15. února 2015 v 14:22 | Alex
|
Dlho nič nepridané... Tak to zmeníme takou krátkou poviedkou. Neskôr trošku sa začne toho pridávať viac ^^
Obyčajný školský deň. Ale to, čo vám teraz rozpoviem v tomto krátkom rozprávaní, sa mi vrylo do pamäte nadlho.
Bol to deň, keď som spoznal jedno fakt hrubé dievča.
-
Doobedie nebudem príliš opisovať. Však škola, koho by to zaujímalo, že? Ale už to ráno začalo byť divné.
Šiel som zvyčajnou cestou do školy. Tá viedla cez detské ihrisko, kde boli rôzne, už skoro rozpadnuté, preliezky. Ráno tam nebýva nikoho. Za prvé, idú všetci do školy. Za druhé, mesto vytvorilo nové ihrisko.
Tentoraz tam niekto bol. Dievča. Vyšplhalo sa na vrach jednej z preliezok, postavila sa a balansovala na železných tyčiach.
Ohúrene som zastavil a zízal na ňu. Tašku mala pohodenú na zemi spoločne s topánkami.
"Šialenec," zamrmlal som si pre seba a chce sa pohnúť ďalej, lenže stál som na mieste.
Moja hlava nedokázala pochopiť, čo to dievča robí.
Zrazu zabalansovala na jednej nohe. Vyzeralo, že spadne do štrku. Zakryl som si oči. Nemohol som sa pozerať na to, ako si nežné pohlavie ubližuje.
Ozval sa buchot, štrk zahrkotal... a smiech. Vo vzduchu sa ozýval smiech.
Pozrel som udivene na dievča. Smialo sa natoľko, že jej vyhŕkli slzy.
Pokrútil som iba nad tým hlavou a radšej sa vydal ďalej, aby som sa nenakazil jej bláznivosťou.
"Ktorý človek sa môže smiať na bolesti?!" pretisol som cez zuby. Naozaj som to nechápal.
Počas školy som mal stále to smejúce sa dievča pred očami. Bola ako chalan, keď som si trochu detailnejšie na ňu spomenul. Mohla byť vo veku, asi ako ja.
Hodiny ubiehali pomaly a na chodbáh som si všimol skupinku chalanov, ktorí ma šikanovali. Ako inak, aj oni si všimli mňa. Zlovestne sa usmievali a naznačovali, že dostanem.
Po skončení vyučovnia som vybehol zo školy, ako raketa. Snažil som sa totiž vyhnúť bitke, ale život je sviňa.
Už som si to mieril cez detské ihrisko, keď ma niekto chytil za rupsak a strhol na zem. Rozpľasol som sa ako nejaká placka. Nado mnou sa ozýval škodoradostný smiech.
Chcel som sa postaviť, keĎ ma zastavila noha na hrudi, ktorá mi vyrazila dych.
Ten smiech sa mi hnusil. Zrazu mi preblysol hlavou veselý smiech toho dievčaťa.
Zaťal som zuby, keď do mňa začali kopať. Už som sa radšej nebránil, lebo by som si to ešte viac zhoršil.
"Hej, parchanti!" skríkol dievčenský hlas. Kopance ustali a ja som otvoril oči. Uvidel som to dievča z rána.
Zhodilo si tašku z pleca a postavila sa, akoby šla bojovať.
"Tá si, čo o sebe myslí?" šepkali si chalani medzi sebou.
Ich ,veliteľ ' vykročil k nej. Bol to najvyšší a najsilnejší z celej šikanovacej partie.
"Hej, kočka. Čo by si rada?" priblížil sa k nej. Dievča o krok ustúpilo.
Má strach, povzdychol som si v duchu.
Leď ho znenazdajky kopla silnú medzi nohy. Chalan vypúlil oči ako golfové loptičky a zosypal sa na zem.
"Zomri," uškrnulo sa dievča a založilo si ruky vbok.
Chvíľu sa nikto nehýbal. Dokonca ani nedýchal. Práve teraz pred nami dievča zložilo chalana, ktorý bol o hlavu a pol vyšší od nej.
Potom sa po nej rozbehla celá partia. Ona vystrašene po nich pozrela a začala utekať k preliezkam.
Ja som sa zatiaľ posadil, že utečiem, ale to čo som uvidel potom, ma priklincovalo na mieste.
Prilákala ich ku tej preliezke, kde som ju videl, otočila sa, rukami sa zavesila o preliezku a kopla nohami do hrude dvom prekvapeným bitkárom. Tí padli na tých za nimi.
Zoskočila dole a začala sa brániť. Vyhla sa pästi chalana, ktorý neskončil na zemi. Dievča mu potom schmatlo natiahnutú ruku, prekročilo za neho a bolestivo mu ju vyvrtla dozadu, až skríkol od bolesti a zohlo ho, kde mu dievča koplo do žalúdku. Poskladal sa úplne na zem. Ostatok partie zarazene zastal. Ich vystrašené pohľady hovorili za všetko.
Dievča po nich zazrelo.
"Chce si to ešte niekto iný vyskúšať?" hovorila ticho a výhražne, až mi naskočila husia koža na chrbte.
Tí sa radšej otočili a zdrhli. Ešte poniektorí pomohli vstávať tým dvom, ktorých zložila.
Keď po nich nebolo ani chýru, dievča podišlo ku mne. Odsunul som sa od nej. Však, kto by sa jej nebál po takejto skúsenosti s ňou.
Podala mi ruku, akoby si toho odsunutia nevšimla.
"Si v poriadku?" opýtala sa ma s úsmevom.
Zrazu vo mne zovrel hnev. Ako to, že ma zachránilo dievča, ktoré ani nepoznám?!
Odstrčil som jej ruku od seba a tvrdohlavo sedel na zemi.
"Bol by som v poriadku aj bez teba!" odvrkol som bezmyšlienkovito. Bola to jasná lož.
Dievčaťu to však nevadilo a sadlo si oproti mne. Znova mi podalo ruku.
"Som Tamara. Dnes ráno som ťa tu videla prechádzať. Netušila som, že si aj šikanovaný," hovorila uvoľnene a s úsmevom. Ten úsmev ma iritoval a zároveň upokojoval. Po chvíli som jej stisol ruku.
"David," predstavil som sa jednoslovne.
Ten moment si pamätám, ako včera. Strapaté bojovné dievča s chlapcom, ktorý bol šikanovaný.
Čo môže byť nezvyčajnejšie?