close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Raz už mŕtva- 11.kapitola: O mesiac menej

7. dubna 2015 v 13:39 | Alex |  Raz už mŕtva

Teraz trošku vymeníme Bez názvu a skočíme do Raz už mŕtvej! Zistila som, že jeden večer.. alebo skorej kúsok noci mi stačí na napísanie takejto kapitoly, akú sem práve dám. Užite si čítanie!




11.kapitola: O mesiac menej
Sedím na parapete pri okne. Von je už takmer tma. Noc padá na krajinu. Darien chodí po izbe a zbiera si svoje veci. Sme potichu po väčšinu času. Netreba si nič povedať. Obidvaja toto ticho chápeme. Lenže každý z iného uhlu pohľadu.
Prešiel mesiac. Drahocenný mesiac. Zostávajú mi už iba dva na život s Darienom. Ten to však vidí inak.
Spokojne si popiskuje, ako chodí po izbe. Je nadšený z toho, že som sa za tento mesiac ani raz nevyparila a zároveň šťastný, že môže byť so mnou. Aspoň tak to ja vidím z neho. Vyčítať ho úplne ešte nedokážem.
Obzriem sa po ňom a pozorujem, ako si začne skladať veci na posteli a ukladať na kôpky. Asi zaregistruje môj pohľad, lebo na mňa pozrie tiež a usmeje sa. Bol to neuveriteľne šťastný úsmev. Úsmev mu vrátim späť, aby nezačal mať podozrenie a znova obrátim svoj zrak von.
Susedia vo vedľajšom dome sa hádajú. Nielenže to počujem, ale vidieť ich obrysy v osvietenej miestnosti. Len už nedokážem uhádnuť, či je to kuchyňa alebo obývačka.
Presne takéto zbytočné myšlienky prechádzali mnou bez toho, aby som si to uvedomovala. Prišiel mi to už ako život obyčajného človeka, až na tých pár vecí, ktoré dokážem.
Povzdychnem si mierne podráždene a prehrabnem vlasy. Darien po mne udivene pozrie.
"Deje sa niečo, Dia?" opýta sa milým hlasom, ktorý som si doslova zamilovala u neho. Bol jedno veľké neviniatko.
"Nie nič. Iba vlastné problémy s myšlienkami," slabo sa na neho usmejem, aby si nerobil starosti. Bum! Nemala som povedať tú poslednú vetu. Zatváril sa ustarostene a zároveň sa mračil.
Pomaly sa vystrie a podíde ku mne. Chytí mi ruku a stisne. Povzdychnem si znova a pozriem do jeho starostlivých očí. Nechcem ma znova stratiť. Ale ja nemám na výber. Stisk ruky mu opätujem.
"Aké problémy?" zašepká a pozerá do mojich očí. Pokrútim iba hlavou.
"Naozaj to nič nie je. Nemusíš si robiť starosti," pousmejem sa na neho. Tentoraz si povzdychne on.
"Nechcem ťa stratiť znova. Ak je to niečo, čo musím vedieť, povedz mi to, dobre?" odvetil.
Aha! Tuto to máte! Ten by už asi neprežil, kebyže ma znova stratí. Preto mu za žiadnu cenu nechcem povedať podmienku, ktorú som obdržala od Boha.
"Pravdaže," prikývnem a usmejem sa viac. Čistá lož! Ako dokážem takto dokonale klamať? Však som duch, mal by to ľahko prekuknúť! Alebo je natoľko rád so mnou, že nedokáže u mňa prekuknúť rozdiel medzi klamstvom a pravdou. Nakláňam sa k tejto možnosti.
Pokýva len spokojne hlavou a vráti sa späť k ukladaniu kôpok. Pomaly ich už nesie do skrine na poličky. Pokojne ho pozorujem a naďalej premýšľam. Povedať mu o tom, alebo nie?
Mala som chuť sa kvôli tomu hodiť o zem, ale tvárila som sa akoby nič. Fajn, pretvárka mi ide vynikajúco.
Darien medzitým upratal celú izbu a prezliekol sa. Vliezol do postele a potľapkal na miesto vedľa neho. Nadvihnem obočie v nemej otázke.
"Nechceš si ísť ku mne ľahnúť?" spýta sa ma sklamaný. Asi čakal, že pochopím jeho gesto. Nakloním hlavu nabok, ako pes.
"A môžem?" zatvárim sa hlúpo. Zasmeje sa schuti. Som rada, že sa dokáže takto pekne smiať.
"Ty môžeš vždy. Vždy totiž budeš mať miesto po mojom boku," milo sa na mňa usmeje a jeho pohľad mi príde príliš nežný.
"Nevyhlasuj niečo také bez premyslenia. Čo ty vieš, možno sa to tak stane," zachichocem sa a postavím sa.
"Tak nech. Chcem byť s tebou. Ty so mnou nie?" jeho výraz zraneného šteňaťa obmäkčí hádam každého.
"Si hrozný, vieš o tom?" povzdychnem si a posadím sa k nemu na posteľ. Zaškerí sa na mňa zákerne.
"Naozaj? Že o tom neviem," zasmeje sa znova a otočí sa na bok, aby sa mohol na mňa pozerať. Radšej mlčím a povzdychnem si znova.
"Neľahneš si vedľa mňa?" spýta sa ma celkom udivene.
Nikdy som si totiž k nemu neľahla. Niežeby som nechcela, iba... ako to povedať, veď viete. Asi nie som na to pripravená, ležať vedľa neho. Alebo spať pri ňom, akoby sa nič nedialo.
"Nie, nateraz ešte zostanem sedieť. Budem ťa strážiť," usmejem sa a pohladím ho po vlasoch, aby nič nemohol namietať. Už predtým som si všimla, že zakaždým, keď som povedala, niečo čo asi nechcel počuť a pridala som k tomu pohladenie na hlave, bol spokojný aj s tým. Asi zistil, že nemôže veľmi veľa očakávať od ducha.
"Tak fajn," zamumlá mierne urazene, ale mykne mu kútikom úst. Vtedy viem, že sa nehnevá.
"Už by si mal spať. Zajtra vstávaš na prax do školy," zašepkám a znova ho pohladím po hlave.
"Veď už idem, už idem," povzdychne si a otočí sa mi chrbtom. Pritiahne si perinu bližšie k telu a zhasne stolnú lampu, ktorú má na nočnom stolíku.
V izbe zavládne tma, ale ja vidím naďalej dobre. Skoro, ako za svetla.
O chvíľu začujem Darienov vyrovnaný dych. Zaspal. Ešte posledný raz ho pohladím na hlave. Zatvorím oči a prenesiem sa na rovnakú budovu, kde som prvý raz stretla Boha. Zostanem sedieť na streche a pozorujem to isté dravé mesto, čo predtým. Lenže teraz vidím ho úplne inak. Vidím ho, ako živý človek. Stisnem pery. Toto nie je dobré. Nie je dobré, že ho vidím inak, hoci som stále ten istý duch. Kebyže som obyčajný živý človek, možno by som to vtedy pochopila, ale...
V týchto mojich myšlienkových pochodoch som si nevšimla, že za mnou stojí Boh.
"Dobrý večer, Diana," odvetí a ja skoro vyskočím z kože. Dobre, žiadnu nemám. To bola metafora.
"Dobrý večer, Boh," pozdravím ho tiež a zízam na neho počas toho, ako si ku mne sadne. Akoby vôbec nebol Boh. Ten všemohúci Boh.
"Čo vy tu?" opýtam sa ho a znova upriamim pohľad radšej na mesto, tak ako on.
"Trošku čerstvého vzduchu potrebujem. A hlavne kúsoček pokoja, keďže môj priateľ si zobral dovolenku, kým sa znova nereinkarnuje," hovorí takým odľahčeným tónom a predsa viem, že tým mieri na mňa.
"Och, tak to mi je ľúto. Asi veľa práce, že?" snažím sa tiež hovoriť takým ľahkým tónom, ako on.
"Niečo také, by sa dalo povedať. A ty, čo takto tu?" opýta sa ma.
"Neviem. Mám hrozne rozhádzané myšlienky. Tiež som potrebovala kúsok 'čerstvého vzduchu'," povzdychnem si a zatvorím oči. Zacítim na tvári svit mesiaca, ktorý som si predtým nevšimla.
"A čo také ťa trápi, duša?" pozrel po mne letmo, potom znova upriamil zrak na mesto.
"Mesiac už ušiel. Už mi zostávajú iba dva mesiace. Stále sa neviem rozhodnúť, či to poviem Darienovi. A ešte k tomu, neviem či je vôbec dobré sa vtierať do živého ľudského života, kým som ja už dávno mŕtva," poškrabem sa na hlave a znova si vzdychnem. Dnes vzdychám dosť často, ako to tak pozorujem.
"Prečo by to nemalo byť dobré? Taký je už osud. V ňom nedokážeme rozoznať, čo je dobré a čo je zlé. Váš osud je byť spolu aj po tvojej smrti. Kto vie, či aj po tej jeho," Boží hlas znel zamyslene, tak po ňom strelím pohľadom. Prstami si hladká neviditeľnú bradu, keďže dnes je oholený chlapík.
"Po jeho smrti máte na mysli?" radšej sa uistím otázkou. Keďže vie, že sa na neho pozerám, tak iba prikývne. Pozriem späť na mesto.
"Čo myslíte, je dobré to povedať Darienovi teraz?" opýtam sa ho len- tak mimochodom. Periférne zahliadnem, že mykne plecami.
"Toto rozhodnutie leží na tvojich pleciach, nie na mojich," tentoraz ma jeho ľahostajný tón dožieral, že som dostala chuť mu vraziť. Pozrel prekvapene na mňa.
"Ak mi chceš vraziť, nech sa páči," nastaví mi líce. Zarazene na neho pozerám. Potom dám ruky do obranného postoja.
"Tomu sa hovorí iba chuť, naozaj by som vám nemohla vraziť," rýchlo sa to snažím zamiesť. Boh si povzdychne. Po prvý raz ho vidím vzdychať.
"Nie som taký všemohúci, ako všetci ľudia myslia. Možno som niekto, kto dokáže pár vecí riadiť, ale ja som bol iba zvolený Vesmírom. On je ten najväčší pán," prezradil mi Boh. Udivene na neho pozerám.
"Vesmír je teda všemohúci?" opýtam sa ho úplne očividnú otázku, ale chcela som si to potvrdiť.
"Presne tak. On riadi osudy a takéto veci, ako je aj reinkarnácia. Mojou úlohou je niečo ako udržať ľudí a viesť duše, aby našli pokoj, kým sa znova nereinkarnujú," zatvári sa kyslo.
"Ale informácií máš vždy dosť, je tak?" potvrdzujem si ďalší fakt, ktorý asi len tuším.
"Informácie sú minimum, ktoré prináležia môjmu postaveniu. Ale som asi aj rád, že nemusím robiť fakt všetko, tak ako Vesmír. Aj ja som bol kedysi človekom, kým si ma on nevybral," slabo sa usmeje a mykne plecami.
"Je to zaujímavé," poznamenám celkom sucho.
"Čo také?" nadvihne obočie a pozrie na mňa.
"Že Boh nie je taký všemohúci, ako sa o ňom neustále rozpráva. Proste je tiež ako bábka niečoho vyššieho, ako je on sám a plní príkazy," prakticky zhrniem dohromady, to čo mi on vysvetlil vo viacerých vetách.
"Kebyže sa to dozvedia ľudia, budú to celé považovať za klam a prestanú veriť, modliť sa a zároveň vyslovovať želania, ktoré pomaly im plním, ale musia ukázať snahu, že to chcú. Moja práca ma baví, takže sa necítim ako bábka. Možno len zle chápeš moje pocity," zasmial sa. Podopriem si rukou hlavu a prezerám si ho.
"Ale prečo si sa mi s tým zveril teraz? A vôbec prečo?" vypytujem sa ho ďalej. Nedokážem ho pochopiť. V tom si klamať nebudeme, že?
"Neviem, dostal som také nutkanie. Si prvý duch, ktorý sa mi vzoprel, tak som ti iba oznámil, ako dlho dokážeš žiť. Sama si prišla na to, čo všetko dokážeš, keď chceš. Istým spôsobom som aj hrdý, ale nemôžem to ukázať pred ostatnými duchmi, lebo by začali opakovať tvoj príklad. To však nechcem. Si jediná, ktorá má výnimku," poškrabe sa na hlave a pozrie na oblohu. Tiež obrátim svoj pohľad na mesiac, ktorý sa blížil ku splnu.
"Prečo mám práve ja výnimku?" veľmi veľa otázok. Som zvedavá, čo už. Boh sa usmeje.
"Pochopila si to pravé peklo ľudského sveta, preto máš nárok aspoň na trošku šťastia," odpovie a postaví sa. Opráši si zadok a otočí sa mi chrbtom.
"Ja už pomaly pôjdem. Dúfam, že sa uvidíme ešte raz pred tvojou reinkarnáciou," to boli posledné slová, ktoré som začula. Keď som sa po chvíli otočila, už tam nebol. To je celý Boh, pomyslím si s úsmevom a ešte chvíľu zostávam pozorovať mesiac. Je úžasný, ako vždy. Aj ako človeka ma priťahoval.
Po tej chvíli rozjímania sa vraciam k Darienovi domov. Už len dva mesiace. Potichu si vzdychnem a ľahnem si na jeho posteľ. Hoci duchovia nebývajú unavení, stále dokážeme odpočívať. Tak si aspoň odpočiniem na tejto strane postele.
"Dia," zamrmle Darien počas spánku a schúli sa viac v perinách. Smutne ho pozorujem. Ešte mu nič nepoviem.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama