31. ledna 2015 v 17:38 | Alex
|
Pokračujeme ďalej s Raz už mŕtva! Nebojte sa, nabudúce pridám už niečo iné ^^ Taak, čo myslíte, že vás čaká v tejto kapitole?
9.kapitola: Srdce ako bubon
Krik sa ozýval po celom dome. Ja som len spokojne visela vo vzduchu pri vchodových dverách.
"Prečo si ma nezobudila?!" skríkol po mne asi už stý raz za toto ráno, odkedy vstal.
"Pretože si bol roztomilý," a ja som asi stý raz rovnako odpovedala. Veď naozaj bol roztomilý, keď spal!
Len niečo odvrkol, čo som nepočula a prešiel cezo mňa, aby otvoril dvere. Obidvaja sme zacítili ten istý zlý pocit, ako vždy, keď cezo mňa prejde. Šla som za ním.
"No ták! Prepáč, ale máš si nastaviť budík a nie mňa obviňovať!" zamrnčala som mu do ucha, počas toho, ako šiel. Povzdychol si.
"Tak fajn. Ospravedlnenie sa prijíma," zašepká nenápadne, aby si ľudia toho nevšimli. Zvýskla som od radosti. Nikto ma pravdaže, okrem Dariena, nepočul. To bola dosť výhoda. Znova sa ozval od neho vzdych.
"Už toľko nevzdychaj. Ľudia si budú myslieť, že si divný," poviem mu do ucha a ďalej idem za ním vo vzduchu. Dalo by sa povedať, že lietam. Odfrkol.
"Ťaháky máš?" opýtal sa ma sykotom. Zastavím sa v polke prikývnutia. Nevidí ma. Tentoraz si povzdychnem ja.
"Áno, pravdaže mám," odvetím a potom už ostatok cesty prebehne v tichu.
Prišla písomka. Darien vyzeral, že sa tvrdo sústredí a píše. Ja som mu medzitým našepkávala správne odpovede. Nikto iný ma nepočul, iba on. Nijak som sa ho nedotýkala, pretože by som sa musela zviditeľniť a zhmotniť. Bolo to riskantné.
Potom prišiel koniec hodiny a žiaci odovzdávali testy. Medzi nimi aj Darien.
Keď sa vrátil na miesto ku mne, tak si spokojne povzdychol.
"Zvládol som to!" unavene dal päsť do vzduchu. Podišiel k nemu Peter.
"No čo? Vyšlo ti to?" sadol si mu na lavicu. Chvíľu bolo badať na Darienovi, že sa zarazil, ale rýchlo sa spamätal a nasadil úškrn.
"Hej, a ani neuveríš, že to budem mať celé správne," provokoval Petra. Ten vypleštil prekvapene oči.
"Tak to ti neverím!" vyštekol na neho. Darien sa zasmial.
"Tak sa stavme," natiahol k nemu ruku na stávku. Peter na neho podozrievavo pozeral, potom mu ruku stisol.
"O čo?" vyzvedal.
"O stovku," uškŕňal sa Darien. Peter vyzeral zamyslený, prikývol.
"Fajn platí," Peter už vyzeral si byť istý svojím víťazstvom, rovnako, ako Darien. Až na to, že Darien fakt mal omnoho väčšiu šancu vyhrať. Našepkávala som mu dokonca viac, než som mala.
"Darien?" ozvala som sa mu do ucha, aby ma čo najlepšie počul.
"Hm?" snažil sa tváriť neutrálne, ale na očiach mu bolo vidieť, že ho zaujíma, čo chcem.
"Už je po písomkách, tak ja niekam pôjdem, ak ti to nebude vadiť. Počkám na teba pred školou," poviem mu šepotom.
"Fakt musíš?" šepol mi späť.
"Nemusím. Ale chcem sa ísť prevetrať," vyjasním mu to. Nebadane prikývne. Okamžite zmiznem z tej budovy do stredu námestia. Prechádzala som sa po námestí plnom ľudí. Dokonca aj teraz cez školu a prácu, je tu dosť ľudí, pomyslela som si.
Stihla som si prezrieť čokoládovňu. Ale hlavne som chcela vidieť knižnicu. Uvidela som, že na námestí je nejaká vedecká. Rozhodla som sa do nej vojsť. Bolo tam toľko kníh, že som ich nevedela spočítať. Lenže škoda, že najmä encyklopédie a odborné literatúry.
Medzitým som sa letmo pozrela na hodiny a vyľakala sa. Za chvíľu končí škola!
Zatvorila som oči a predstavila si Darienovu školu. Na tvári som zacítila vánok, teda som vedela, že sa mi to vydarilo. Otvorila som oči a sadla si na bránu. Zviditeľnila som sa a zhmotnila.
O ani nie chvíľu, sa ozvalo zvonenie po celej škole. Vyučovanie skončilo.
Za desať minút už nebolo nikde nikoho. Posledný však šiel Darien s Petrom. Zabávali sa na niečom, keď ma však uvidel Darien, zostal prekvapene na mieste.
"Čo sa deje, Darien?" prekvapene sa ho spýtal Peter a zamával mu dlaňou pred očami. Zamračil sa a pozrel Darienovým smerom. Tiež sa zarazil. Obidvaja hľadeli na mňa, ako sedím na bráne. Havranie vlasy mi zaviali vo vetre.
"Dia?" šepne slabým hlasom Darien. Zachichocem sa.
"Čo vidíte prvýkrát dievča, chlapci?" ozvem sa a zoskočím z brány.
"Nie, ja len. Ako sa ti sakra podarilo vyliezť na tú bránu?!" skríkol úplne udivený Peter. Pozriem na dvojmetrovú bránu. Potom na nich.
"Jednoducho," zamrmlem a myknem plecom. Pozriem do Darienových očí.
"Ahoj," milo sa usmejem. On sa rýchlo spamätá a podíde ku mne. Vtiahne si ma do náručia a objíme.
"Ahoj, Dia," šepne a odtiahne sa odo mňa. Peter na nás vyhúkane pozerá.
"V-vy spolu chodíte?!" ústa má úplne dokorán. Pozriem na Dariena, nech on odpovie. Ten si povzdychne.
"Nerob z toho hurhaj. A čo aj kebyže chodíme?" objal ma okolo pliec a pritiahol si ma k sebe. Usmeje sa spokojne. Peter ešte stále zarazene na nás pozeral.
"Dobre. Upustime od tejto témy," navrhnem im obidvom. "Aký ste mali deň?"
Prvý sa ozval Peter.
"Samé písomky. To nie je ani možné! Však nás chcú umučiť," hovoril dosť nahlas a teatrálne. Pozrela som popri tom na Dariena.
"A ty si ich, ako zvládol?" opýtam sa ho a drgnem do neho lakťom. Zaškerí sa.
"Neuveríš, ale mám z toho výborný pocit!" vypol hruď. Zasmejem sa spoločne s Petrom.
"Žiadne triky?" zaškerím sa teraz ja. Pozrie po mne prísno. Zrazu ma pritiahne za ruku, chytí ma odzadu za ústa a nakloní svoje pery k môjmu uchu.
"Žiadne náznaky, jasné?" zasyčí mi do ucha. Teraz som mala pocit, akoby sa mi niečo pohlo v hrudi. Cítila som to ako rýchly tlkot srdca. Pomaly som prikývla a pustil ma.
"Triky? To si fakt myslíš, žeby som podvádzal?" začne sa smiať. Slabo sa zachichocem. Potom po ceste som radšej ticho a nechávam ich dvoch rozprávať.
Bola som aj ticho, keď sa Peter od nás oddelil a my sme pokračovali ďalej ku Darienovi domov.
Zrazu Darien zastal a ja som mu vrazila do chrbta. Rýchlo som cúvla a pozrela udivene na neho.
"Prečo si ticho?" spýtal sa ma šepotom, ale neotočil sa. Jeho hlas znel smutne. Pozriem do zeme a stále mlčím.
"Povedz, prosím niečo. Cítim, akoby si tu ani nebola," šepká ďalej rovnako smutným hlasom. Povzdychnem si. Podídem k nemu a chytím ho za ruku.
"Je to takto lepšie?" tiež zašepkám a pomaly mu pozriem do očí. Hľadí na mňa a v jeho očiach je náznak sĺz. Slabo sa usmejem, aby som ho upokojila.
"Všetko bude dobré," poviem potichu a stisnem mu ruku. Zacítim, že mi stisk oplatí. Pochopil, že nemá cenu nad tým teraz uvažovať. Znova ideme v tichosti ku dverám.
Keď Darien otvorí dvere, začujeme hluk. Pozrieme na seba. Pustím mu ruku a zmiznem zo žijúcich očí.
Darien vstúpi dnu, ja pravdaže za ním, znova ako duch. V obývačke hrá hudba z televízora a vidím nejakého chlapíka tancovať po kuchyni a variť. Nevoňalo to zle.
"Brácho! Čo tu robíš?!" prekvapene vykríkol Darien. Chlapík sa otočil. Sprvu prekvapene, potom veselo.
"Darien! Braček!" hodil sa po Darienovi jeho starší brat. Obidvaja padli na zem v objatí. Ja som ich len od stropu pozorovala. Keď im ešte trvalo, kým sa postavia zo zeme, rozhodla som sa, že Dariena radšej počkám v jeho izbe.
Sadla som si na skriňu. Nejako sa mi to miesto zapáčilo, tak som sa na nej rovno vyvalila. Počúvala som zvuky zdola, ako sa tam veselo rozprávajú. Konečne sa ozvali kroky na schodoch. Ešte po sebe niečo pokrikovali, keď sa otvorili dvere. Už som vedela, že niečo nie je dobre. Darien vyzeral vytočene.
Tresol dverami a hodil ruksak do kúta. Niečo si stále šomral. Ja som zatiaľ mlčala. Chodil po celej izbe a nadával.
Zoskočila som zo skrine a postavila sa ku oknu. Zviditeľnila som sa, ale Darien bol natoľko vytočený, že si ma ani nevšimol. Otvorila som okno a stála vedľa neho. Jemný jarný vánok sa predral do izby, vtedy Darien zastal. Ohúrene na mňa pozeral.
"Čo je?" ozvem sa trochu podráždene. Nepáči sa mi jeho pohľad.
"N-nič. Iba si... stále pekná," pošepne a podíde ku mne. Prejde mi prstami po líci. Ja ho pozorujem. Neviem, ako zareagovať.
"A čo mám byť škaredá?" pobavene sa usmejem napokon. Potrasie hlavou.
"Nie, nie. Lenže, keď si duch, myslel som si, že budeš vyzerať, ako mŕtvola, ale ty vyzeráš stále rovnako. Ako keď si žila," hovorí potichu. Usmejem sa ešte viac.
"To si mal takto povedať," poviem mu milo a pozriem von oknom. "Ale, to nie je to, o čom som sa s tebou chcela baviť."
"O čom si sa chcela so mnou baviť?" prekvapene zažmurká. Pozriem mu do očí po chvíli.
"Čo si taký rozrušený?" opýtam sa ho okamžite. Otvorí ústa. Zatvorí ich. Znova otvorí ústa a zatvorí, ako ryba na suchu.
"Ech, no... ani neviem. Mal byť ešte mesiac preč. Mne je dobré samotnému," napokon odpovie a pokrčí plecami.
"Nepovedal ti, ako dlho tu bude?" sadnem si na parapetu a znova vyzriem von.
"Nie. Hoci som sa ho to pýtal, len nad tým mávol rukou. Myslím, že ho vykopli zo zamestnania," začujem povzdychnutie od neho a zavŕzganie postele, keď sa na ňu hodí. Postavím sa a prejdem k nemu na posteľ.
"Neboj, zvykneš si," pošepnem a pohladím ho po čele. Vyvalil na mňa oči.
"Ako si...?" nedokončil vetu. Asi nevedel ako. Ja som sa iba usmiala.
"Som duch," odpoviem mu jednoducho.