24. března 2015 v 20:54 | Alex
|
Ha! Teraz som vás prekvapila, čo?
Už dlho, aspoň min. rok, tu nebolo nič z tohto úžasného príbehu Bez názvu. Osobne som ho nachvíľu odtisla na bok, ale bola to chyba myslím. Treba predsa dokončovať veci, ktoré začnete, no nie? Tak som si povedala, že budem písať aj tento pekný príbeh, ktorý je až skoro odľahčený "nehumorom".
Čo nájdete v tejto časti deja? Povedzme, že sa stane zaujímavá situácia, Lesia zistí dôvod Darienovho záujmu a predstaví sa nám nová osôbka v lese. Čože je zač?... Pomaličky to zistíme.. tak šup! Pustite sa do čítania!
"A smiech ti nechýbal?" naklonil hlavu na bok a pozoroval ma.
"Ak sa ti mám priznať, tak ani nie," pokrčím ledabolo plecami.
"To je smutné," povzdychne si a pozrie pred seba.
"Z tvojho pohľadu hej. Ja si to ale práve nemyslím," vyvalím sa na chrbát do trávy.
"Tebe to naozaj nevadilo?" prekvapene po mne pozrel. Pokrútim iba záporne hlavou a mlčím.
"Hm," zamumlal skorej pre seba a ľahol si vedľa mňa.
Vznieslo sa na nás ticho prírody. Pozorovali sme oblohu. Teda som si to aspoň myslela, kým som nezačula jeho hlboký a pravidelný dych.
Udivene som po ňom pozrela. Mal zatvorené oči a pootvorené ústa. Vyzeral celkom milo a nevinne. Slabo som sa začervenala a ruka sa mi samovoľne pohla k jeho tvári.
Už som sa dotýkala letmo jeho líca končekmi prstov, keď ma vystrašil. Chytil mi rýchlo zápästie a kútikom oka po mne pozrel. Moja tvár nadobudla skoro červenú farbu.
Zrazu sa všetko udialo rýchlo. Schytil ma za tú ruku a potiahol cez seba. Ani som nevedela, že má takú silu. Ako ma potiahol, zatvorila som oči a keď som ich otvorila, držal ma pod sebou.
Na tvári sa mu pohrával zlomyseľný úškrn. Pozerala som do jeho očí, všimla som si, že nabrali zlatistý nádych.
Náhle sa mi zahmlilo pred očami a spomenula som si na neustále opakujúci sa sen. Zlaté vlčie oči, čierna srsť a vycerené blýskavé tesáky.
Zažmurkala som, aby sa mi vyjasnil zrak. Chcela som sa odtiahnuť, ale už bolo neskoro. Bol príliš blízko tvárou pri tej mojej. Tomu sa už nedalo zabrániť.
Jeho pery sa pritisli na tie moje a pobozkal ma.
A znova nastala situácia, ktorej som nechápala. Z hrdla mi vyšlo vrčanie, zacítila som silu v sebe a prehodila ho na bok vedľa seba.
V jeho očiach sa zablyslo prekvapenie. Ja som v tej chvíli vyskočila na rovné nohy. Z hrdla sa mi neustále ozývalo vrčanie.
Darien po mne nechápavo pozeral. Za normálnych okolností by som to pravdepodobne nedokázala. Cítila som jeho silu, keď ma držal pod sebou. Sálala z neho nadradenosť, ktorú v živote neucítite od obyčajného človeka.
"Lesia?" ozval sa slabým hlasom. Jeho oči nadobudli znova orieškovohnedý odtieň, ale aj tak som sa neodvážila ešte k nemu priblížiť.
"Lesia? Si v pohode?" naklonil hlavu jemne na bok. Zase mal ten svoj nevinný a milý výraz. Vrčanie z môjho hrdla pomaly ustalo. Celé telo mi opustila sila a roztriasli sa mi kolená, až som padla na zem.
Pád však neprišiel, zachytil ma totiž Darien.
"A-ako...čo?!" zakoktávala som sa. Však pred chvíľou ležal na zemi!
Pozeral mi do očí, až to bolo nepríjemné.
"Takže si to fakt ty," usmial sa nežne na mňa. Počkať... čo?!
"Čo máš na mysli?" odtisla som ho od seba. Nechal ma, ale prv ma položil na zem. Posadil sa oproti mne.
"Asi pred rokom až dvoma sa mi prisnil jeden sen. Najprv na nej bolo obyčajné dievča v lese, zrazu som sa iba obzrel a namiesto nej tam stál vlk s nádhernými oceľovo- modrými očami, presne takými, ako máš ty," posledné slová povie celkom pobavene. Pozerala som na neho úplne neutrálnym výrazom. Nastalo trápne ticho.
"Čo?" ozval sa prvý Darien, keď som celý čas po ňom zazerala.
"To akože si vsadil na nejaký blbý sen?" skoro som tie slová zavrčala, napokon som sa však ovládla a tie slová vyslovila s opovrhnutím. Povzdychol si zničene.
"Keď to vyložíš takto, tak to naozaj znie dosť bláznivo," zasmeje sa slabo. Snaží sa nedať nič najavo.
"Príliš bláznivo," odfrknem a založím si ruky na hrudi. Znova sa ozve od neho ten slabý smiech.
"Ale vďaka tomu som si ťa začal všímať, no nie? Vďaka tomu za veľmi krátku dobu som ťa spoznal, hoci som s tebou nehovoril. A to, že som sa tváril, že ťa poznám, si sa mi otvorila hneď po prvom dni," začal rozhadzovať rukami a nadšene vysvetľovať. Lenže ja som nebola z toho veľmi nadšená. Práve mi totiž predviedol, aká krehká a zraniteľná som. Uzatvorila som sa do seba.
"Lesia?" oslovil ma nežne a kúsok sa ku mne priblížil. Nijak som nereagovala. Necítila som z neho už nebezpečie, ako predtým.
"Lesia," začula som, že ma volal. Nie slovami, ale niečím iným. Tajomnejším. Akoby celá jeho existencia volala po mne. Avšak, keď som sa započúvala lepšie, nebolo to tak úplne na mňa. Volal na niečo vo mne. Začala som byť zmätená.
"Lesia," keď už do tretice zopakoval moje meno, rozhodla som sa aspoň nejako zareagovať.
"Čo je?" odfrkla som podráždene. Darienom myklo dozadu. Zrazu si vydýchol.
"Už som sa zľakol, že si sa uzatvorila do seba," zazubil sa na mňa. A ja som si všimla práve takú prkotinu, ako sú ostré očné zuby.
"Prečo by som mala?" zamračila som sa na neho. Darien sa schuti zasmial na mne.
"Teraz je tu pre istotu niečo vtipné," poznamenám nahlas viac-menej pre seba. To ho rozosmialo ešte viac, takže trvalo, kým sa upokojil.
"Vždy, keď si sa naštvala alebo si niečomu nerozumela, tak si sa do seba uzatvorila a vôbec si nereagovala na podnety. Počula si jedine zvonenie a odišla si domov a bolo ti jedno, že je stred vyučovania," usmieval sa na mňa, akoby práve nehovoril o mojej psychickej labilite.
Začínalo ma štvať, že vie o mne toľko veľa, len z pozorovania. Som ako priehľadný pohár, namrzene si pomyslím.
Môj hnev si Darien pravdaže všimol.
"Si v pohode?" spýtal sa ma starostlivo, ale jeho tvár prezradzovala inú emóciu. Oči mu pobavene svietili a kútikmi úst mu mykalo do úsmevu. Bavil sa na mne!
"Vyzerám na to?!" zasyčím a prudko sa postavím. V očiach sa mu udivene zablyslo.
"Lesia?" oslovil ma opatrne. Lenže moja trpezlivosť došla a hnev už bol príliš silný, aby som naďalej zostávala.
"Neoslovuj ma už," odfrknem.
Otočím sa a rozbehnem sa do lesa. Nepočujem kroky za sebou, takže predpokladám, že ma nenasledoval.
Keď sa ocitnem na začiatku lesa, zastavím. Obzriem sa okolo seba a zbehnem ešte hlbšie do lesa, kde nájdem strom akurát na vylezenie.
Moje najbezpečnejšie útočiská boli práve stromy.
Bola to celkom veľká irónia, keďže ma naozaj nazývali vlkom. Avšak, ani neviem z kadiaľ sa vzalo to oslovenie. Nemám zlatohnedé vlčie oči, iba prenikavý modrý pohľad. Ostrejšie očné zuby možno mám, lenže som sa nikdy neusmievala, takže ich nebolo vidieť.
Pravdepodobne to bolo kvôli vrčaniu a výbuchom zlosti. Možno si to dávali dohromady s vlkolakom, keďže je to nejaká nová móda.
Kým som takto dumala nad dôvodom mojej prezývky v škole, nezačula som pukanie vetvičiek pod stromom.
"Lesia! Viem, že si tu!" zakričí známy hlas.
Zvýskla som. Skoro sa mi podarilo spadnúť z konára, na ktorom som sedela.
"Many!" zakričím na neho podráždene. Zdola sa ozval iba smiech.
Kŕčovito som sa držala kmeňa stromu, kým Many vyliezol ku mne.
Fajn, moje klamstvá nepoznajú hraníc. Boli totiž dvaja ľudia, s ktorými som sa vôbec dala do reči. Spolužiačka, ktorej meno som nechcene zabudla, a Many.
Many bol skoro o päť rokov starší, ale tento vekový rozdiel nebol žiadnou prekážkou v našich rozhovoroch.
"Zdravíčko," zazubil sa na mňa, keď sa dostal na moju úroveň.
"Ty...!" radšej som okamžite prehltla prúd nadávok, ktorý som sa chystala vychrliť na neho.
"No, čo som?" stále sa na mňa uškŕňal. Tá jeho neustála dobrá nálada ma vytáčala, ale aj upokojovala.
"Debil," zasyčím aspoň jednu slabú nadávku. Rozosmeje sa nado mnou. Teda, skorej nad mojím detinským správaním.
"Tak túto nadávku som práve nečakal," odvetil so smiechom.
Len zamrmlem viac nadávok, ako idiot, sviniar, a iné. To ho rozosmeje ešte viac.
Nikdy som nechápala, ako môže porozumieť tým tichým slovám a hlavne ich počuť. I keď som ho poznala dlho, vždy bol pre mňa záhadou.
"A čo si čakal?" rozhodnem sa radšej pokračovať v našom zvyčajnom rozhovore.
"Niečo omnoho ostrejšie," uškrnul sa na mňa. Povzdychnem si.
"Čo ťa sem privádza?" opýtam sa ho a zazriem po ňom.
"Skorej, čo ty?" Čo ťa vyviedlo z miery natoľko, že si tak ďaleko od zvyčajného miesta?" úškrn mu zmizol z tváre a nahradil ho vážny výraz. Skoro až smutne po mne pozeral.
"Nič sa nestalo," odfrknem podráždene a odvrátim od Manyho pohľad. Začujem jeho povzdych.
"Lesia, poznám ťa dosť dlho a dobre na to, aby som vedel, že sa niečo deje," povie ustarosteným hlasom. Opatrne na neho pozriem.
Pozeral po mne tými psími očami, ktorým som nedokázala odolať. Povzdychnem si podráždene. Vždy ma dokáže týmto obmäkčiť.
"Dnes sa so mnou dal do reči jeden zo spolužiakov," odvetím iba jednu vetu. Many sa zatvári zmätene.
"A to je zlé?" nakloní hlavu na bok, ako nechápavý pes. Zazriem po ňom.
"Pre mňa áno. Už som si zvykla na samotu," zamrmlem nadurdene. Teraz som ho urazila. Neskoro som si to však uvedomila.