sa.
"Prepáč. Nemohla som si pomôcť," usmievam sa. Postavím sa, aby som mu pomohla. Pomyslím si okamžite na zviditeľnenie a zhmotnenie. Podám mu ruku. Ale nechytá sa jej.
Pozerá na mňa akoby videl ducha. No, presnejšie. On ducha vidí, dokonca viditeľného.
"No, už sa zodvihneš alebo hodláš na tej zemi zostať?" opýtam sa ho mierne mrzuto. Potrasie hlavou ako pes a prijme moju ruku. Potiahnutím ho postavím na nohy.
"T-ty... žiješ?" to jediné zo seba vydal. Povzdychnem si a pozriem mu do očí.
"Nie. Stále som duch," odvetím a zneviditeľním sa.
"Hej! Chcem ťa vidieť!" zakričí, akoby som tam už nebola, ale ja odskočím od neho, lebo to bolo nahlas.
"Však som tu. Počujem ťa," zasyčím a okamžite sa zviditeľním. Všimla som si, že sa ihneď upokojil. Trochu ma to zaskočilo, ale chápala som to.
"Prepáč. No..." zmĺkol a nedokončil.
"No?" zaujímalo ma.
"Vždy som ťa chcel znova vidieť," pristúpi pomaly ku mne a objíme ma. Chcela som sa rozplakať, keď mi došlo, že to nedokážem. Povzdychnem si a tiež ho objímem. Vždy som si predstavovala, ako raz prídem za ním a objímem ho. Teraz to bolo naozaj. Ale je tu jeden háčik... Som mŕtva.
"Ja som ťa videla, takže skorej... vždy som sa ťa chcela dotknúť," šepnem potichu v jeho náruči. Pustí ma a pozrie mi do očí.
"Ako to, že sa ťa teraz môžem dotknúť a vidím ťa?" vyzvedal. Poškrabem sa na hlave a pozriem do strany.
"Dokážu ma vidieť všetci ak chcem, aj sa ma dotknúť. Neviem, prečo práve teraz, ale Boh mi povedal, že nad mojou dušou už nemá moc. Proste dokážem určité veci," pokrčím plecami a pozriem na neho. "Nie si šťastný, že ma vidíš a môžeš sa ma dotknúť?"
"Prečo by som nemal byť?! Nikdy som nechcel inú, iba teba!" zavrčal a okamžite ma znova stiskol v náručí. Prekvapene som na neho hľadela.
"Upokoj sa, Darien. Však som tu," pohladím ho bruškami prstov po líci. Možno som mala stále studený dotyk, nevadilo to ani jednému z nás. Boli sme pri sebe. Teda.. Budeme iba tri mesiace spolu. Zaťala som zuby a snažila sa na to nemyslieť. Nemôžem mu to povedať, že má čas iba tri mesiace.
"Ja viem, Dia, ja viem," šepne a zaborí si tvár medzi rameno a môj krk. Pohladím ho po vlasoch.
"Tak čo? Chceš ešte niečo vedieť?" opýtam sa ho potichu a pozerám na jeho temeno. Pokrúti hlavou na odpoveď. Pokývem hlavou a pevne ho objímem.
V tom objatí sme zostali celkom dlho, kým odo mňa neodstúpil. Oči mal červené. Plakal, prebehne mi hlavou a slabo sa usmejem.
"Ja sa potrebujem pripraviť do školy. Zajtra píšeme," odvetí a zoberie tašku spred dverí, ktorú tam nechal, keď sa ma zľakol a hodil ju na posteľ, popri tom zatvoril dvere. Otočila som sa a vzniesla na skriňu, kde si sadla. Pozrel na mňa s nadvihnutým obočím.
"Nebudeš mi robiť spoločnosť pri učení?" opýtal sa ma trochu sklamane. Pousmiala som sa nad tým.
"Ja by som ťa iba vyrušovala," pokrútim hlavou a kývem nohami.
"To si ja nemyslím," prekríži si ruky na hrudi. "Poď dole mi robiť spoločnosť. Keď ťa tu už konečne mám."
Na perách sa mu objavil úsmev. Po dlhom čase. Prekonám slzy a zoskočím zo skrine dole k nemu.
"Tak fajn. Budem tu dole s tebou," usmejem sa na neho a sadnem si na posteľ. Pozrie na mňa s úsmevom sa prisadne si.
Vysypal všetky knihy z ruksaku a prehrabával sa v zošitoch. Ja som sa zatiaľ vyvalila na chrbát a zatvorila oči.
"Myslel som si, že duchovia nespia," ozval sa Darienov pobavený hlas.
"Ja som si zase myslela, že už nikdy sa neusmeješ," poznamenám a pozriem na jeho jedným okom. "A naozaj duchovia nespia."
"Teraz tu mám teba, tak čo čakáš?" povie až nežným hlasom, ktorý ma prekvapí. Na jeho tvári sa usadí nostalgický výraz. Jemný úsmev a sklené oči, akoby si niečo predstavoval. Posadím sa a pohladím ho po hlave.
"Čo čakám? No, tekvicový džús!" preruším nežnú chvíľku nevhodným vtipom. Udivene po mne pozrie a potom vyprskne smiechom.
"No, ten nemáme. Prepáč," smeje sa a vyvalí sa na chrbte. Ja sa iba chichocem.
Naozaj som ho takto dlho nevidela baviť sa.
"Mal by si sa učiť, nie?" pripomeniem mu s úsmevom. Ten sa iba posadí a obdaruje ma úškrnom.
"Máš pravdu. Mal by som sa," pohladí ma po hlave a znova si začne listovať zošitmi. Vtedy mi niečo vzkrslo v hlave. Drgnem do neho. Pozrie po mne s nadvihnutým obočím.
"Čo sa deje?" opýta sa ma.
"Čo kebyže ti pomôžem na písomke?" uškrniem sa zlovestne. Zamračí sa. Nechápe.
"Ako, prosím?" opýta sa ma ešte raz.
"Pomôžem ti na tej písomke. Budem ti šepkať správne odpovede," uškŕňam sa naďalej.
"A to chceš, ako spraviť? Ak budeš mať v ruke učebnicu, tak to profka uvidí," zasyčí na mňa mierne nasrdene.
"Zabudol si, že som duch? Môžem si to napísať na ruku," vystrčím dlaň pred jeho tvár. Odtiahne sa a pozrie mi do očí.
"Ty vidíš samú seba, aj keď ostatní teba nie?" jeho otázka bola dosť dezorientovaná. Zasmejem sa.
"Pravdaže!" odpoviem jediné slovo.
"Takže si napíšeš na ruky správne odpovede a potom mi ich budeš šepkať?" uisťoval sa.
"Presne tak," pritakám mu.
"Jupí! Milujem ťa!" zvýskne od radosti a hodí sa po mne, aby ma objal. Lenže to zle vypočítal a obidvaja sme spadli na zem. On na mňa dopadol, ale ja som to nijak necítila.
"Uch! Prepáč!" rýchlo zo mňa zliezol. Začala som sa smiať. Udivene na mňa pozerá.
"P-prečo sa smeješ?!" začne sa červenať, čo ma ešte viac rozosmeje.
"Ja... nič... necítim..." snažím sa hovoriť počas záchvatu smiechu a začnem striedavo miznúť a objavovať sa.
"Prestaň! Dia!" skríkne po mne nadurdene. Pozriem na neho a ešte stále sa chichocem.
"No, dobre ty dudroš," potľapkám ho po líci s úsmevom. Pomaly sa na mňa usmeje.
"Tak zajtra," povie po chvíli ticha. Prikývnem. Zajtra.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama