26. června 2015 v 22:03 | Alex
|
Musím sa priznať, že toto som omnoho dlhšie písala, než zvyčajne. Teda skorej prepisovala. Som ako vždy lenivá ^^" Za to sa ospravedlňujem. Ale za to je dnešná časť omnoho dlhšia! Dala som si záležať a snažila sa písať v jednom čase a zároveň aj dosť dlho a napínavo ^^ Dúfam, že sa vám bude páčiť.
Čo je v tejto kapitole? Povedzme, že Natsukio konečne vysloví, čo si myslí a Arian spraví jeden z prvých krôčikov, lenže Hachiko nechce mať nič s tým. Čo spraví? To sa už dozviete v ďalšej časti. Zatiaľ si užite túto ^^
"Vraj sme súrodenci. Dvojičky. Aspoň to tvrdí matka," mykla plecom a znova pozrela letmo na Natsukia.
"Dvojičky?" zvýskla Lisa nahlas, že sa všetci po nej pozreli. Tá si rýchlo zakryla ústa dlaňou. Ešte chvíľu bolo ticho, potom sa znova rozprúdili rozhovory.
"Dvojičky?" zopakovala šepotom. Pomaly som prikývla. Cítila som, že Natsukio nás začal opatrne pozorovať.
"Síce, ako si vás dvoch porovnávam, vyzeráte dosť podobne," odvetila pošepky a pokývala uznanlivo hlavou.
"Možno je to pravda, možno si iba matka vymýšľa. Ale, tak či tak, mi zostalo na krku niečo ako súrodenec," povzdychla som si nespokojne.
"Len niečo, ako súrodenec?" otočil sa na nás Natsukio. Ani som si nevšimla, že sa rozpustila skupinka dievčat okolo Natsukia. Okamžite som zacítila nevraživé pohľady dievčat.
"Len ako. Nežiješ so mnou od mala a svojej mame už veľmi neverím," odvrkla som a zamračila sa na neho.
"Prečo si taká nepriateľská?" zaskučal ako ranené šteňa. Zazrela som po ňom. Áno, len naďalej rob zo seba neviniatko, pomyslím si dosť mrzuto. Lisa nás pozorovala.
"Prečo by som mala byť milá, keď si sa mi vtrel do života?!" zavrčala som na neho nevraživo. Už je mi jedno, čo si myslí celá moja trieda. Fakt ho nenávidím a podľa toho sa budem správať.
"Ja som sa ti nechcel vtrieť do života! Iba som našiel konečne svoju rodinu!" bol naozaj dobrý herec. To som musela uznať. Lenže keď ste boli v záchvate hnevu, tak nedokázali ste oceniť kvalitu hraného divadla.
"Nehraj sa tu na neviniatko! Tebe je úplne jedno, či máš rodinu alebo nie!" zvýšila som hlas a prudko sa postavila.
"Nedokážeš sa vcítiť do mňa! Ty si celý čas žila so svojou ozajstnou rodinou! Ja som žil v detskom domove!" už aj on zvýšila hlas a postavil sa. Bol o dosť vyšší, takže naša hádka mohla vyzerať komicky. Vyhŕkli mu slzy z očí, čo ma zarazilo a tým som mu nahrala do kariet. V očiach sa mu mihlo víťazstvo. Znechutene som odfrkla. Bol príliš prefíkaný.
"Ts," len znova som odfrkla a posadila sa pomaly. Natsukiovi sa v očiach stále ligotali falošné slzy. Posadil sa tiež na stoličku.
V triede vládlo ticho po našej hádke. Zrazu sa rozhostil šum. Mala som taký zlý pocit, že témou tých šuškánd sme práve my dvaja.
"Takže ty si ten chalan, na ktorého nadával Ari," ozvala sa Lisa, keď sa v triede už normálne nahlas rozprávalo.
"Kto na mňa nadával?" nechápavo sa na Lisu otočil Natsukio.
"Ari, môj brat," snažila sa to vysvetliť. Ja som si len povzdychla. Ona nikdy nebola dobrá osoba pre vysvetľovanie.
"Ten chalan, čo bol včera s nami sa volá Arian. Lisa je jeho sestra," chopila som sa toho vysvetľovania radšej ja.
"Takže on," poznamenal sprvu neutrálne, ale v očiach sa mu mihla nevraživosť. To sa nedalo si nevšimnúť.
"Áno, on. Nevyjadroval sa na tvoju adresu práve najlepšie," hovorila Lisa stále rovnakým tónom, akoby sa jej to netýkalo.
"Ani ja by som sa nevyjadroval na jeho adresu dobre," odvrkol Natsukio.
"Ty hlavne čuš! Máš čo k tomu hovoriť!" zatiahla som naštvane s iróniou. Chalan radšej okamžite stíchol.
Zazvonilo na ďalšiu hodinu a ja som si už chcela želať, aby som, čo najrýchlejšie šla domov, len v tom som si uvedomila, že Ntsukio býva u nás doma. Podráždene si povzdychnem.
Tentoraz bola celkom voľná hodina, vtedy sme si zvyčajne písavali s Lisou. Dokonca aj teraz.
Lisa dala ruku dozadu a hodila mi na lavicu papierik. Prestala som sa venovať písaniu poznámok z učiva a začala sa zaoberať niečím zaujímavejším.
Nevyzerá, že by si ho mala práve najradšej. Stálo na lístku jej krasopisom. Povzdychla som si podráždene a začala odpisovať. Toho si však všimol Natsukio a snažil sa mi pozerať ponad plece. Rýchlo som mu chrbtom ruky capla po čele a zasyčala. Začula som od neho iba povzdych.
Ani ho nemám rada. Kto by ho mohol mať rád?! Poslala som lístok späť Lise. Už som len videla, ako rýchlo píše odpoveď. Potom mi hodila lístok.
Je fešný a aj povahou sa zdá fajn. Tu máš dôvody, prečo ho majú dievčatá radi. A ty máš dôvody na to ho nemať rada? Takto znela logická odpoveď mojej kamarátky. Niekedy, práve kvôli jej príliš racionálnemu mysleniu, som ju mala chuť zabiť. Teraz, touto jej odpoveďou, ma odrovnala. Zazerala som iba na Lisin chrbát.
"No, tak, prečo ma nemáš rada?" šepol mi Natsukio. Myklo mnou a zamračený pohľad som preniesla na neho. Zostala som však mlčať a odpísala Lise: Votrel sa mi zrazu do života. Príliš na mne prilipol. Má neočakávané reakcie, čo ja nemám rada, ak ma poznáš.
Hodila som jej lístok na lavicu. Keď si prečítala lístok, tak sa po mne udivene pozrela. Pokrčila som plecami a ústami som naznačila: Čo? Tá len pokrútila hlavou a niečo napísala.
"To neboli moc presvedčivé dôvody," šepol Natsukio. Rozhodla som sa ho ignorovať. Lenže Lisu som už natoľko ignorovať nemohla.
To nie sú moc pádne dôvody, kámoška. Znela jej odpísaná odpoveď. Odfrkla som a naštvane odvrátila zrak od všetkých v triede. Vrelo to vo mne. Potom som veľkými odfláknutými písmenami napísala: TO STE VŠETCI PROTI MNE?!
Nahnevane som jej to hodila, až sa to šmyklo skoro po celej lavici. Tesne to zachytila, aby to nepadlo dole na zem. Prekvapene pozrela po mne. Pohľad som jej však neopätovala, lebo som vyzrela von oknom.
Čo tým myslíš všetci? Hodila mi lístok na lavicu. Ja som už skrčila papierik a neodpísala. Nehodlala som jej vysvetľovať, čo tým naozaj myslím. Radšej som počkala na koniec hodiny, kedy som sa rýchlo zbalila a vytrielila z triedy.
"Hachiko!" skríkol Natsukio, ale ja som už bola v polovici chodby. Došla som ku skrinkám, rýchlo sa prezula a hodila prezuvky do skrinky. Chcela som tresnúť dverami skrinky, ale to už spravil niekto iný za mňa. Práve som sa otočila, keď ma Natsukio pritisol o skrinku. Nemohla som skríknuť. Hlas sa mi zasekol v hrdle.
"Naozaj ma tak veľmi nenávidíš, ako to ukazuješ?" zasyčal na mňa. Bol príliš blízko.
"A čo ak áno?" vrátila som mu nepriateľský tón. V očiach sa mu mihol poranený kukuč. Teraz som nevedela, či to naozaj hrá alebo nie.
"Som tvoja pokrvná rodina a ty ma nenávidíš?" zaskučal a ruky zaťal do pästí.
"Aj svoju rodinu dokážeš nenávidieť, ak chceš," odvrkla som mu. Teraz som čakala, že mi trafí alebo sa rozkričí. Avšak nespravil ani jedno z toho. Položil si hlavu na moje plece a povzdychol si.
"To vieš nenávidieť človeka, ktorý je tvojim bratom a..." zasekol sa a zmĺkol. Zamračila som sa a chvíľu čakala, ale nič iné už nepovedal.
"A?" chcela som vedieť koniec vety. Začula som, ako preglgol.
"Milujem ťa..." povedal šepky. Zarazila som sa. Čo?!
"Čo tým myslíš, že ma miluješ?" zakoktala som sa. Natsukio zdvihol hlavu a hanblivo pozrel do očí.
"Tak, ako som to povedal," zamrmlal.
Začujem ostatných žiakov, ktorí sa začali valiť z obeda. Odtisla som od seba Natsukia a otočila sa mu chrbtom. Ešte som si stihla všimnúť jeho zranený pohľad.
"Porozprávame sa doma," odvetila som tichým, ale pevným hlasom.
Nečakala som na jeho odpoveď a vydala sa preč. Ani som sa po ňom neobzrela. Najprv som musela stráviť jeho slová osamote.
Nedokázala som vyjadriť ani slovami, ako veľmi som bola zmätená. Blúdila som po meste a nevedela na čo mám myslieť. Stále mi hlavou behali Natsukiove slová. Nemohla som ich vyhnať z hlavy. Napokon som až tak nedávala pozor, že som do niekoho vrazila.
"Prepáčte..." ospravedlňovala som sa, keď sa ozval známy hlas.
"Ha? Čo sa deje, že si taká bezduchá?" spýtal sa ma Arian.
"Arian! Čo ty tu?" opýtala som sa ho udivene.
"Skorej by som sa mohol na to spýtať ja," povzdychol si. Ani som si nevšimla, že ma drží za plecia. Striasla som jeho ruky zo seba, čím som si vyslúžila prekvapený pohľad od Ariana.
"Len tak sa túlam. Do toho ťa nič nie je," odvetila som ticho. Pri Arianovi som už nemala toľko odvahy, ako pred Natsukiom.
"To budeš takto chladná ku mne? Ha, ty si vždy bola ako otvorená kniha pri mne. Čo sa deje?" znova ma schytil za plecia. Dosť pevne, aby som sa mu nemohla vyšmyknúť zo zovretia.
"Natsukio," šepla som napokon iba meno môjho dvojčaťa.
"A čo s ním?" nadvihol obočie a pozeral na mňa. Ja som sa snažila uhýbať pohľadom.
"Dnes mi povedal... že ma miluje," úplne som mu ovisla v zovretí. Zacítila som, ako stuhol na chvíľku.
"Nepôjdeme niekam inam? Skúšobňa by mala byť voľná," navrhol mierne roztraseným hlasom.
"Hodila by sa práve horúca čokoláda," nervózne som sa zasmiala.
"Tak poďme," pustil mi plecia a išli sme cez mesto do skúšobne.
Cestou sme kúpili sáčky na prípravu čokolády. Zvyčajne sme si robievali kávu alebo čaj počas zimy, lebo tam nie je práve najteplejšie.
Kým Arian pripravoval horúcu čokoládu, ja som sedela na sedačke, ktorú sme vytiahli z našej pivnice a vyčistili.
"Ha? Treba do toho cukor?" ozval sa Arian. Povzdychla som si a bez odpovede podišla k nemu.
"Sa mi zdá, že asi áno," odvetila som a zobrala obal od prášku, aby som si prečítala prípravu. Vtedy ma stiahol k sebe na zem Arian a objal. Stuhla som a telo sa mi odmietalo pohnúť.
"Čo tak niečo sladšie, ako je cukor?" šepol mi do ucha.
"Čo ste sa dnes všetci zbláznili?" spýtala som sa roztraseným hlasom.
"Prečo by sme mali?" zamrmlal, ako mi ovoniaval vlasy.
"Najprv treba dôvody na nenávisť, zrazu mi Natsukio povie, že ma miluje a ty robíš takéto veci," našla som napokon stratenú odvahu na odpor.
"Ja som sa to teba tiež zamiloval. Už od prvého okamihu, ako som ťa spoznal. Avšak, nemal som odvahu na to, aby som ti vyznal pocity. Ale, keď už prvý krok spravil ON, tak ho spravím aj ja," vysvetlil mi Arian. Začervenala som sa v tvári. Ariana som mala rada, ale len ako brata. Teraz by bolo dosť necitlivé mu to povedať.
"Arian, nie," šepla som. Najzvláštnejšie na tejto situácii bolo, že ma milujú dvaja chalani a ja nemilujem ani jedného. Milovala som hudbu. Ak by som sa zaplietla do romantických pletiek s niekým, tak by som pravdepodobne dopadla horšie, než kedysi.
"Prečo nie?" zaskučal Arian. Povzdychla som si smutne.
"Nechcem, aby sa niekto ku mne priblížil veľmi blízko. Vieš, aká som bola kedysi," vysvetlila som mu. Začula som od neho povzdych. Pustil ma z náručia.
"Pamätám sa, keď ťa Lisa doniesla domov. Tvoj flegmatický pohľad nebol práve najkrajší. Lenže sa ti rozjasnila tvár, keď sa spomenulo slovo hudba," začal Arian spomínať s nostalgickým úsmevom.
"Tak práve hudba ma vytiahla z hlbokých depresií," pokývala som hlavou. Arian zatiaľ zalial horúcu čokoládu a podal mi hrnček.
"Vtedy som si myslel, že to som bol práve ja, ale až neskôr som si uvedomil, že nie. Usmievala si sa iba pri tom, ako sme hrávali na gitaru. Vždy, keď sme boli spolu sami, si bola celkom odmeraná. Nepáčilo sa mi to, ale asi som nemal na výber. Neskôr si sa mi už viac otvorila," povzdychol si pri tom a zobral si svoj hrnček. Presunuli sme sa na gauč a sadli si oproti sebe.
"Ja som si myslela, aj si myslím, že si milý chalan a som ti vďačná za to, že si ma vzal do kapely. Lenže nevedela som, ako sa k tebe správať. Nechcela som ti popliesť hlavu, ale vidím, že sa to aj tak stalo," odvetila som a chlipla si kúsok čokolády z hrnčeka.
"Nie, nepoplietla si mi hlavu," zasmial sa slabo Arian. "To iba ja som sa do teba zamiloval. Nie je to chyba ani jedného z nás."
Na toto som nijako nereagovala, tak medzi nami nastalo rozpačité ticho. Mlčky sme sŕkali horúcu čokoládu z hrnčekov.
"Nezahráme si?" napokon ticho preťal svojim návrhom Arian.
"No, nie som proti. Tak... prečo nie?" slabo som sa pousmiala.
V skúšobni, okrem bicích, zostávali aj zo dve, či tri gitary. Dnes tam boli akurát dve gitary. Možno som hrávala na basovú gitaru, avšak predtým ma Arian učil na akustiku.
S gitarami v rukách sme si znova sadli na gauč a trochu ich ladili. Tá moja bola nehorázne rozladená.
"Arian," zaskučala som, keď mi nešli naladiť posledné dve struny.
"Vždy si v tom bola hrozná, Ha," zasmial sa Arian a položil opatrne svoju gitaru na zem. Potom zobral moju.
"Tak asi učiteľ nebol moc dobrý," mrzuto som odvrkla a založila si ruky na hrudi.
"Ale no. Nezdúvaj sa za každú blbosť," uškrnul sa a naladil tie dve struny, ktoré mne nešli.
"Nezdúvam sa!" oponovala som mu.
"Ale áno," vyplazil mi jazyk.
"Hej!" skríkla som, odložila gitaru a vrhla sa po ňom, že ho budem štekliť.
Arian sa zasmial a chytil ma za pás.
Nazdárek ^^ Už dlouho jsme si vědom toho, že máš blog, a už dlouho jsem se chtěl dokopat k tomu si přečíst něco z tvé tvorby. Dnes (respektivě včera) jsem se odhodlal a pustil se do toho. Ačkoliv mozku chvíli trvalo, než se adaptoval na slovenčinu,rozhodně to stálo za to. Musím uznat, že tvé povídky jsou úžasné. Zatím jsem přečetl jen (Ne)správná láska a Bez názvu, ale ten zbytek mám v plánu dohnat. Jen tak dál, psát umíš a byla by škoda, kdybys s tím přestala. Těším se na nové části ^^